Prvé číslo časopisu Nové mesto sa čitateľom v našich končinách dostalo do rúk v roku 1992, ešte ako spoločné česko-slovenské vydanie. Od roku 1998 majú Česi a Slováci vlastné redakcie a časopis vydávajú vo svojom rodnom jazyku. Na začiatku však redakcia fungovala úplne inak ako dnes – už len preto, že počítače boli ešte raritou. Tvorcovia Nového mesta neboli profesionáli, a preto potrebovali aj externú pomoc. Aby periodikum mohli vydávať a udržať, museli sa naučiť veľa nových vecí, často za krátky čas.
O zrode Nového mesta v Československu, niekdajších pracovných postupoch i o večeroch dobrovoľne obetovaných tvorbe časopisu hovorí česká fokolarínka Marie Koukolová, ktorá zaň v deväťdesiatych rokoch zodpovedala.
Uvažovalo sa v Hnutí fokoláre o vzniku časopisu Nové mesto hneď po nežnej revolúcii?
Áno, uvažovalo sa už aj predtým. Vydávanie kníh a časopisu bolo totiž veľmi logické, podložené dlhoročnou skúsenosťou Hnutia fokoláre vo svete. Ako vždy hovorila zakladateľka Chiara Lubichová, časopis Città Nuova (Nové mesto), ktorý začal vychádzať v roku 1956 po mariapoli v Dolomitoch, je „prvým dielom Diela“. Charizmu sme nedostali pre seba, patrí všetkým ľuďom, preto i médiá, ako nástroj jej šírenia a spájania tých, ktorí ich používajú, k životu Hnutia neodmysliteľne patria. Aj u nás sme vnímali potrebu takéhoto nástroja, pretože v roku 1989 už v Československu podľa spirituality jednoty žilo alebo s ňou sympatizovalo niekoľko tisíc ľudí – rodín, kňazov, mladých ľudí i detí.
Ako časopis vznikol?
Vznikol jednoducho. Nežná revolúcia priniesla slobodu. Takmer zo dňa na deň sa pred nami otvorili možnosti, o akých sme predtým mohli len snívať a poznali sme ich zo života „slobodného sveta“. Aj u nás sa Hnutie fokoláre zaradilo medzi legálne cirkevné právne subjekty a mohlo začať žiť svojím plným životom uprostred Cirkvi a občianskej spoločnosti. Rovnako ako pre Cirkev a spoločnosť, aj pre vtedajších fokolarínov, fokolarínky a členov hnutia, ktorí sa už dvadsať rokov snažili v skrytosti šíriť Ideál v Československu, to boli časy plné prevratných zmien. Namiesto dovtedajších tajných stretnutí po bytoch, lesoch a horách, prípadne riskantných mariapoli so stovkami slovenských a českých účastníkov v bývalej NDR sa zrazu mohli organizovať verejné stretnutia s tisíc a niekedy aj viac účastníkmi. Namiesto osobného odovzdávania si správ, prípadne výnimočných a riadne zašifrovaných telefonátov, bolo zrazu možné nechať tlačiť a rozosielať oficiálne pozvánky, objednávať veľké sály atď., atď. Nemali sme v tom žiadnu prax, ale pustili sme sa do všetkého s veľkou chuťou a elánom. A jednou z tých noviniek bolo Nové mesto.
KAŽDÝ Z NÁS SA PUSTIL S VERVOU DO TOHO, ČO BOLO PRÁVE POTREBNÉ, A PRACOVALI SME ZADARMO, PO ZAMESTNANÍ.
Boli ste jeho šéfredaktorkou hneď na začiatku, ale pred vami časopis krátko viedli ešte dve zahraničné fokolarínky. Ako to presne bolo?
Prvé číslo Nového mesta v slovenčine vytvorila nemecká fokolarínka Dietlinde Assmus, novinárka, ktorá v tom čase patrila do bratislavského fokoláre. S ňou do fokoláre prišiel aj prvý počítač. Ideálne okolnosti. Krátko potom sa však zmenila jej destinácia a časopis prevzala u nás žijúca talianska fokolarínka Carolina Fogola, ktorá sa k nám dostala v roku 1984 vďaka štipendiu na výskum Pirandella. Onedlho po vzniku časopisu sa musela na rok vrátiť do Talianska, aby tam nestratila zamestnanie. Hoci moje meno figurovalo v Novom meste od nultého čísla (zdalo sa vtedy, že bude dobré, aby v tunajšom časopise bolo aj tunajšie meno…), konkrétne som sa mu začala venovať až po odchode Caroly. Správu o prevzatí časopisu som dostala na dovolenke v Třeboni, kam mi hneď do kúpeľného domu Aurora začali chodiť dlhé faxy s článkami do vznikajúceho čísla, myslím do štvorky. Pri tom titule šéfredaktorka sa však naozaj musím zasmiať. Bola som všetko iné, len nie šéfredaktorka. Bolo to obdobie zakladania štruktúr hnutia u nás, nehľadeli sme na pôvodnú profesiu, každý z nás sa pustil s vervou do toho, čo bolo práve potrebné, a pracovali sme zadarmo, po zamestnaní.
Akú mal časopis štruktúru a obsah? Na aké témy sa zameriaval?
Časopis začínal Slovom života. Preberali sa články o Hnutí fokoláre a medzinárodných udalostiach v hnutí z talianskeho Nového mesta, duchovné témy Chiary Lubichovej, skúsenosti so životom podľa evanjelia, písali sa články o akciách hnutia u nás, profily nebeských mariapolitov, teda tých, ktorí nás predišli do druhého života, a komiks. Časom sa začali kryštalizovať pravidelné rubriky. Prvé čísla boli len v slovenčine, neskôr boli niektoré články po slovensky, iné po česky.
S akými problémami ste sa pri jeho tvorbe stretávali?
Tých by sa dal vymenovať celý rad. Predovšetkým sme neboli novinári. Do práce sa väčšinou zapájal ten, kto mal práve čas. Grafiku a tlač sme najprv zadávali do novovznikajúcich firiem, ktoré tiež nemali veľa skúseností. Písanie príspevkov, preklady a korektúry robili dobrovoľníci roztrúsení po celej Bratislave i mimo nej. Bola tu tiež administratívna stránka, získavanie predplatiteľov, tvorba najprv ručnej kartotéky. Po rôznych stretnutiach sme napríklad dostali hromadu papierikov nie vždy s čitateľne napísanými a niekedy aj neúplnými adresami a k tomu niektoré predplatné. Bola to často detektívka rozlúštiť písmo, dohľadať potrebné údaje a pochopiť, kto vlastne zaplatil a kto ešte nie. O tom by nám mohli veľa rozprávať Viera Norková, Oľga Ľudmová a ďalší. Neskôr aj Alžbeta Veselá, ktorá kartotéku previedla do digitálnej verzie. Našťastie s nami čitatelia mali veľkú trpezlivosť a podporovali nás. Niektorí boli dosť kritickí, čo pre nás bola súčasne veľká pomoc, aby sme pochopili, na čo sústrediť pozornosť a čoho sa snažiť vyvarovať.
Nedá sa však povedať, že by sme prežívali len problémy. Dostávalo sa nám aj podpory, povzbudenia a dokonca požehnania. Bol to napríklad pražský arcibiskup Miloslav Vlk, ktorý nás od prvých čísiel povzbudzoval. My sme v časopise videli možnosť rozdávať Ideál všetkým ľuďom dobrej vôle. On ho vedel zasadiť do cirkevného a spoločenského rámca a videl v ňom smerovanie k novej evanjelizácii podľa želania Svätého Otca a v duchu európskej rímskej synody. Okrem iného o časopise napísal: „Konkrétny život z evanjelia, naozajstné a praktické spoločenstvo v láske a svedectvo o Ježišovi Zmŕtvychvstalom vlastným životom. Zjednotený svet a zjednotená Európa môžu byť pevne vybudované len na takomto základe.“ Takéto slová nám, samozrejme, bohato vynahradili prekonávanie každodenných prekážok, ktoré nám okrem iného určite pomáhali pristupovať k tvorbe časopisu s veľkou pokorou a súčasne s vedomím, že každá námaha sa oplatí pre cieľ, ku ktorému môžeme vďaka charizme Chiary prispievať.
PRVÉ ČÍSLA BOLI LEN V SLOVENČINE, NESKÔR BOLI NIEKTORÉ ČLÁNKY PO SLOVENSKY, INÉ PO ČESKY.
V čom spočívala vaša práca šéfredaktorky? Viem, že ste museli veľa jazdiť autom po Bratislave, kde vtedy sídlila spoločná redakcia.
Práve preto, že členovia tej našej prvej „redakcie“ boli dobrovoľníci, ktorí všetko robili po skončení svojho zamestnania a grátis, väčšinou som jazdila za nimi domov alebo do práce. Vozila som im texty článkov na korektúry, na prepísanie na počítači. Každý článok bol v inej fáze spracovania a u iného človeka. Na hárky baliaceho papiera nalepeného na stene vo fokoláre som si robila tabuľky, kam som zapisovala „pohyb“ jednotlivých príspevkov a termíny, kedy ich mám u koho vyzdvihnúť a komu ďalšiemu odviezť. Patril by tu celý zoznam mien tých vzácnych spolupracovníkov.
Kde ste čerpali námety na články? Ako ste získavali informácie?
Hlavným zdrojom pre nás bol materský taliansky časopis Città Nuova, ale aj nemecký Neue Stadt a anglický Living City. Písalo sa aj o medzinárodných podujatiach v centre hnutia v Taliansku, na ktorých sa už mohlo zúčastniť aj veľa ľudí z Československa. Uvedomovali sme si zmysel vydávania časopisu v tom, že môže čitateľov, ktorí o to majú záujem, formovať a informovať, pomáhať im zostávať v spojení s ostatnými, ktorí sa vydali cestou spirituality jednoty. Materiálov bol dostatok. Niektorí čitatelia sa však začínali dožadovať miestnych autorov. Bolo zákonité ich hľadať.
Aké boli vtedajšie postupy pri tvorbe časopisu? Počítače boli v začiatkoch, internet nebol vôbec…
Spočiatku sme grafiku navrhovali na papieri – podstatným spôsobom sa na nej aj na skladbe obsahu podieľala Mária Kotesová, dnes Zajícová – a potom nechávali spracovávať vo firmách, ktorým sme dodali na diskete texty napísané v programe T602 a papierové fotografie (často boli kopírované z Città Nuova). Neskôr sa grafického spracovania na mnoho rokov ujal Ján Sepp, ktorý mal grafické štúdio a robil pre náš časopis zadarmo. To bola mimoriadna spolupráca, časopis urobil veľký kvalitatívny skok. Aj on na ňom mohol pracovať až po svojom pracovnom čase, a tak sme u Seppovcov trávili večery, ktoré sa niekedy pretiahli do neskorých hodín. Jeho manželka Otília nám vytvárala láskyplné zázemie a dopovala nás dobrotami, aby sme to všetci vydržali. Určité obdobie nám veľa pomáhal architekt Stanislav Ondruš.
Vytlačený časopis sme doviezli domov a usporiadala sa veľká brigáda na balenie, písanie, resp. lepenie adries, skladanie a zväzovanie balíčkov podľa PSČ a odvoz na poštu. Všetko ručne a svojpomocne.
USPORIADALA SA VEĽKÁ BRIGÁDA NA BALENIE, PÍSANIE, RESP. LEPENIE ADRIES, SKLADANIE A ZVÄZOVANIE BALÍČKOV PODĽA PSČ A ODVOZ NA POŠTU.
V začiatkoch vám veľmi pomáhal slovenský básnik Michal Chuda. Čo bolo jeho úlohou?
Mali sme veľké šťastie. V jeho manželke Oľge, vydatej fokolarínke, sme mali „vplyvného“ spojenca. Raz nám veľmi jemne naznačila, že v časopise sú nejaké základné nedostatky a že Michal by nám prípadne mohol poradiť. Zajasali sme a poslali sme mu podklady na ďalšie číslo. Mám pred očami tie skorigované stránky s množstvom poznámok. Bol to šok. Nebolo miestečka bez korektúry. Hneď ako sme sa z toho spamätali, chceli sme mu poslať – alebo sme dokonca odvážne poslali, to už dnes s istotou neviem – na korektúru ďalšie číslo… Samozrejme, láskavými rukami Oľgy sa nám hneď všetko vrátilo s tým, že určite rád poradí, keď budeme potrebovať. Pochopili sme, že toto za nás neodpracuje a začali sme sa postupne učiť. Veľmi nám to pomohlo. Tá jeho prvá korektúra bola ako naša odborná príručka. Ale to nie je všetko. Od začiatku sme publikovali komiksy Waltera Kostnera, ktorý cez príbehy dvoch malých sympatických klaunov dokáže hovoriť do duše. Tu bol prekladateľský oriešok. Ako preložiť ich mená, ktoré by tunajšiemu čitateľovi v origináli ani v doslovnom preklade nič nepovedali. Toho sa Michal rád ujal a odvtedy boli malí klauni u nás známi pod menami – pekne znejúcimi tak v slovenčine, ako aj v češtine – Pipo a Tipo.
Ako sa na Nové mesto pozeráte dnes, s odstupom času?
Dnes je veľmi pekné sledovať, ako sa Nové mesto v našich krajinách počas tých tridsiatich rokov rozvíjalo a rozvíja. Môžu sa mu venovať aj ľudia s mediálnym vzdelaním, dlhoroční spolupracovníci majú veľkú prax a skúsenosť a redakcie sú skutočnými redakciami. Jeho hlavný zmysel a cieľ – prispieť k stále viac zjednotenému svetu a ku všeobecnému bratstvu – je nanajvýš aktuálny. Prajem preto obom časopisom veľa vášnivých čitateľov a aby sa im napĺňanie tohto úsilia čoraz lepšie darilo!
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.