„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.“ (Jn 15, 3)
Po Poslednej večeri s apoštolmi Ježiš vyšiel z večeradla a vybral sa smerom k Olivovej hore. Išli s ním jeho jedenásti. Judáš Iškariotský odišiel predtým a onedlho ho mal zradiť.
Bol to dramatický a slávnostný okamih zároveň. Ježiš mal dlhú rozlúčkovú reč, v ktorej chcel svojim povedať dôležité veci, hovoril im slová, ktoré nemali zabudnúť.
Apoštoli boli židia, poznali sväté knihy a on im pripomenul veľmi rodinný obraz: vinič, ktorý v Písme predstavuje židovský národ a o ktorý sa Boh stará a pestuje ho veľmi pozorne a erudovane. Teraz však sám Ježiš[1] hovoril o sebe ako o viniči, ktorý dáva svoju životodarnú miazgu otcovej lásky svojim učeníkom. Musia sa teda starať najmä o to, aby zostávali napojení na neho.
„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.“
Jednou z ciest, ako zostať napojený na Ježiša, je ochota prijímať jeho slová. Ony umožňujú Bohu vstúpiť do nášho srdca preto, aby ho „očisťoval“, čiže zbavoval egoizmu, aby mohlo prinášať bohaté a dobré ovocie.
Otec nás miluje a vie lepšie ako my, čo nám pomáha byť slobodní, aby sme mohli kráčať s ľahkosťou, nezaťažovaní zbytočne svojimi náchylnosťami, negatívnym posudzovaním, úmorným hľadaním vlastného prospechu a s ilúziou, že máme všetko a všetkých pod kontrolou. V našom srdci sú aj pozitívne snahy a plány, mohli by však zaujať miesto Boha a obrať nás o veľkodušný elán života podľa evanjelia. Preto zasahuje do nášho života cez rôzne okolnosti a dopúšťa aj bolestivé skúsenosti, za ktorými sa vždy nachádza jeho láskyplný pohľad.
A tým chutným plodom, ktorý evanjelium sľubuje tomu, kto si nechá orezávať všetko neužitočné, je plnosť radosti.[2] Táto zvláštna radosť vykvitne aj pomedzi slzy, vyviera zo srdca a zavlažuje okolie. Je takým malým preddavkom vzkriesenia.
„Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal.“
Život podľa Slova nás pobáda vychádzať zo seba, aby sme s láskou stretávali bratov, počnúc tými najbližšími: v našich mestách, rodinách a v ktoromkoľvek životnom prostredí. Vzbudzuje tak priateľstvá, ktoré sa stávajú sieťou pozitívnych vzťahov smerujúcich k realizácii prikázania vzájomnej lásky, ktorá buduje bratstvo.
Chiara Lubichová pri meditácii nad touto vetou z Jánovho evanjelia napísala: „Ako máme teda žiť, aby sme si aj my zaslúžili Ježišovu pochvalu? Tak, že budeme uvádzať do života každé Božie slovo, okamih za okamihom sa ním živiť a náš život bude nepretržitou evanjelizáciou. A to preto, aby sme nadobudli rovnaké myšlienky a pocity ako Ježiš, boli jeho pokračovaním vo svete, aby sme spoločnosti, často zamotanej v zle a hriechu, ukázali božskú čistotu a priezračnosť, ktorú poskytuje evanjelium.
Počas tohto mesiaca, ak je to možné (čiže ak aj ostatní majú rovnaké úmysly ako my), snažme sa uskutočňovať najmä to slovo, ktoré vyjadruje prikázanie vzájomnej lásky. Podľa Jána evanjelistu […] existuje súvislosť medzi Kristovým slovom a novým prikázaním. Podľa neho práve vo vzájomnej láske žijeme slovo spolu s jeho účinkami, ktoré očisťujú, vedú k svätosti a bezúhonnosti, čo sú plody Božej blízkosti. Osamotený jedinec nie je schopný dlhodobo odolávať nástrahám sveta, no vo vzájomnej láske nájde zdravé prostredie, ktoré je schopné ochrániť jeho autentický kresťanský život.“[3]
Letizia Magriová
[1] Porov. Jn 15, 1-2.
[2] Porov. Jn 15, 11.
[3] Ch. Lubichová, Parola di Vita dicembre 1982, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 237.
Foto: Pexels
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.