Chiara Lubichová bola zakladateľka a prvá prezidentka Hnutia fokoláre, ako aj plodná autorka. Pri blížiacom sa stom výročí jej narodenia (1920) si prejdeme niektorými dôležitými etapami Chiarinho života.
Roky 1955 – 1956
Počiatky časopisu Città Nuova
Cesta do Svätej zeme
Listy Chiary Lubichovej, ktoré posielala rôznym ľuďom, a jej komentáre k vete z evanjelia určené širšiemu publiku, patrili k prvej písomnej komunikácii v rámci Hnutia fokoláre.
Tieto prostriedky však nestačili na rozsievanie apoštolského zápalu zakladateľky a jej prvých nasledovníkov. Preto v polovici päťdesiatych rokov prišiel nápad používať na šírenie Ideálu jednoty aj iné, modernejšie a vhodnejšie prostriedky. Zrodila sa myšlienka časopisu.
Štvrtého novembra 1955 Chiara oznámi správu o založení časopisu a pristaví sa aj pri témach, ktorým by sa mal časopis venovať: ekonómia, umenie, filozofia, príroda, medicína, prírodné vedy, politika, komunikácia, náboženstvo. Pre Chiaru bol už časopis skutočnosťou.
Na jar 1956 sa Chiara vydá do Svätej zeme, aby sa stretla s františkánskym minoritomAndreom Balbom (otec Novo). O pár rokov neskôr sa stane Chiariným spovedníkom a bude jej nablízku v mnohých chvíľach, ktoré kvôli zdravotným problémom neboli pre ňujednoduché.
V Jeruzaleme sa Chiara dlhšie pristaví pri „kamenných schodoch“. Keď po nich podľa tradície Ježiš po poslednej večeri schádzal k potoku Cedron, aby zostúpil do Olivovej záhrady, vyslovil tam svoj závet, svoju poslednú modlitbu: „… aby všetci boli jedno…“ (Jn 17, 21).
Medzičasom si fokolaríni čoraz viac uvedomujú dôležitosť „komunikácie“, jednéhoz aspektov lásky, ktorá spája. Nastal ten správny čas urobiť prvý krok smerom k dlho očakávanému časopisu. Už treba len začať. Stane sa tak v lete toho istého roku 1956 počas mariapoli v mestečku Fiera di Primiero. Išlo o stretnutie na úpätí Dolomitov nazvané podľa Márie, ktorá zjednocuje Chiarin „ľud“.
Štrnásteho júla vychádza prvé číslo časopisu, cyklostylom je vytlačených len zopár kópií. Názov na titulnej strane je Città Nuova.
V úvodnom anonymnom článku (v skutočnosti ho však písala Chiara) je zámer časopisu zrejmý: umožniť všetkým „mariapolitom“ (obyvateľom Máriinho mestečka), aby mali v reálnom čase účasť na evanjeliovom živote, ktorý vrie v rôznych častiach údolia Primiero, ale aj v iných talianskych či cudzokrajných mestách, kdekoľvek, kde žije niekto, kto si osvojilJežišov ideál: jednotu.
V júli vyšli štyri čísla, v auguste jedno v náklade 75, 100 a 120 výtlačkov, pričom toto číslo stále rástlo.
Nešlo iba o prchavé nadšenie. Dosvedčuje to aj pozvanie Chiary a jej najbližšieho spolupracovníka dona Pasquale Foresiho, aby prítomní fokolaríni pred odchodomz mariapoli napísali článok a aby sa spomedzi nich vybrali potenciálni „redaktori“.
Ako najtalentovanejší sa prejavia Guglielmo Boselli, Antonio Petrilli a Doriana Zamboniová: Guglielmo sa stane jedným z budúcich riaditeľov časopisu.
Novovzniknutý časopis zaujal svojím obsahom, ktorý vyžaroval evanjeliovú sviežosť: pútavé sú najmä Chiarine úvodníky (označené troma hviezdičkami) vďaka jej novej interpretácii udalostí a svedectvá života.
On (on medzi nami) je riaditeľ,
on (on medzi nami) je spisovateľ,
on (on medzi nami) je ten,
čo podporuje i ten, čo propaguje.
Úvodník prvého čísla obsahoval prianie: „Ktovie, či toto nie je semiačko známeho časopisu, ktorý už tak dlho očakávame a ktorý nás po návrate do našich zemí má spájať.“
A naozaj, od septembra bude túto úlohu zabezpečovať prvá redakcia v rímskom fokoláre na ulici Capocci. Vďaka tomu, že sa ručný cyklostyl nahradil elektrickým, sa s použitím atramentu tlačí až tritisíc kópií. Po niekoľkých mesiacoch, 5. marca 1957, sa časopis prvýraz tlačí v normálnej tlačiarni v blízkosti námestia Piazza Navona v päťtisícovom náklade.
Città Nuova sa šíri s podporou čitateľov, ktorí ho ponúkajú rodine a priateľom, aby tak zabezpečili ekonomickú návratnosť. Podľa toho, aký má časopis na odberateľov dosah, možno pochopiť, aké je potrebné rozšíriť okruh čitateľov v rámci hnutia.
Chiara s donom Foresim sleduje každú fázu vývoja, usmerňuje, povzbudzuje, dáva užitočné rady, aby časopis zodpovedal jej pôvodnej predstave: šíriť život, ktorý sa zrodil z charizmy,a otvárať ho Cirkvi, ako aj spoločnosti.
Keďže časopis Città Nuova bol výrazom Diela, ktoré ešte nebolo schválené Cirkvou, boli aj takí, v ktorých vyvolával rozpaky. Osemnásteho decembra 1950 príde pochvalný list od tridentského biskupa Carla De Ferrariho.
Až napokon 21. marca 1959 je vedenie časopisu, ktorý sa medzičasom prekladá do viacerých jazykov, zverené Iginovi Giordanimu. Ten ho bude riadiť až do svojej smrti v roku 1980.
Cyklostyl odfukoval…
Uplynul rok, odkedy sme na mariapoli s jedným starým cyklostylom, čo fungoval na alkohol, vytlačili asi 70 kópií tohto časopisu. […] O niekoľko dní nato sme pripravili nové číslo: kópiíbolo 120. Časopis išiel z ruky do ruky a ľudia ho čítali s takou horlivosťou, že dopyt narastal. A tak číslo výtlačkov stúplo na 150, potom na 180, až nakoniec […] na 300. V septembri sme sa vrátili do Ríma a rozhodli sme sa vydať špeciálne číslo pre všetkých tých, ktorí sa zúčastnili na mariapoli.
Zistili sme, že existovali aj cyklostyly na atrament, ktoré dokázali vytlačiť aj tisícky výtlačkov. Začalo teda vychádzať 900 časopisov.
Dostávali sme listy plné radosti a tepla zo všetkých strán: prosili nás, aby sme vo vydávaní časopisu pokračovali.
A tak od čísla k číslu náklad narastal: 1500, 2000, 3000, 4000 výtlačkov. Elektrický cyklostyl odfukoval, prehrieval sa, kazil sa, no zdalo sa, že aj on je rád, keď pracuje bez prestávky.
Práca však bola vyčerpávajúca: […] trvalo týždeň, kým sme vytlačili všetky strany. V Ríme sa preto zišli desiatky osôb a spomedzi nich […] niektorí časopis zalamovali, iní každý výtlačok spinkovali, skladali, ďalší písali adresy a iní ho zas posielali.
Istý priateľ, ktorému sme raz o našej aktivite rozprávali, nám povedal, že… existuje tlačiareň, ktorú vymysleli pred niekoľkými storočiami práve preto, aby sa vyhlo všetkej tej námahe, ktorú sme my v tom roku milostí 1957 vynakladali.
My sme však z tejto činnosti nechceli upustiť: zdalo sa nám, že by sme tak časopis obrali o sviežosť a ducha rodiny, vďaka ktorým sa stával takým príťažlivým. Nakoniec sme sa predsa len jedného dňa museli vzdať a začali sme navštevovať jednotlivé tlačiarne v Ríme. […] A záujem o časopis stúpol aj napriek všetkým našim obavám. […] Postupne sa rozbehli vydania aj v iných jazykoch: vo francúzštine a v nemčine. Prešiel iba rok, odkedy nenápadne vyšlo prvé číslo so 70 kópiami.
(La Rete august 1957 – od marca do augusta 1957, na niekoľko mesiacov časopis CittàNuova vychádzal pod iným názvom.)
Ježišov časopis
„Ak na mariapoli môžeme rozdávať lásku a ponúkať svoje nápady či myšlienky možno tisíc osobám počas jedného turnusu, musíme dospieť k desaťtisícom, azda aj k státisícom či miliónom ľudí, ktorí spoznajú nášho ducha. […] Nateraz vidíme len jedinú cestu. Je to horský chodníček, cestička, nádej. Je to Città Nuova, náš časopis, ktorý Božia vôľa vyjadrilav rôznych jazykoch. Isteže, nie je na úrovni. No pre toho, kto verí, je semiačko predzvesťourastliny. Stačil jeden oslík, aby vyniesol víťazoslávne Ježiša na Olivovú horu v Jeruzaleme. Nejde o prostriedok, ktorý vedie, ale skôr ide o hodnotu osoby, ktorú nesie. Musíme si pomáhať, […] aby stránky časopisu prinášali Ježiša, jeho myšlienky, aby boli plodomJežiša medzi nami, Ježišovým životom v jeho Cirkvi, aby sa časopis stal Ježišovým časopisom, kde by sa mohlo povedať v pravde: on (on medzi nami) je riaditeľ, on (on medzi nami) je spisovateľ, on (on medzi nami) je ten, čo podporuje i ten, čo propaguje. […]Prajeme si, aby stránky časopisu boli takmer pokračovaním dávneho evanjelia a zároveň výrazom evanjelia dneška.“
(Antonio Petrilli cituje niektoré Chiarine slová o Città Nuova počas mariapoli v roku 1959.)
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.