Máloktoré príslovie vystihuje ľudskú povahu viac ako toto. Odkazuje na situácie, v ktorých ostať ticho má väčšiu cenu, ako niečo rozprávať. Keď si predstavíte svoju poslednú hádku s partnerom, kolegom či zákazníkom a preteky o povestné posledné slovo, nebude treba viac ilustrovať.
Zlato je určite vzácnejšie ako striebro. Problémom je, že sme si zlaté mlčanie osvojili aj v momentoch, keď ich protipólom nie je strieborné rozprávanie, ale nevyhnutnosť niečo povedať. Ozvať sa. Rozdielne je zahryznúť si do jazyka, aby sme sa vyhli zbytočnému eskalovaniu emócií, a nepovedať nič vtedy, keď to predstavuje nutnosť opustiť svoj bezpečný priestor a pohodlie.
Stal som sa svedkom situácie, keď sa na pošte muž hrubo správal voči žene za priehradkou, a mlčal som. Sedel som nečinne v autobuse, keď doň nastupovala pani s ťažkými taškami, a neponúkol som pomoc. A pritom sa nepovažujem za nevychovaného či ignoranta.
Skôr ma to doviedlo k otázke – do akej miery som schopný mlčať v situáciách, keď je to všetko iné, len nie zlaté? Jedno latinské príslovie znie: Tantum est tacere verum quam falsum dicere – Zamlčať pravdu je to isté, ako klamať. Iste, neklamal som; skôr som však nekonal pravdivo, v súlade so svojím presvedčením: zastať sa slabšieho; pomôcť blížnemu.
V New Yorku sa v roku 1964 stala vražda, kde 38 svedkov počulo alebo videlo, čo sa obeti deje – a žiadny z nich nezasiahol ani neprivolal pomoc. Tamojším prostredím to veľmi otriaslo. Ako je možné, že také množstvo ľudí mlčalo v momente, keď mali robiť presný opak?
Následne sa tejto situácii venovalo mnoho štúdií. Ich lajtmotívom bola otázka: Prečo občas dobrí ľudia neurobia nič, aby predišli zlým činom? Možnosti, ktoré sa v mysli ponúkajú ako prvé, a síce morálny úpadok, ľahostajnosť či anonymita, však nevyčerpávajú komplexnosť podstaty vzniknutej situácie. Výskumníci prišli na to, že dochádza k difúzii zodpovednosti – myslíme si, že pomôcť môže každý. Keď k tomu pripojíme strach z možného strápnenia sa a dojem, že keď nepomáha nikto, dotyčná osoba zjavne pomoc nepotrebuje, dostaneme jav, ktorý sa zvykne nazývať efekt prizerajúceho sa.
Pochopiteľne, ide o hraničný prípad, ale otázka na telo je zavše pálčivá: Ako by som reagoval v takejto situácii? Všetci, ktorí si odpovedali – určite by som konal, nech sa azda rozpamätajú, či zažili niečo podobné ako ja na pošte.
Zatiaľ čo v tejto rovine ide o nezabránenie zlu, v druhej, autobusovej skúsenosti ide klasicky o nevykonanie dobra. Nie je nevyhnutné pomáhať nad rámec. Možno nás naša dobre myslená aktivita nie raz dokonca priviedla do situácie, ktorá sa nakoniec obrátila proti nám.
Aj tu je však priestor na pohľad do zrkadla. Hodnotíme druhých, keď nemáme, a mlčíme, keď treba prehovoriť. A tak je to aj s našimi činmi. Chceme pomáhať cez pol sveta a so susedou sa už roky nevieme poriadne pozdraviť. Náš kruh vplyvu sa totiž nemusí celkom prekrývať s naším kruhom záujmov. Bude najskôr oveľa menší.
Rozčarovalo ma, keď tento rok športový magazín France Football odmietol udeliť najznámejšie ocenenie vo futbalovom svete – Zlatú loptu. Prostredníctvom nej už vyše pol storočia ohodnotí najlepšieho hráča sezóny. Koľká krivda pre toho, kto má tento rok najlepšiu formu! Veľmi otázne však zostáva, či na tom niečo môj hnev zmení. Čo konkrétne z trojice Francúzsko, futbalisti a prestížne ocenenie leží v mojej sfére vplyvu? Nič.
A dalo by sa pokračovať. Napríklad politika. Pre mnohých záujem, pri ktorom im nakoniec iba kypí žlč. Zamyslite sa, či máme našimi rečami vplyv.
Nie je ťažké uvedomiť si staré známe rozdiely medzi rečami a činmi. Cez tie druhé sa náš kruh vplyvu môže postupne rozšíriť do sfér našich záujmov. Len treba konať. Rozumne, postupne, potichu. Mlčanie je vtedy opäť zlatom. Netreba si ho však mýliť s ničnerobením.
Často je hranica medzi potrebou byť ticho a niečo povedať dosť tenká. Napríklad mlčanie je výsadou pri hlúpych nápadoch. Keď sme pri politike: nie je hanbou radšej neotvoriť ústa, ako sa prezentovať tým, že cestou Smeru medzi mladých je aplikácia TikTok. To je, ako propagovať hovädzie stejky vo vegánskom bistre.
A naopak, mlčať je hanbou vtedy, keď treba poukázať na nespravodlivosť, predsudky, aroganciu, hlúposť. Poslaním by však nemalo byť len poukazovať na nedostatky, ale aj na alternatívu a nástrojom by nemal byť atak, ale snaha pochopiť.
Niekedy je byť ticho najväčšou zbabelosťou. Každá téma si vyžaduje dialóg. Našu ľudskú povinnosť predstavuje otvoriť ústa a rozprávať sa. Nie presviedčať, skôr načúvať. Nie kričať, skôr argumentovať. Nie vyhrať, skôr prijať.
Možno nakoniec zistíme, že sa až tak veľmi nelíšime.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.