Po dlhom čase sociálnej izolácie chcela byť naša veľká rodina konečne normálne spolu – pod jednou strechou a za jedným stolom. Oznámili sme našim vnúčatám, že počas jarných prázdnin pôjdeme na chatu do Tatier. Bola to zároveň príležitosť osláviť narodeniny najstaršieho a najmladšieho vnuka. S blížiacim sa termínom odchodu sa vnúčatá tešili stále viac a viac…
V deň nášho odchodu sme sa zobudili do rána so strašnou správou – na Ukrajine vypukla vojna. V prvej chvíli som si v duchu kládla otázku, či odísť, alebo ostať doma. Radosť vnúčat ma presvedčila, že naše plány nebudeme meniť. Po príchode na chatu sme sledovali správy, kedy sa len dalo. Bolo nás osem dospelých a šesť detí vo veku od 1 do 8 rokov. Deti boli šťastné, vytrhávali nás z pochmúrnych myšlienok svojimi prosbami: „Babka, poď sa so mnou hrať, dedko, poď, ideme objavovať zemeguľu…“
Po večeroch sme spolu sedeli a premýšľali, ako sa zapojiť do konkrétnej pomoci pre Ukrajincov. V nastávajúcom týždni bola pred nami aj cesta do Prahy na plánovaný niekoľkodňový firemný teambuilding, na ktorom sa mal zúčastniť môj manžel Viliam aj syn Matúš, pretože v tejto firme obaja pracujú. Manžel sa tam mal oficiálne rozlúčiť s kolegami, keďže odchádza do dôchodku. Pozvanie do Prahy som dostala aj ja, aby som manžela sprevádzala.
Syn Matúš sa však rozhodol zatelefonovať svojmu zamestnávateľovi a požiadať ho o uvoľnenie z účasti nás troch na tomto podujatí. Vysvetlil mu, že by chcel pomôcť pri prevoze osôb z ukrajinskej hranice. Šéfova odpoveď bola jasná. „Na akciu do Prahy nemusíte cestovať a na spomínané aktivity môžeš použiť služobné auto, celá firma stojí za tebou.“
O pár hodín nato mu už volali z charity, že by potrebovali prevoz troch osôb: babičky, dcéry a vnučky z hraničného priechodu v Ubli na letisko do Krakova. Druhý syn Peter s nevestou Aďkou a dcéra Zuzka so zaťom Jozefom, ktorí sú aktívni v saleziánskej komunite, nám dali vedieť, že sa na hraničnom priechode vo Vyšnom Nemeckom zapojili do prevozu 48 detí zo sirotinca z ukrajinského Ľvova. Išlo o chlapcov vo veku 6 až 16 rokov. Ak by bolo treba, boli ochotní vziať si niektorých chlapcov do svojich rodín.
Z Tatier som sa vrátila bohatšia o poznanie, že láska v rodine všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.