V tej najväčšej tme som urobil rozhodnutie

„Čokoľvek robíš, môžeš do toho vložiť niečo dobré alebo niečo zlé. A výsledok sa bude veľmi líšiť. Škoda len, že som to nezistil skôr,“ hovorí o svojich životných rozhodnutiach Matej Hlavatý, ktorému po ťažkej autonehode zostali celoživotné následky, prišiel o oko a prežíva na liekoch proti bolesti. Viackrát sa pokúsil o samovraždu, avšak keď bol úplne na dne, spravil vedomé rozhodnutie nevzdať sa. Dnes je šťastne ženatý, má syna a pracuje ako grafik.

 Živí ťa umenie. Ako si sa k tomu dostal?

Áno, som grafik. Od detstva maľujem. Pamätám si, ako som mal na základke ako jediný z triedy povolené počas slovenčiny kresliť. Učiteľka vysvetľovala látku a ja som si kreslil. Zo začiatku s tým mali niektorí problém, no potom jedna učiteľka prišla na to, že keď vysvetľuje látku a ja počas toho kreslím, tak si toho oveľa viac zapamätám. Čiže pre mňa je umenie všeobecne späté aj s tým, že je to akoby môj externý disk. Neviem to vysvetliť, ale je to prepojené.

Grafika je dosť široký pojem. Vieš nám priblížiť, čo konkrétne robíš?

V podstate som sa veľmi dlho venoval marketingovej grafike. Čiže plagáty, vizitky, bannery, logá. V podstate som tvoril identitu pre klientov. Prebieha to asi takto: Príde klient a povie, že potrebuje logo pre firmu. Sadneme si a on mi porozpráva o tej firme, jej vízii, o tom, čo ju charakterizuje. A ja sa potom snažím vytvoriť niečo, čo by tieto predstavy vystihlo.

Takže vlastne tvoríš umenie – niečo kreatívne, ale pritom máš čiastočne zviazané ruky.

Je to tak. To bola vec, ktorú som si po čase uvedomil. Z hľadiska výroby je to istým spôsobom typ umenia, lebo aj to človek potrebuje vedieť dobre spraviť, ale postupne som si začal uvedomovať, že je to viac technická vec ako tá umelecká. Dnes môže človek robiť grafiku aj bez umeleckého cítenia.

No posledný rok-dva by som mohol povedať, že robím aj veci, ktoré chcem robiť. Teraz pracujem pre jednu firmu a mám veľmi veľa ráz voľnú ruku, môžem sa tam kreatívne úplne vyblázniť.

A toto ma fascinuje, že dokážem robiť veci, ktoré už nie sú predurčené, ale jednoducho robím veci, ako ich ja cítim. Jasné, že vždy dôjde k nejakému usmerneniu, ale viac-menej v tom mám voľnú ruku a to ma veľmi baví.

Pokiaľ človek začne pracovať v oblasti, ktorá je jeho hobby, po čase sa môže stať, že ho daná práca znechutí, lebo ju nerobí podľa svojich predstáv. Máš stále chvíle, keď tvoríš len pre radosť?

Presne kvôli práci v marketingu som v istom období vo svojom živote zabudol na to, že som umelecká duša, a venoval som sa už veľmi primárne tomu, aby boli zákazníci spokojní. Dokonca som vtedy začal hádzať marketingové veci aj na svoju osobnú stránku Corvinov svet. V posledných troch mesiacoch som sa však rozhodol, že tam nebudem dávať nič, čo sa týka marketingu, vymazal som všetky veci, ktoré s tým  nejako súviseli, a rozhodol som sa, že tam budem hádzať iba veci, ktoré sú „moje“, ktoré ma charakterizujú a som s nimi spätý. Jedného dňa by som chcel urobiť výstavu s vlastnou tvorbou.

V jednom rozhovore si sa charakterizoval ako „jediný jednooký grafik na Slovensku, o ktorom vieš“. Čo sa ti stalo?

Nepoznám žiadneho iného grafika, ktorý by videl na jedno oko, a ani som o inom nepočul. (Smiech) Keď som mal dvanásť rokov, tak som mal veľmi ťažkú autonehodu, pri ktorej som vlastne prišiel o zrak. Mal som rozmlátenú lebku – dávali mi ju dokopy v Hradci Králové cez biomasu. Tá diagnóza sa volá LeFort IV. Nohu som mal rozdrvenú v podstate na päťkrát a kosti som mal oddelené od seba. Takže nebolo isté, či vôbec budem chodiť. Mal som rozmlátenú ruku,  27 dier v pľúcach, takže mi robili tracheotómiu.

Je to teda zázrak, že tu dnes sedíš a že chodíš. Čo spraví 12-ročný chlapec, ktorý sa prebudí po takejto nehode?

Tak prebudí, ako prebudí… Ja som bol veľmi dlho v kóme. No keď som sa napokon prebudil, trvalo asi týždeň, kým som prišiel k sebe v dôsledku všetkých liekov, čo som mal v sebe. Uvedomil som si, že sa nemôžem hýbať, že mi nefungujú ruky a nohy, že mám zdeformované telo.

Uvedomil som si, že sa nemôžem hýbať, že mi nefungujú ruky a nohy, že mám zdeformované telo.

Nevedel som, čo mám robiť, bol som v šoku. No prvá vec, ktorú som spravil, keď som už zistil, čo sa stalo, bola, že som povedal môjmu otcovi, že sa naňho nehnevám.

Odpustenie ma v podstate uzdravilo od nehody. Od toho, že by som to v sebe nechal zrieť a vyčítal mu to. Potreboval som však nejaké svoje útočisko. Potreboval som niečo, kde sa skryjem a kde si budem vkladať všetky tie emócie a city, to všetko, čo sa vo mne hromadilo. A pre mňa takúto vec predstavovala hudba. Ja som v podstate celý svoj život, všetky svoje myšlienky a všetko vložil do hudby. Aj to je niečo, čo ma zachránilo. A tiež som sa rozhodol, že sa nevzdám.

Nejako si sa dal dokopy a vrátil sa do spoločnosti. Ako na to reagovalo tvoje okolie? Bolo zjavné, že sa ti niečo stalo, že si „iný“.

To je komplikované, lebo som si myslel, že budem pre ľudí hrdina, ale nie tak egoisticky, že som frajer, lebo som prežil. Myslel som si, že budem inšpiráciou pre druhých, a bol moment, keď som tomu fakt veril, že ľudia si môžu niečo z toho zobrať. Len som nečakal, koľko nenávisti dokáže byť v deťoch a dospievajúcich ľuďoch.

Od dvanásteho do osemnásteho roku to bol asi najťažší proces v mojom živote, keď som sa ja sám musel vyrovnávať s realitou. Zrazu som začal počúvať vety, že nikdy nebudem pochopený kvôli traume, ktorú som prežil. Zažil som ťažké veci. No túžil som len po jedinej veci – aby som bol pochopený, a ono sa to celé obrátilo.

Ako to myslíš?

Začali ma považovať za kripla, outsidera, za človeka, ktorý vôbec nemá byť súčasťou spoločnosti… Keď človek počúva takéto veci dlhodobo, začne tomu postupne veriť. No nie spôsobom, že by som prežíval nejakú sebaľútosť alebo túžbu po tom, aby prišiel ku mne človek, pohladkal ma a povedal: „Môj zlatý. Ty si zažil teraz ťažkú chvíľu.“

Nerozumel som, prečo tí ľudia majú voči mne taký postoj, aký majú. A keď sa mi odpovede nedostávalo, tak som logickým spôsobom došiel k tomu, že ja si to asi zaslúžim. Jednoducho som prijal realitu, že som postihnutý, hendikepovaný, že som škaredý a spoločnosť ma nechce.

Veľmi ma mrzelo, že som takéto urážky začal pociťovať zo strany rodiny, zo strany kňazov, veriacich ľudí.

Začali ma považovať za kripla, outsidera, za človeka, ktorý vôbec nemá byť súčasťou spoločnosti… 

Človek čaká, že práve títo by to mali pochopiť, však obdivujú Krista, ktorý bol mučeník, ktorý bol doráňaný, dotrhaný. Keď to tak mám povedať metaforicky – ku koncu svojho života bol Ježiš ZŤPčkár. Práve títo ľudia, ktorí obdivujú ZŤPčkára na kríži, tak práve tí ľudia odsúdili ZŤPčkára, ktorého mali po svojom boku.

A s tým som sa stretával a stretávam sa s tým aj teraz. Pochopil som však, že viera a nádej a to, že človek sa chce posúvať vpred, nemôže stáť na ľuďoch, nemôže stáť na ich názoroch a nemôže stáť na tom, akú mienku si o tebe vytvára svet. Musí to stáť na tvojom rozhodnutí. Všetko, čo robíš v živote.

Bohužiaľ, toto som pochopil až neskôr, čo ma veľmi mrzí, lebo keby mi táto vec došla oveľa skôr, nemusel by som si prejsť vecami, ktorými som si prešiel – svojimi zlými rozhodnutiami.

Čo myslíš pod zlými rozhodnutiami?

Pokusy o samovraždu, veľmi ťažké depresie, hĺbkové sklony ku sebapoškodzovaniu a nenávisti. A ja sám som sa vnímal ako poškodený balík. A podľa toho som sa potom začal aj správať. A to je ten najväčší problém.

Každý jeden z nás má v sebe dvoch vlkov. Jeden je dobrý a druhý zlý. A ten, ktorého viac kŕmiš, ten viac zavýja. A ja som vo svojom vnútri začal kŕmiť toho zlého a presne toto sa začalo prejavovať. Začal som byť na ľudí hnusný. Začal som na ľudí nadávať a každého jedného človeka som „rozniesol na kopytách“, dokonca do takej miery, že tí ľudia, ktorí ma urazili, išli potom domov s plačom.

Napriek tomu všetkému tu dnes sedíš a žiješ život, ktorý sa istým spôsobom blíži k normálu. Čo ti pomohlo dostať sa zo stavu, ktorý si opísal? Lebo znie to ako dosť temná jednosmerka.

Rozhodnutie. V mojom živote prišiel deň, keď sa už všetko dostalo na také dno, že som už ani hlbšie padnúť nemohol. Bolo to dno, na ktoré som padol, z ktorého som kričal, z ktorého som túžil dostať sa von. Keď som sa odrazil, zrazu som uvidel svetlo vo svojom živote.

Môžem povedať, že na deväťdesiat percent zohrala v mojom živote rolu moja manželka, ktorá mi ukázala v mojom živote svetlo a ukázala mi ho takým zázračným spôsobom, že to neviem ani vysvetliť.

Zmenila ťa láska?

Veľmi dlho som sa považoval za pankáča a tak som sa aj správal a obliekal. Obliekal som sa veľmi zle – nestačilo mi mať nápis na tričku, musel som mať tričko, ktoré v druhých vzbudzovalo strach a odpor.

Moja manželka mi v čase, keď sme spolu začali chodiť, povedala, že ona ma nechce zmeniť, lebo vie, že som dobrý človek, ale že si myslí, že tú celú formu, ktorú mám na sebe oblečenú, že číro na hlave a reťaze, hnusné tričká, že toto všetko je len strach z toho, aby som ukázal ľuďom svetlo.

Nad tou vetou som potom rozmýšľal asi týždeň.

Na deväťdesiat percent zohrala v mojom živote rolu moja manželka, ktorá mi ukázala v mojom živote svetlo.

Prišiel som domov, otvoril som svoju skriňu a zistil, že okrem čiernej farby nemám doma absolútne nič. Otvoril som zásuvku s vecami, ktoré som maľoval, a zistil som, že okrem čiernej farby, s ktorou som maľoval, nemám nič. Nemám žiadnu inú farbu. Vošiel som do svojej izby a moja izba bola čierna.

Zistil som, že žijem v takej temnote, že ma to až začalo ubíjať. Nechcem povedať, že čierna je zlá. Ja mám čiernu farbu rád. Ale uvedomil som si, že svet nie je čierny a biely, keď človek žije v predstave, že svet je buď zlý, alebo je dobrý, žije v extréme. Svet je postavený na farbách. Vec môže byť aj sivá. Môže byť aj modrá. Môže byť aj červená.

Príde za tebou človek a začne sa ku tebe správať zle, to však neznamená, že ty si bol ten spúšťač. Ten človek už od rána mohol mať so sebou problém. Zle sa vyspal, alebo ho niečo bolelo. A ty si bol už iba kvapka, ktorá sa preliala.

A keď som si tieto veci začal uvedomovať, tak sa mi začal brutálne meniť svet, všetko. Začal som sa usmievať, prestal som byť hnusný, začal som sa cítiť zle, keď som si obliekol na seba nejakú škaredú vec.

Od mala mám taký talent alebo deformáciu, že mám dokonalý sluch prostredníctvom farieb. Keď počujem zvuk, tak uvidím farbu. Každý jeden tón, každý jeden hlas, každú jednu vec okolo seba vnímam ako farbu. Počujem pesničku a ja ju proste vidím a presne tak ju potom zahrám. Čo ma mrzí, že ja som tie farby okrem čiernej vo svojom temnom období prehliadal.

Keď sa teraz spätne pozrieš na to obdobie, čo si vtedy čakal od druhých, čo by ti pomohlo, aby si predišiel svojim zlým rozhodnutiam?

Myslím si, že to nie je ani o nejakých slovách alebo o nejakých činoch. Vôbec som netúžil po nejakej pozornosti, ľútosti a súcite od druhých. V podstate som chcel jedinú vec – aby ma ľudia vnímali ako normálneho, ako súčasť, aby sa cezo mňa nepozerali ako cez nejaké sitko. Od začiatku som bol Matej pod čiarou. Často to ľudia nemuseli ani povedať, ale bolo to cítiť z ich postoja. A veľmi ma prekvapilo, ako sú ľudia naplnení hnevom a nenávisťou, mnoho ráz si ani neuvedomujú, že oni tú nenávisť vylievajú zo seba na druhých ľudí.

Keď si bol v depresiách, neskúšal si vyhľadať odbornú pomoc – psychológa alebo psychiatra?

Skúšal som psychiatra, bol som tam dvakrát. Psychiater sa viac-menej vyjadril, že by som sa mal viacej činiť vo svojom živote. On to pochopil tak, že som málo aktívny v sociálnej sfére, že sa málo angažujem medzi ľuďmi, a preto sa považujem za outsidera.

Teda nepochopil tvoj problém?

Nie. Ale čo bol možno aj môj problém, že ja som o týchto veciach vôbec nerozprával. Neverte ľuďom, ktorí tvrdia, že majú depresiu, že majú depresiu. To sú často ľudia, ktorí sú emocionálne založení a potrebujú sebaľútosť.

Ľudia, ktorí majú depresiu, o tom často vôbec nerozprávajú a všetky úkony, ktoré vykonávajú voči svojmu telu ako prejav nenávisti, robia v skrytosti.

Ja som sa sebapoškodzoval, rezal som si ruky, dvanásťkrát som sa pokúsil o samovraždu.

Ja som sa sebapoškodzoval, rezal som si ruky, dvanásťkrát som sa pokúsil o samovraždu. Ani jedna mi nevyšla nie preto, že som bol „kyľo“, ale nejakým zázračným spôsobom nado mnou Boh držal ruku. Ľudia okolo mňa však vôbec netušili, že trpím depresiami. Nikto si to ani nevšimol, nikto. Ja som pred každým jedným človekom bol vysmiaty. Ľudia ma urážali a ja som sa smial a vnútri som neskutočne trpel.

Je potom asi veľmi ťažké zistiť, že niekto v našom okolí trpí depresiami, pokiaľ už nie je neskoro. Je podľa teba nejaký znak, ktorý okoliu napovie?

Ja si myslím, že sa dá všimnúť si to, a myslím si, že to je humor. Humor je to, čo prekrýva bolesť. Je rozdiel byť prirodzene vtipný, rozprávať vtipy. Druhá vec však je, keď si každú jednu situáciu vo svojom živote snažíš vykresľovať tak, že si nad vecou. A ľudia ťa urážajú, ľudia si z teba robia srandu a ľudia ťa považujú za úžasného človeka, lebo všade, kde prídeš, každý sa smeje. A toto je presne to, čím som ja prekrýval svoju bolesť. A viem o viacerých ľuďoch, ktorí trpia depresiami, a presne takisto sa správajú. Ja si myslím, že toto je veľmi silný poznávací znak toho, že človek má depresiu.

Ďalej sú to podľa mňa také prvky ako napríklad izolácia. Ja som bol strašne nerád

v spoločnosti ľudí. A to nie je introvert, pozor, lebo byť introvertom, to si celý život, ale keď si introvertom na tri mesiace a potom na jeden mesiac si taký vtipný, ako keby si zjedol vtipnú kašu, tak to je príznak, že vzniká depresia.

Alebo sa človek prestane o seba starať, prestane dodržiavať hygienu, človek sa akoby vnútorne opustí. No ja nie som psychológ, takže ťažko mi je povedať to z odbornej stránky.

Ale si človek, ktorý bol na druhej strane, ktorý si tým sám prešiel.

Keď mám povedať pravdu, aj teraz sú dni, keď navštívim psychologičku. Ale už z iného dôvodu. Skôr sa chcem uistiť, že idem dobre. A myslím si, že vôbec nie je nič zlé na psychológoch. Každý normálny človek si uvedomuje, že psychológ je lekár ako každý iný. Rovnaký ako neurológ, ako pediater, ako ortopéd. Jeden sa stará o telo, druhý sa stará o myseľ.

Ovplyvnilo toto celé nejako tvoju vieru?

Pravda je, že som mal vo svojom živote veľké problémy s vierou. Lebo keď sa človeku niečo také stane, tak začne brutálne pochybovať, a môžem povedať na rovinu, že bolo obdobie, keď som aj prišiel o vieru.

A dodnes nie som stopercentne veriaci človek a moja viera je taká sínusoida. Jeden deň som v eufórii a druhý deň sa pýtam Boha, prečo sa to všetko stalo.

Lebo jedna vec je odpustiť, jedna vec je sa s tým vyrovnať, ale druhá vec je, keď vchádzajú do tvojho života zrazu problémy dospelého človeka, ktoré som ja ako dieťa nepociťoval. Zrazu keď prišla osemnástka, začal som si uvedomovať, že nemôžem plnohodnotne fungovať ako každý iný človek, lebo som istým spôsobom zväzovaný tým, že pravidelne chodím do nemocníc, chodím na vyšetrenia. Som pripútaný k liekom, lebo mám fantómové bolesti, epilepsiu a všetko pri tej nehode malo nejaký dosah. A to často ovplyvňuje aj to, akým spôsobom človek verí.

Na druhej strane chcem len povedať, že aj keď žijem v sínusoide viery, nikdy som sa jej nevzdal, nikdy som nepovedal – ani keď som vo svojom vnútri veľmi bojoval –, že to nie je možné, aby Boh existoval. Niekde v mojom vnútri stále svietilo to svetielko – v tej obrovskej temnote. A veľmi mi pomáhalo, keď som čítal o mnohých ľuďoch, ktorí tiež prešli podobnými vecami vo svojom živote, že prežívali utrpenie a prežívali obrovskú temnotu, ako napríklad Páter Pio alebo Matka Tereza – dnes sú už  po smrti a ľudia im stále neveria. A ja aj chápem, prečo im neveria, lebo keď človek žije v obrovskej temnote, tak viera už nie je o nejakom pocite, ale o rozhodnutí.

Po tom všetkom, čím si prešiel, myslíš si, že bolesť a utrpenie majú zmysel? A myslíš si, že by sa o utrpení malo viac rozprávať?

Bolesť a utrpenie majú zmysel. Myslím si, že každý jeden človek prežíva bolesť vo svojom živote. A myslím si, že každý jeden človek prežíva aj utrpenie – nemusí byť konkrétne fyzické. Podľa mňa sa každý človek niečím trápi a už záleží iba na nás, či to začneme vnímať ako nejakú vec, ktorá nás dokáže posunúť dopredu a urobiť z nás lepšieho človeka –  empatickejšieho.

Úžasné je, ak si človek uvedomí, že prežíva niečo, čo ho trápi – a môže to byť úplná blbosť, ako potreba ísť nakúpiť, keď je unavený.

Každý človek sa niečím trápi a už záleží iba na nás, či to začneme vnímať ako nejakú vec, ktorá nás dokáže posunúť dopredu.

A ak dostane pomocnú ruku, tak si možno uvedomí, že sú tu možno ďalší ľudia s podobným problémom, a začne konať dobro.

Nemyslím si, že to je o rozprávaní. Podľa mňa je to o rozhodnutí. Všetko je o rozhodnutí, že človek sa rozhodne pre to, že svoju trpkosť premení na pozitívum.

Je to, čo si prežil, niečím, čo ovplyvňuje tvoju tvorbu? Teraz nemyslím prácu, ale tvoju tvorbu – Corvinov svet.

Ja milujem kresbu, ale ešte viac milujem hudbu. Pre mňa hudba je tým najväčším darom, ktorý som od Boha dostal, a tak ako som do nej predtým vkladal temnotu, tak do nej teraz vkladám dobro a svetlo. Snažím sa ho vkladať do každej jednej veci, ktorú robím.

Áno, niekto si povie – on je umelec a má potrebu sa takto vyjadrovať. Je to pravda, ale myslím si, že rovnako je to v každej jednej činnosti v našom živote. Či už kosíš trávnik, alebo varíš, alebo vychovávaš deti, môžeš do toho vložiť niečo dobré alebo niečo zlé. A výsledok sa bude veľmi líšiť. A aj keď nie všetko v živote pôjde podľa tvojich predstáv a možno padneš, ber to ako šancu vstať a podať pomocnú ruku ľuďom, ktorí prechádzajú podobnými problémami.

Ja sa stále smejem, že keď budem raz zomierať, veľmi by som chcel mať na svojom pomníku napísané, že tu leží človek, ktorý si uvedomoval, ako silno ovplyvňuje jeho život každé rozhodnutie, ktoré robí. To je dar, ktorý som dostal. To je to, čo som pochopil.

Buďte svetlom v temnote. A je jedno, či ste veriaci alebo neveriaci, je jedno, či ste ateista, budhista, moslim. Buďte svetlom. Rozhodnite sa pre to, aby ste videli vo svojom živote dobré veci.

Foto: Juraj Gereg