Zdá sa, že to najťažšie máme za sebou. Preplnené nemocnice sa postupne uvoľňujú, mŕtvych ubúda, počet zaočkovaných osôb stúpa a spoločnosť sa začína otvárať. Z tmavých farieb sa posúvame do svetlejších. Prichádza nádej…
Naše deti si spolu s nami už dlhý čas prechádzajú neľahkou skúškou. Videli okolo seba chaos, smútok, neistotu. Nemohli uskutočňovať svoje plány, sny, rozvíjať vzťahy s rovesníkmi. Isteže, trpeli ako my všetci, no deti sú krehkejšie. Aj tie vlastné som videla zraniteľnejšie než kedykoľvek predtým. V ich očiach som občas čítala smútok a otázniky spojené s budúcnosťou. Uvedomovala som si, že ich aktívny postoj k bolesti je priamo úmerný môjmu, nášmu prijímaniu reality. Ak sme ako rodičia schopní odolávať neľahkým výzvam, ktorým sme dnes všetci vystavení, pomáhame aj svojim deťom lepšie sa s nimi vyrovnávať. Nejde o to byť hrdinami za každú cenu, nemám na mysli neprirodzenú pózu zdanlivo neomylných rodičov. Vlastným životom zisťujem, že jediné, čo naše deti nielen v tejto dobe, ale v akejkoľvek situácii podrží a presvedčí, je autentickosť nás dospelých. Príklad úprimných a zároveň vyrovnaných mám a otcov bude vždy príťažlivý.
Svojim deťom teda dlžíme sprevádzanie, ktoré im pomôže pripraviť sa aj na ťažké životné okolnosti.
Vedieť zvládať väčšie či menšie starosti aj nás zväčša naučili ťažké chvíle, ktorým sme boli vystavení a museli sme sa s nimi vysporiadať. Ak vedľa nás stál dospelý, ktorému sme mohli dôverovať a bol pre nás povzbudením, prešli sme neľahkou situáciou úspešne. Ak takáto postava v istej etape života chýbala, na duši mohli zostať zranenia. Odolnosť, húževnatosť alebo pružnosť pri prekonávaní problémov sa tak mohli oslabiť. Svojim deťom teda dlhujeme sprevádzanie, ktoré im pomôže pripraviť sa aj na ťažké životné okolnosti. A to sa nekončí ani uvoľňovaním opatrení a návratom do školských lavíc.
Aj táto generácia – podobne ako tá naša – túži po uveriteľných rodičoch. Počas vyše roka pandémie zažili naše tri deti mňa a môjho manžela v rôznych náladách. Snažili sme sa svoje pocity neskrývať a neprestali sme medzi sebou komunikovať. A keď došlo k nedorozumeniam či hádke, ospravedlnili sme sa jeden druhému a začalo sa odznovu. Neprestali sme veriť v to lepšie, čo je v každom z nás.
Pápež František dnes často hovorí o medzigeneračnom pakte a o dohode medzi nami, dospelými. Treba sa zomknúť, aby sme vekovo mladším spoločne svedčili o ľudskej podstate, a tou je láska. Pod bolesťou sa môžeme ohnúť, ale nesmieme prestať veriť v dobro a krásu našej existencie. Len tak vyšleme deťom a mladým silný odkaz, že život stojí za to, so všetkým, čo prináša. Uvidia a sami zakúsia, že utrpenie má svoju hodnotu a po búrke vychádza slnko.
Aj keď sa nám možno uľaví, že sa vrátia do školy, nájdime si na ne pravidelne čas a počúvajme ich.
Mnohí psychológovia odporúčajú, aby sme v tomto období svoje deti podporovali viac než inokedy, ale nemajme od nich neprimerané očakávania. Aj keď sa nám možno uľaví, že sa vrátia do školy, nájdime si na ne pravidelne čas a počúvajme ich. Niektoré z nich môžu mať problém opäť sa zaradiť do kolektívu. Nezabudnime ich pochváliť a vyzdvihnime všetko pozitívne. Nebojme sa ospravedlniť, ak je to potrebné, a najmä sa pokúsme nesťažovať na všetkých a na všetko. A aj naďalej vnášajme do každého dňa trochu viac ľudskosti.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.