„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“ Lk (6, 38)
„Zostúpil s nimi dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia. Prišli ho počúvať…“[1] Takto uvádza evanjelista Lukáš dlhý Ježišov príhovor, ktorý rozvinul pri ohlasovaní blahoslavenstiev, požiadaviek Božieho kráľovstva a Otcových prisľúbení svojim deťom.
Ježiš slobodne ohlasuje svoje posolstvo ľuďom z rôznych národov a kultúr, ktorí sa tu zišli, lebo ho chceli počúvať. Jeho posolstvo je univerzálne, určené všetkým, všetci ho môžu prijať, a tak sa stať realizovanými osobami, ktoré Boh Láska stvoril na svoj obraz.
„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“
Ježiš ukazuje, v čom je evanjelium nové: Otec osobne miluje „prekypujúcou“ láskou každé svoje dieťa a každému dáva schopnosť čoraz veľkodušnejšie otvárať svoje srdce blížnym. Tieto slová sú dôrazné a náročné: dávať zo svojho; hmotný majetok, ale aj vľúdne prijatie, veľkorysé milosrdenstvo či odpustenie, podľa príkladu Boha.
Obraz vrchovatej odmeny, ktorú človek dostáva do svojho nie celkom vyrovnaného života, nám dáva pochopiť, že miera Božej lásky k nám je bez miery. Prisľúbenia, ktoré Boh dáva, sa plnia nad naše očakávania a zároveň nás oslobodzujú od úzkostí z našich kalkulácií a očakávaní, od sklamaní z toho, že nedostávame od ostatných primerane našej miere voči nim.
„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“
Chiara Lubichová v komentári k tomuto Ježišovmu pozvaniu napísala: „Už sa vám niekedy stalo, že ste dostali od priateľa dar a cítili ste potrebu odplatiť sa mu? […] Ak sa to stáva vám, tak len si predstavte koľko ráz Bohu, ktorý je láska. On neprestajne odmieňa každé dobro, ktoré spravíme svojim blížnym v jeho mene. […] Boh to robí preto, aby ťa obohatil, aby nás obohatil. Robí to preto, […] lebo čím viac máme, tým viac môžeme dávať – ako správni správcovia Božieho majetku –, poskytujeme komunite okolo nás každú jednu vec do spoločného obehu. Iste, Ježiš myslel v prvom rade na odmenu, ktorá nás čaká v raji, ale to, čo prebieha tu na zemi, je už jej predohrou a zárukou.[2]
„Dávajte a dajú vám: mieru dobrú, natlačenú, natrasenú, vrchovatú vám dajú do lona.“
Čo však môže nastať, ak sa rozhodneme žiť v tejto láske spoločne s mnohými ostatnými? Istotne by to bol zárodok sociálnej zmeny.
Jesús zo Španielska hovorí: „Spolu s manželkou pracujem v oblasti poradenstva a formácie. Nadchli nás myšlienky ekonomiky spoločenstva[3] a chceli sme sa naučiť brať ohľad na druhých: na zamestnancov, upravovať mzdy a hľadať alternatívy pri jasných dôvodoch na prepustenie; na dodávateľov, dodržiavať ceny, platby a dlhodobé vzťahy; na konkurenciu, pripravovať spoločné kurzy a ponúknuť naše vedomosti; na klientov, poskytovať rady svedomito a nehľadieť na vlastný prospech. Dôvera, ktorá sa takto vytvorila, nás zachránila počas krízy v roku 2008.
Neskôr sme sa prostredníctvom mimovládnej organizácie Levántate y Anda (Vstaň a choď) stretli s učiteľom španielčiny na Pobreží Slonoviny. Chcel zlepšiť životné podmienky vo svojej dedine vybudovaním pôrodnej sály. Prezreli sme si projekt a ponúkli sme potrebnú sumu. Nemohol tomu uveriť. Musel som mu vysvetľovať, že to je zo zisku našej firmy. Dnes je pôrodná sála ,Bratstvo‘ symbolom spolužitia, vybudovali ju moslimovia a kresťania spoločne. A za posledné roky sa výnosy našej firmy zdesaťnásobili.“
Letizia Magriová
[1] Porov. Lk 6, 17-18.
[2] Chiara Lubichová, Slovo života na jún 1978, tamtiež, Parole di Vita, zostavil Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 108-110.
[3] https://www.edc-online.org.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.