V rubrike Krása výchovy reagujeme na ďalšiu otázku zo strany rodičov. Exkluzívne pre vás, čitateľov nm.sk, odpovedá Ilona Špaňhelová, psychologička a psychoterapeutka z Prahy.
Otázky do rubriky Krása výchovy môžete posielať na adresu: vychova@nm.sk.
V rodine sa snažíme deťom odovzdávať vieru, v nedeľu ideme na svätú omšu, snažíme sa aspoň večer spolu pomodliť. Tí mladší zatiaľ nič nenamietajú, ale naši tínedžeri stále častejšie protestujú, najradšej by s nami ani nešli do kostola. Nedávame im s manželom na výber, jednoducho musia poslúchnuť a prispôsobiť sa. Bojíme sa však, že sa v nich niečo zlomí, a keď budú starší, stratia záujem o vieru. Ako máme s manželom riešiť takéto situácie?
M. a P.
Milí M. a P., Ezio Aceti napísal v rubrike Krása výchovy článok o tom, ako viesť deti k posvätnu. Keď som ho čítala, pýtala som sa, či vás pri jeho čítaní niečo oslovilo, čo by mohlo byť odpoveďou na vašu otázku.
Vo svojej odpovedi budem veľmi konkrétna a začnem vlastnou skúsenosťou. Keď som mala 14, 15 či 16 rokov, chodila som do kostola iba zo zvyku a preto, že musím. Nemala som totiž odvahu povedať svojmu otcovi, že nepôjdem. Svätú omšu som si teda „odsedela“. Vzťah k Bohu však chýbal. Nikto mi ho neukázal, nikto z rodiny o svojom vzťahu k Bohu nehovoril. A potom prišiel do našej farnosti kňaz, ktorý mi dal spoznať živú vieru, ukázal mi úsmev, radosť z viery, dynamiku vzťahu k Bohu, spoločenstvo mladých, ktorí boli tiež veriaci a mali z viery radosť. A to moju vieru vtedy zrejme zachránilo.
Skúste popremýšľať, či viera k Bohu znamená pre vaše deti radosť.
Puberta je istotne veľmi špecifické obdobie. Mladí ľudia môžu prežívať svoje zvraty, nepokoj, zanietenosť, pubertálnu „búrku“ a tak ďalej.
Moje odporučenie pre vás rodičov je:
– Modlite sa za svoje deti. Za ich životnú cestu, aby ich nebeský Otec viedol, aby vnímali jeho lásku a otvorenú náruč.
– Rozprávajte sa s deťmi o svojej viere. Čo pre vás viera znamená, aký je váš vzťah k Bohu, kým je Boh pre vás, akú životnú skúsenosť s ním máte. Snažte sa podať osobné svedectvo, vlastnú skúsenosť, nech to nie je poúčanie alebo výčitka voči deťom.
– Zamyslite sa nad tým, aký príklad deťom dávate. Vidia a počujú vás niekedy hovoriť o svojej viere v Boha, o tom, ako vám v živote viera pomáha, akí ste šťastní, že vás Boh stvoril, ako vám pomohol vo vašich rozhodnutiach?
– Radosť. Skúste popremýšľať, či viera v Boha znamená pre vaše deti radosť. Vnímajú radosť z toho, že môžu len tak niekedy sedieť pred svätostánkom a mlčať? Vnímajú radosť, keď sa môžu len tak pozerať na jesennú krajinu a ďakovať Bohu za stvorenie?
– Debatné večery. Navrhujem vám, aby ste si so staršími deťmi pravidelne, napríklad raz za štrnásť dní, urobili debatný večer. Jedno z detí alebo vy – podľa jasnej dohody – prineste tému do diskusie. A môže to byť práve téma viery v Boha. Každý sa k tomu môže vyjadriť – čo preňho viera v Boha znamená, ako ste ju vy rodičia prežívali, keď ste mali „násť“, čo vám pomáha, čo je pre vás ťažké. Takto môžete aj vy viac poznávať svoje deti, vnímať, čo všetko majú v srdci. Otvorte teda komunikáciu o viere v Boha.
Ja osobne vnímam, že viera je dar, o ktorý sa treba starať, oprašovať ho, nezabúdať naň. A ešte niečo veľmi dôležité – deti by mali vnímať, že vaša láska k nim je nad všetkým. Láska živá, dynamická, prijímajúca. Aj keby sa niekedy, keď budú deti veľké, stalo, že nebudú chodiť do kostola, prijmite ich takouto láskou. Hovorte s nimi o tom, čo sa udialo, aký je váš vzťah k Bohu, neprestaňte rozvíjať s nimi vzťah.
Držím vám palce!
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.