Nová prezidentka Hnutia fokoláre: Musíme vstúpiť do najhlbšej kontemplácie, no zároveň zostať uprostred davu

Hnutie fokoláre má novú prezidentku, je ňou Margaret Karramová, ktorá je pôvodom zo Svätej zeme, je Arabka, kresťanka katolíčka. Narodila sa v Haife a vyštudovala judaizmus na Hebrejskej univerzite v Los Angeles. V rámci Hnutia fokoláre bola poverená rôznymi zodpovednými úlohami v Los Angeles a v Jeruzaleme.

Prinášame vám prepis video rozhovoru, ktorý poskytla Città Nuova (Nové mesto) krátko po zvolení. 

Kto je Margaret Karramová, Palestínčanka, ktorá je na čele Hnutia fokoláre?

Narodila som sa v Haife, v Izraeli. Som dcéra Palestínčanov a pochádzam zo štyroch súrodencov. Ideál Hnutia fokoláre som spoznala, keď som mala štrnásť rokov. Toto svetlo ma natoľko priťahovalo, že som sa ho pustila nasledovať. No a teraz som tu.

Porozprávate nám nejakú významnú udalosť zo svojho života?

Bolo ich mnoho, ale na jednu si spomínam celkom osobitne. Mala som vtedy päť rokov. Náš dom stál v Haife, v regióne Galiley. Všetky domy v tejto štvrti patrili židovským obyvateľom. Keď som sa teda ako malá vyšla hrať pred dom, stretávala som len židovské deti. Spomínam si, že mi častokrát nadávali. Raz ma veľmi urazili. Vrátila som sa domov s plačom, pretože som sa cítila veľmi zranená a aj nahnevaná. Pomyslela som si vtedy, že s tými deťmi sa už nikdy viac nebudem hrať. Moja mama mi však povedala: „Teraz si utri slzy, choď von, zavolaj všetky deti, ktoré ešte nájdeš a pozvi ich k nám domov.

Pamätám si na tú chvíľu veľmi dobre, akoby to bolo dnes. Musela som sa preniesť cez svoje ego, prekonať svoj hnev, osušiť si slzy a vyjsť von a pozvať deti k sebe domov. Keď prišli, mama práve piekla arabský chlieb. Každému z detí dala jeden guľatý chlieb. Deti sa teda vrátili domov a svojim rodičom odovzdali chlieb od mojej mamy. Rodičia, najmä mamy sa preto chceli dozvedieť, kto je tá rodina, ktorá voči ich deťom urobila takéto gesto a chceli sa nám poďakovať. V mojom živote má táto skúsenosť až symbolické miesto, pretože ma naučila, že nie slová, ale hoci aj malé skutky lásky voči blížnemu, ktorý môže byť odlišný odo mňa, môže byť aj mojím nepriateľom, môže prekonať strach a budovať pokoj.

Možno teda povedať, že dialógu ste sa učila odmalička, priamo zo života, aj keď ste neskôr študovala a stali ste sa odborníčkou práve na dialóg, na judaizmus.

Áno, dialógu som sa skutočne učila odmala. Vyrastala som totiž v meste, kde spolunažívajú tri veľké náboženstvá. Všetko je spoločné a ľudia žijú navzájom v mieri. Haifa je prekrásne prístavné a zároveň hornaté mesto s bohatou históriou. Je to mesto proroka Eliáša.

Ako malá som chodila do Karmelitánskej školy. Všetci sme boli Arabi, no polovica z nás sme boli kresťania rôznych obradov a druhá polovica moslimovia. Preto od svojich šiestich do osemnástich rokov som v školskej lavici vedľa seba mala aj moslimov. Vyrastali sme spolu. Nebol to dialóg rodiaci sa zo štúdia, ale z každodenného života. Dialóg je súčasťou mojej existencie.

Aké ste mali pocity, keď sa blížila voľba prezidentky Hnutia fokoláre a čo ste cítili hneď po svojom zvolení?

Keď som videla, že sa často opakuje moje meno, musím úprimne povedať, že som sa triasla a bola som veľmi rozrušená. Najmä som však pociťovala hlbokú bázeň pred Bohom, pred takým komplexným, medzinárodným dielom. Skutočne prevládala bázeň voči Bohu, aby som bola hodným nástrojom. 

Popri všetkom tom dojatí som hneď po niekoľkých minútach vnímala aj veľkú vnútornú silu, ktorú som, myslím si, dostala od Ducha Svätého. Vzývala som ho celý deň, a nielen ja. Viem, že po celom svete sa ľudia modlili za Generálne zhromaždenie, modlili sa za voľby, takže som si bola istá, že nás viedla modlitba. Spoľahla som sa teda. Mala som dôveru v jednotu všetkých členov hnutia, ako aj v prítomných na zhromaždení, ktorí sa v tej chvíli snažili pochopiť, čo je Božia vôľa, aká má byť budúcnosť Diela. 

A tak v istej chvíli, keď som cítila, že mám rozhodnutie volieb prijať, som si uvedomovala nesmiernu silu, veľkú odvahu, ktorá sa miešala s bázňou voči Bohu. V tom okamihu som vyslovila svoje „hľa, tu som“, pretože som cítila, že je to predovšetkým Božie volanie, na ktoré chcem odpovedať a ako Mária slúžiť Dielu, slúžiť každému. Nechcem riadiť toto veľké Dielo. Nie je to ľudské dielo, akási organizácia či združenie, ale je to dielo, ktoré tvoria tí najrôznejší ľudia každého veku, rôznorodých kultúr, nielen katolíci, ale aj členovia rôznych cirkví a náboženstiev. Povedala som si teda, že chcem iba slúžiť a učiť sa od všetkých a prosiť Boha, aby ma urobil svojím nástrojom.

Čo podľa vás môže pre vašu vlasť znamenať vaše zvolenie za prezidentku hnutia? Aké boli reakcie Palestínčanov a Izraelčanov?

 Myslím, že sa veľmi tešili a zároveň boli aj veľmi hrdí. Napísali mi mnohí, medzi nimi aj predstavitelia rôznych cirkví, napríklad aj patriarcha. Blahoželania som dostala aj zo židovskej obce. Veľa ľudí mi napísalo, že sú mojimi fanúšikmi a že mi prajú veľa odvahy. Boli takí, čo mi napísali, že ma poznajú, a že mi vyjadrujú svoju podporu. Cítia vďačnosť, no najmä veľkú radosť.

V čo dúfate, čoho sa obávate a čo je vašou istotou pri prevzatí tejto zodpovednosti? Máte nejaký svoj vzor, ktorý je pre vás v úlohe prezidentky inšpiráciou?

 Nádejám sa, ako som už spomenula niekedy na začiatku, že v hnutí budeme vedieť žiť podľa Chiariných slov „byť rodinou“, že dokážeme tento jej odkaz vnášať do života. Prečo to hovorím? Pretože cítim, že to je to najdôležitejšie, čo teraz v hnutí potrebujeme. Potrebujeme zažívať vzťahy ako bratia a sestry. Ako v rodine – keď niekto trpí, byť s ním, keď sa raduje, deliť sa o radosť s ním, tak ako nám to Chiara vo svojom testamente odkázala. Nech nikto neprejde okolo nás bez toho, aby nezacítil teplo rodiny. A ak aj niekto odíde z Diela, nech cíti, že sme ho milovali až do konca. Zažila som to vo svojej pokrvnej rodine, a preto môžem povedať, že ak je prítomný duch rodiny, je to duch pravej lásky. Znamená mať pokoru, mať rád druhého bez ohľadu na jeho pochybenia. Je to láska bratov a sestier, ktorá všetko prekryje. Hovorím o rodine v takomto zmysle, o pravej láske, ktorá nič neočakáva a všetko odpúšťa.

Aká bola vaša skúsenosť z týchto dní na Generálnom zhromaždení?

Moja skúsenosť? Pochopila som, že mám hneď na seba vziať zodpovednosť, ale najmä som cítila, že nie som sama. Je to obrovská zodpovednosť, ale nie som na to sama. Vnímala som celý kolektív ľudí, ktorí mi vyjadrili svoju ochotu, dali sa k dispozícii. Podporili aj moju túžbu, ktorú som vyjadrila, že Dielo nebude riadiť jedna osoba, ale skupina osôb a tá sa bude usilovať o Ježišovu prítomnosť, aby on viedol Dielo. Túto skúsenosť už zažívam.

Nové generácie berú do svojich rúk zmenu kultúrnej paradigmy, najmä pokiaľ ide o tematiky spojené so životným prostredím. Ako bude postupovať Hnutie fokoláre v tejto oblasti, keďže je to jedna z tém, o ktorej sa veľa hovorilo na Generálnom zhromaždení?

Táto téma našla na zhromaždení veľký ohlas. Myslím, že práve novým generáciám zvlášť leží na srdci a my ich v tom musíme podporiť. Na záver vyjde dokument Generálneho zhromaždenia, ktorý istotne prinesie istý konkrétny záväzok v starostlivosti o stvorenstvo, ale aj v ostatných už prebiehajúcich projektoch pod heslom Dare to care (Skúsiť sa postarať). Po celom svete sa už robia rôzne aktivity a myslím si, že sa rozbehnú aj ďalšie ako prejav zmeny životného štýlu. Takto budeme môcť pôsobiť nielen na lokálnej, ale aj svetovej úrovni.

Pandémia zmenila svet i každého z nás. Aké odpovede ponúka Hnutie fokoláre na situácie, ktoré prežívame?

Myslím si, že hnutie už zareagovalo na výzvu, ktorú so sebou priniesla pandémia. V prvom rade mám na mysli celosvetové spoločenstvo majetku, aby sa dalo do spoločného všetko, nielen materiálne veci, ale aj naše schopnosti, kompetencie pre dobro druhých. Taktiež naše organizácie AMU (Azione per un mondo unito) a AFN (Azione per Famiglie Nuove) podporujú mnohé projekty, ktoré sa rozbehli aj vďaka pandémii. 

Myslím si, že sa môžeme angažovať ešte viac, pretože pandémia skutočne po ekonomickej a zdravotnej stránke veľmi zmenila naše životy. Som presvedčená, že sa vďaka pandémii naučíme, čo to znamená byť si navzájom blížni, byť nablízku ľuďom. Istotne to už vieme, ale treba si to osvojiť ešte viac, lebo prejavovať si blízkosť je to najdôležitejšie, čo môžeme urobiť. 

Byť blížnymi pre tých, čo trpia kvôli pandémii, kvôli chudobe či mnohým iným problémom, ktoré so sebou toto ochorenie prináša. Mnoho ľudí prišlo o svojich blízkych a je ťažké v takých situáciách dodať útechu. Čiže buďme si blízki, no nie v zmysle fyzickej blízkosti, ale buďme jeden pre druhého blížnym. To je tá najväčšia odpoveď, ktorú hnutie môže dať.

Aké sú výzvy hnutia, ale aj jeho potenciál, ktorý ešte nevyšiel celkom najavo? Na ktoré osobité aspekty by ste sa chceli zamerať počas nasledujúcich rokov?

To je pekná otázka. Keď teraz tak rozmýšľam, jedna z výziev v hnutí, dovoľte, aby som to vyjadrila, je nedostatok kultúry dôvery. Hovorím to s postojom veľkého milosrdenstva, no cítim, že v hnutí je prítomná kultúra podozrievania. Uvedomujem si, že tejto výzve môžeme čeliť len tak, že rozhojníme lásku medzi sebou, medzi všetkými členmi Diela, aby stále viac víťazila kultúra dôvery prameniaca z lásky.

Čo máme robiť, aby sa Ideál hnutia stal najmä pre mladých príťažlivejším?

Prichádza mi na myseľ v tejto chvíli Chiarino rozjímanie, kde hovorí o príťažlivosti moderných čias. Znamená to vstúpiť do najhlbšej kontemplácie, no zároveň zostať uprostred davu, človek vedľa človeka, aby sme sa delili o bolesti i radosti, o potreby blížneho. 

Myslím, že v tom spočíva príťažlivosť aj súčasnej doby. Nestačí však byť len uprostred zástupu ľudí, ale treba byť aj v kontemplácii. Práve v týchto dňoch mi ktosi poslal jednu vetu od dona Benziho zo Spoločenstva pápeža Jána XXIII. Pokúsim sa ju parafrázovať: „Aby sme mohli stáť pevne na nohách, treba vedieť zotrvávať na kolenách“. V tom by mala spočívať aj naša príťažlivosť – ak chceme obstáť, ak chceme byť pútaví a byť príkladom, myslím si, že musíme vedieť kľačať.

Ako vnímate súčasné vedenie Hnutia fokoláre? Myslíš si, že treba urobiť istú revíziu?

Istotne predošlé vedenie Diela toho urobilo veľa, no myslím si, že ďalšie vedenie, ktoré sa formuje, by malo stále viac pracovať v duchu synodality a uskutočňovať to, čo Chiara vždy opakovala, keď sa jej pýtali na budúcnosť Diela. Dielo nemá riadiť jedna či dve osoby prezidentky a spoluprezidenta, ale Ježišova prítomnosť medzi osobami. Som presvedčená, že v tom spočíva aj záchrana Diela.

Chiara to povedala veľa ráz a zanechala nám to aj ako takú istotu. Keď som si teda v týchto dňoch opäť vypočula jej slová, zaplavil ma veľký pokoj a vravela som si: „Chiara z neba bude spokojná, ak sa toho budeme pridŕžať.“ Prajem si, aby budúce vedenie Diela bolo takéto a aby sme Chiare v nebi robili radosť.

Poďme ešte k synodalite. Nedávno pápež vyzval osobitne Cirkev v Taliansku, aby spustila synodálne procesy. Vy ste úzko spolupracovali s hnutiami a cirkevnými združeniami nielen v Taliansku. Čo konkrétne prináša takáto spolupráca?

Je za tým veľa vecí. Počas týchto šiestich rokov to bola pre mňa veľmi obohacujúca skúsenosť. Videla som, že keď pracujeme spoločne, sprevádza nás špeciálna milosť, pretože objavujeme navzájom svoje dary. Keď spolu robíme na nejakom projekte, alebo sa len tak stretneme či zúčastníme na aktivitách toho druhého, cítiť, že všetci sme skutočne veľkým darom pre Cirkev. Všetky charizmy sú totiž v službe Cirkvi a čím viac medzi sebou spolupracujeme, tým viac môžeme pred svetom svedčiť o kráse jednoty a bohatstve rôznych chariziem. Takto by som pár slovami zhrnula svoju skúsenosť.

Otázky vám kladiem aj v mene všetkých redakcií Città Nuova (Nové mesto) vo svete. Vo svetle toho, čo v priebehu nášho rozhovoru vyšlo na povrch, čo by malo byť príspevkom Città Nuova v súčasnosti?

Città Nuova môže dať veľmi veľa, najmä nový pohľad hnutia. Môže byť nositeľom nádeje pre členov hnutia vo svete. Vnímam to tak, že Città Nuova už robí veľmi veľa, páči sa mi jeho stále väčšia univerzálnosť, že prináša skúsenosti zo života. Tie sú tým najúčinnejším príkladom i prostriedkom, ktorým môžeme komunikovať so svetom. 

Città Nuova môže byť zároveň pre Hnutie fokoláre istou kultúrnou bázou, podporou a myslím si, že túto kultúru aj prináša. Uvedomujem si, že musíme byť aj kultúrne formovaní, byť otvorení a živiť sa Chiarinou charizmou. Città Nuova tento aspekt, ako aj Chiarinu mystickú skúsenosť dáva stále viac do popredia. Pokladám to za veľmi prínosné a prajem Città Nuova úspešnú prácu. Vždy vás budem podporovať.

Margaret, čaká vás veľa práce. Ďakujem za váš čas, ktorý ste nám venovali. Ešte otázka na záver – čo rada robíte vo voľnom čase, ako oddychujete?

Obľubujem prechádzky pri mori, pretože tam zrelaxujem. Veľmi mám rada západy slnka, hudbu a nadovšetko si oddýchnem pri písaní básní. Keď píšem verše, vyjadrím to najvnútornejšie, čo mám v sebe, čo inak nedokážem vypovedať slovami. Použijem pritom predstavivosť, poetické obrazy a pôsobí to na mňa uvoľňujúco.