Jablká sú v Tanzánii netradičným a vysoko ceneným ovocím. Ešte donedávna sa pritom do krajiny dovážali zo zahraničia, hoci v Tanzánii sú vhodné klimatické podmienky na ich pestovanie. Zistila to Slovenka Hana Gajdošová, ktorá v krajine založila prvý komerčný jabloňový sad TamuTamu. Vďaka vylepšeným odrodám stromov a správnej starostlivosti rodia jej jablone veľké zdravé plody.
„Jablko je pre Tanzánijčanov predovšetkým ovocím na cesty,“ prezrádza podnikateľka, ktorá zároveň odovzdáva svoje skúsenosti z pestovania jabloní miestnym farmárom. Jablká sú pre nich šancou na lepší život.
V rozhovore sa dozviete:
- Prečo sa Hana Gajdošová rozhodla pestovať jablká v Tanzánii
- Ako sa jej žije a podniká ďaleko od domova
- Ako sa tento nápad ujal medzi miestnymi farmármi
Projekt s pestovaním jabĺk ste začali realizovať v roku 2016. Mali ste nejaké vzdelanie alebo skúsenosti v tejto oblasti predtým, ako ste prišli do Tanzánie?
Mala som len veľmi laické vedomosti z rodiny. Vyštudovala som európsku sociálnu politiku na London School of Economics. Mojou predstavou bolo, že sa raz stanem európskou byrokratkou v Bruseli. (úsmev) Po škole som pracovala pre jednu konzultačnú firmu. Našimi klientmi boli európske inštitúcie ako Európska komisia a parlament.
Počas tejto skúsenosti som si uvedomila, že ma táto práca nebaví a že takto predsa nemôžem prežiť zvyšok svojho života. Bola to kríza. Keď potom prišla možnosť ísť do Tanzánie, povedala som si, som mladá, nemám žiadnu hypotéku, nemám deti, volím si teda dobrodružstvo.
Odísť z takejto výhodnej pozície a začať niečo úplne nové v neznámej krajine s odlišnou kultúrou vyžaduje odvahu. Ako ste si zvykali na novú realitu?
V Tanzánii som prvý rok tápala. Hľadala som, čo by som chcela robiť. Nechcela som znova vstúpiť do korporátneho sveta, takže som ten rok vyplnila intenzívnym kurzom svahilčiny a hľadala som nové nápady a podnety. Vedela som, že chcem podnikať a chcem byť blízko k prírode. Napokon som sa chytila myšlienky pestovať kvalitnú zeleninu a odtiaľ sa to potom všetko začalo odvíjať.
Čo ste chceli robiť so zeleninou?
Chcela som pestovať zeleninu pre turistický priemysel v Tanzánii. Keď som si robila prieskum trhu, natrafila som na jednu firmu, ktorá sa pestovaniu zeleniny venovala. Oslovila som ich so spoluprácou a oni súhlasili.
V Tanzánii neexistuje nijaký sad, ktorý by bol komerčne zameraný na pestovanie jabĺk. V tomto zmysle sme sa stali priekopníkmi.
To bola vaša prvá práca v tomto odvetví?
Áno. Na začiatku som tam robila dobrovoľníčku. Po pol roku sa vo firme uvoľnilo miesto produktového manažéra, tak som sa na túto funkciu prihlásila a dostala som ju. Pozícia zahŕňala manažovanie celej farmy. Produkovali sme približne 60 druhov rôznych zelenín a mala som pod sebou asi päťdesiat zamestnancov.
Očividne ste sa ani tohto nezľakli. Riadili ste už predtým niekoho?
Nie. Bol to prirodzený priebeh. Ako dobrovoľníčke mi šéf dával viac zodpovednosti. Mne to vtedy šlo nejako od ruky. Ľudí som teda dostala postupne. Napokon som bola zodpovedná za chod celej farmy a komunikáciu so zamestnancami. Každý zamestnanec mal na starosti istý druh zeleniny. Ja som mala zaručiť, že ju vysadia v správny čas, aby sme jej mali dosť, keď po nej bude dopyt.
Ako ste sa od pestovania zeleniny dostali k jablkám?
Po dvoch rokoch vo firme som zatúžila po niečom vlastnom. Podarilo sa nám vtedy s manželom nájsť pôdu. Myšlienka začať s jablkami vznikla počas rôznych konzultácií s ľuďmi, ktorí nám dávali signál, že sa nikto nevenuje pestovaniu ovocia rastúceho vo vyšších nadmorských výškach, ako sú jablká a hrušky. Jablká sa síce v Tanzánii predávajú, sú však veľmi drahé, pretože sa dovážajú z Juhoafrickej republiky.
Neskôr sme natrafili na jednu firmu v Ugande, ktorá spolupracovala s jednou škôlkou v Kalifornii. Venujú sa tam pestovaniu jabĺk v tropickom podnebí. S touto firmou sme nadviazali spoluprácu. Dalo mi to nádej, aby som sa do toho pustila aj ja.
Odkiaľ ste mali financie?
Pozemok sme kúpili z vlastných zdrojov a pomohla nám aj rodina. Nemali sme však peniaze na to, aby sme projekt rozbehli tak, ako sme si to predstavovali. Uchádzali sme sa preto o grant jednej organizácie. Bola to súťaž zameraná na nové biznisy v odvetví poľnohospodárstva a obnoviteľných zdrojov a my sme ju vyhrali. Z výhry sme napokon projekt odštartovali.
Ako vyzerali vaše začiatky? Znie to totiž ako veľká výzva aj pre človeka s dlhoročnými skúsenosťami.
Výziev a ťažkostí tam bolo habadej. Keď však začínate od nuly, musíte rátať s mnohými nepodarenými vecami. Je to súčasť inovácie. My sme pôvodne vysadili 10 000 stromov z 30 druhov jabloní. Po piatich rokoch sme počet stromov zredukovali o polovicu a dnes v našom sade pestujeme šesť druhov.
Trom odrodám sa darí v teplejšom prostredí a potom máme tri odrody, ktoré predávame v našej škôlke farmárom. Tí ich pestujú vo vyšších nadmorských výškach, kde sa týmto stromom darí. Už od začiatku to bol jeden veľký experiment, kde sme pozorovali, ako sa jablkám bude vodiť. V Tanzánii totiž neexistuje nijaký sad, ktorý by bol komerčne zameraný na pestovanie jabĺk. V tomto zmysle sme sa stali priekopníkmi.
Vaša farma sa volá TamuTamu. Čo to v preklade znamená?
„Tamu“ znamená sladký, zároveň je to niečo veľmi chutné. Tanzánijci milujú cukor a všetko sladké. Takže keď poviete, že máte tamu tamu ovocie, každému sa zjaví úsmev na tvári.
Je o vaše ovocie v Tanzánii veľký záujem? Nie sú jablká skôr exotická komodita pre majetnejších ľudí?
V prvom rade treba povedať, že v Tanzánii sa nekupujú jablká v takom štýle ako na Slovensku, kde ich kupujeme na kilá. Považujú sa skôr za cestovné ovocie, ktoré sa kupuje na kusy. Jablko má totiž mnoho výhod – má dlhšiu životnosť, nemusíte ho lúpať, stačí ho len umyť a rovno jesť, a ak máte tie správne odrody, dokážete s ním cestovať po tanzánijských cestách bez toho, aby sa obilo. Predáva sa preto hlavne na staniciach a autobusových zastávkach.
Spomenuli ste, že stromčeky predávate aj menším farmárom. Odkiaľ vedia, ako jablká pestovať?
Školíme ich. Začali sme s tým v roku 2019. Na začiatku sme školili ľudí najmä v našom okolí, tam sme však narazili na to, že ľudia s jablkami nemali až také skúsenosti. Nebolo to niečo, čomu by sa tradične venovali, preto tomu neboli ani veľmi otvorení.
V tom čase sme sa zároveň dozvedeli, že v blízkom regióne už miestni majú skúsenosti s pestovaním jabĺk. Jablone tam totiž pôvodne vysadili nemeckí misionári pred 50 rokmi. Ľudia teda poznali tieto stromy a mali chuť sa tomu venovať. Rozhodli sme sa teda, že stratégiu trochu zmeníme, a namiesto toho, aby sme školili a snažili sa presviedčať ľudí okolo nás, začali sme s programom tam.
Aj tam ste si otvorili farmu?
Nie. Iba kanceláriu s dvoma terénnymi pracovníkmi, ktorí farmárov školia, propagujú náš program a ponúkajú zákaznícky servis. Ide o oblasť vzdialenú 300 km od našej farmy.
Koľko farmárov ste už takto vyškolili?
Sedemsto.
Keď sa vysadí jabloň, prvú úrodu z nej človek získa po troch až štyroch rokoch. Nie je takéto dlhé čakanie pre miestnych ľudí náročné, nestrácajú po čase motiváciu?
Možno trochu áno, ale aj tak si myslím, že tu ide skôr o ten zvyk, než o nejaké slabé pracovné návyky. Presvedčiť ľudí, ktorí sú zvyknutí pestovať kukuricu, fazuľu alebo rajčiny, ktoré v jeden rok zasadia a v ten istý aj pozbierajú úrodu, je určite veľmi ťažké. V regióne, kde sme zakotvili, však ľudia s plodinami, ktoré rastú dlhšie, už majú skúsenosti. Pestuje sa tam avokádo, borovice aj eukalyptus ako drevo na ťažbu.
Aký zisk môže mať farmár z jabĺk, ktoré si s vašou pomocou vypestuje?
Záleží na tom, komu a za koľko ich predá. Taká jabloň zarodí aj 200 – 300 jabĺk, keď je v produktívnom veku. Ak by chcel farmár jablká z jedného stromu predať rovno na trhu finálnemu zákazníkovi, mohol by zarobiť aj 55 eur. Takto to však reálne nefunguje. Farmár musí úrodu predať nejakému sprostredkovateľovi, preto sa môžeme rozprávať o nejakých 25 eurách za strom, čo je aj tak dosť výrazná suma.
Vy týmto farmárom tiež pomáhate s predajom?
Áno, jablká od nich vykupujeme. Potom ich ďalej sušíme, alebo ich predávame firme, ktorá sa venuje výrobe džúsu.
V súvislosti s africkými krajinami sa veľa hovorí o dosahoch klimatických zmien. Ako veľmi ich pociťujú ľudia v Tanzánii?
Vidno to najmä v období dažďov. Kedysi ľudia vedeli vypočítať dážď na dni, teraz to už také predvídateľné nie je. Počasie sa mení a každý rok sa ľudia stretávajú s väčšími výkyvmi. Tu na juhu to nie je až také intenzívne, ale iné časti Tanzánie sú tým už postihnuté. Dážď prichádza v návaloch a zrážky nie sú rozložené ako predtým, čo spôsobuje záplavy, zosuvy a znehodnotenie ornej pôdy.
Niekedy zrážky úplne vynechajú. Ľudia sú zvyknutí, že majú krátke a dlhé obdobie dažďov, a to krátke zrazu nie je. To sú veci, na ktoré sa človek nevie pripraviť, a určite to má veľký vplyv na finančnú a ekonomickú stabilitu obyvateľstva.
Podniká v tomto smere tanzánijská vláda nejaké konkrétne opatrenia, ktoré by obyvateľstvu pomohli ľahšie znášať tieto zmeny?
Nastavenie tu je. Bolo by však treba zaviesť hlavne makroekonomické opatrenia. Ako napríklad zvýšiť zamestnanosť, počet investícií v krajine, aby sa vytvárali nové pracovné miesta a zmenšovalo sa percento ľudí závislých od drobného poľnohospodárstva. Ide najmä o dlhodobú stratégiu.
Myslím si, že africké krajiny sa snažia ísť týmto smerom a aj nová tanzánijská prezidentka chápe, že je to potrebné, ak sa chce vyhnúť tomu, že nebude úroda a nastane hladomor. Tanzánia našťastie v takej situácii ešte nie je, ale na tých okolitých krajinách to už vidno. Keňa, Etiópia, Somálsko a všetky krajiny východnej Afriky týmto trpia.
Odhaduje sa, že o 10 rokov sa populácia v Tanzánii zdvojnásobí. Títo ľudia budú potrebovať jesť, na niečom variť. Teraz sa na varenie využíva drevo, miestne lesy podliehajú veľkému odlesňovaniu. Treba na to nájsť riešenie.
Hovoríte o prezidentke Samii Hassanovej, ktorá je prvou ženou na čele Tanzánie. Aké je jej politické nastavenie a ako ju vnímajú ľudia za necelý rok jej vládnutia?
Prezidentka je otvorená vonkajšiemu svetu i tomu, aby sem prichádzali ľudia a odovzdávali svoje vedomosti miestnemu obyvateľstvu. Na rozdiel od predchádzajúceho prezidenta, ktorý šiel skôr spiatočníckym socialistickým štýlom a uzatváral krajinu v presvedčení, že Tanzánia je sebestačná a nikoho nepotrebuje.
Samia Hassanová však pochopila, že v tomto globalizovanom svete sa takto jednoducho nedá fungovať. V tomto ja osobne vidím pozitívny posun a vnímam v tomto smere aj pozitívnu náladu, pokiaľ ide o smerovanie krajiny.
V Tanzánii žijete osem rokov. Cítite sa tam už ako doma?
V podstate áno. Vnímam ju ako svoj domov. Svojím spôsobom sa tu však žije aj trochu na hrane.
Prečo?
Tanzánia má veľmi striktnú imigračnú politiku a snažia sa tu, aby pracovné pozície obsadili predovšetkým miestni, a nie zahraniční ľudia. Pokiaľ teda človek nemá istý druh víza, jeho pracovné vízum je limitované len na istý počet rokov. Potom by mal cudzinca na jeho mieste nahradiť Tanzánijčan. Plánovať sa teda dá, pokým vám nevyprší vízum, a potom už len môžete dúfať, že vám ho predĺžia. Ja ako majiteľka firmy mám dlhodobé vízum, mňa to teda až tak neovplyvňuje, človek však nikdy nevie.
Plánujete teda, že by ste sa v budúcnosti venovali niečomu inému?
Určite. Chcela by som sa venovať viac zberu lesných hríbov a obchodovaniu s nimi. Konkrétne sa budem zameriavať na kuriatka, ktoré rastú v hojnom množstve v okolitých kyslomilných lesoch. Mňa hlavne baví vidieť finálne produkty a venovať sa predaju. Zároveň to musí mať prienik aj s ochranou životného prostredia.
Tanzánia má síce vysoké percento HDP, čo sa týka Afriky, čelí však aj populačným tlakom. Odhaduje sa, že o 10 rokov sa populácia zdvojnásobí. Títo ľudia budú potrebovať jesť, na niečom variť. Momentálne sa na varenie využíva drevo. Tunajšie lesy podliehajú odlesňovaniu a to nie je dobré. Treba na to nájsť nejaké riešenia, ako dať lesom hodnotu a zároveň ich nevyrúbať.
Stretli ste sa už s nejakými inými inováciami, ktoré by takéto riešenia ponúkali?
Určite je tu veľa iniciatív, ako napríklad udržateľné uhlie, ktoré sa vyrába z iných produktov, ako piliny alebo živočíšny trus. Sú tu tiež firmy, ktoré sa venujú uhlíkovým kreditom a z financií získaných od medzinárodných spoločností, ktoré sa snažia svoje emisie znížiť, financujú ochranu už existujúcich lesov a investujú do komunitných projektov v ich okolí.
Aj spomínané hríby dávajú ľuďom príležitosť mať z lesov iný úžitok, ako len ten, že z neho vyťažia drevo. Tiež sa tu propaguje, aby ľudia varili viac na plyne a nie na uhlí, ale to je spojené aj s kultúrou a tradíciami. Potrebné je ešte veľa vzdelávať.
Aký dosah má na krajinu súčasná pandémia?
Najviac ju pociťujú odvetvia, ktoré sa zameriavajú na export. Transport veľmi zdražel, turistický priemysel je na kolenách. Dúfali sme, že sa to uvoľní, no len čo prišiel omikron, opäť bolo všetko stornované.
V každodennom živote to však človek až tak nepociťuje. Na začiatku sme mali tri mesiace lockdown, teraz je to skôr na osobnej preferencii, ako veľmi sa jednotlivec chráni. Pokiaľ ide o očkovanie, mali sme tu dosť veľa konšpirácií, ktoré propagovali miestne kostoly a komunity. Veľa ľudí tomu uverilo a percento vakcinácie je veľmi nízke.
Dotkla sa pandémia nejako konkrétne aj vášho podnikania?
Áno. Firma, ktorá od nás odkupuje jablká na výrobu džúsu, ktorý potom predáva turistickým zariadeniam, nám minulý rok zrušila všetky objednávky. Tento rok sú optimistickejší, ale uvidíme, aká bude sezóna.
Ako sa na váš životný štýl pozerá rodina a priatelia?
Vo väčšine prípadov sa stretávam s podporou. Ľudia sú skôr prekvapení, zvedaví a majú veľa otázok, než aby si pri pohľade na mňa ťukali na čelo. Uvedomujem si, že moje hranice tolerancie sú niekde inde ako u kamarátov a rodiny. Pokiaľ ide napríklad o jedlo, každý deň na obed jedávam to isté – fazuľu, špenát a ryžu. Doma nad tým všetci krútia hlavou, ako to dokážem. No veľa ľudí na Slovensku jedáva každý deň tie isté raňajky a to sa nám čudné nezdá. Je to len o uhle pohľadu.
Zvyk je železná košeľa. Čo vám okrem každodenného posúvania svojich vlastných limitov táto skúsenosť ešte priniesla?
Človek si uvedomí, že k životu toho veľa nepotrebuje a to, čo je naozaj podstatné, je zdravie a blízki ľudia, ktorými sa obklopí. Tanzánijčania sú veľmi štedrí a milí ľudia.
Foto: archív SAVIO o.z.
Projekt TamuTamu, ktorý sa usiluje pomáhať miestnym farmárom v spolupráci s o. z. SAVIO a SAMRS, je možné aktuálne podporiť TU.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.