S pokojom v karanténe

Začína sa nový deň v karanténe. Žijem totiž v Taliansku, v krajine, ktorá doteraz vykazuje najväčší počet obetí i nakazených v rámci európskych štátov. Nesie si svoju stigmu, ktorá je však zároveň pozvaním k zastaveniu sa a hlbšiemu pochopeniu toho, čo sa okolo nás deje.

S rodinou bývam v blízkosti Ríma, kde sa od štvrtka minulého týždňa život takmer zastavil. Ulice sú vyprázdnené, školy zavreté, ľudia sa na chodníku pristavia jeden pri druhom len málokedy a rozhovory vedú z dvojmetrovej vzdialenosti. V národe, ktorý je taký srdečný a nešetrí vrelými gestami, objatiami i bozkami, je to nezvyčajný pohľad.

Po prvom šoku muselo nastať prijatie situácie, nových nariadení, ktoré majú pomôcť zastaviť neskutočne rýchlo šíriacu sa nákazu. Aj pre mňa to bol neplánovaný škrt cez rozpočet. Pred týždňom sme do večnosti vyprevadili moju mamu, skončilo sa tak dlhé obdobie sprevádzania. Takmer posledným lietadlom sme sa celá rodina vrátili tam, kde sme teraz doma.

Nemalo zmysel zvažovať alternatívy, veď červenou zónou sa čoskoro môžu stať aj ostatné krajiny Európy. A napokon, svoj život sme sa rozhodli žiť naplno, nechceme utekať od bolestí, ktorými prechádza naše mesto i spoluobčania. Pravda však je, že oddych som potrebovala ako soľ. Namiesto toho som sa doma ocitla s troma dospievajúcimi deťmi a manželom, ktorý tak ako mnohí dostal ponuku na prácu z domu.

Naši adolescenti sa najprv nesmierne tešili, že škola zostane zavretá predbežne do 3. apríla.

Nechceme utekať od bolestí, ktorými prechádza naše mesto i spoluobčania.

No po dvoch dňoch, čo ich učiteľky zasypali množstvom domácich úloh a zvykajú si na spôsob samoštúdia, by veľmi radi prijali návrat do lavíc. Ich život sa zmenil, narodeninové oslavy, návšteva kina či debatovanie na lavičke v parku s kamarátmi bolo potrebné odložiť na neurčito.

Prvotné napätie medzi nami doma vystriedala snaha nastaviť si pevný režim, aby sme sa vyhli konfliktom, ktoré sa v nečakanom 24-hodinovom spolužití, na ktoré už nie sme natoľko zvyknutí, vynárali akosi automaticky. Prerozdelili sme si domáce práce, varenie, krátke vychádzky so psom, určili sme si čas na učenie i čítanie, spoločenské hry a modlitbu.

Azda sa v prípade takejto alarmujúcej situácie očakávajú veľké slová a hrdinské skutky. Predsa len sú to okolnosti, ktoré niečím môžu pripomínať ohrozenie vojnou. No v skutočnosti za tých pár dní, čo sme zavretí, som ešte nič veľké neurobila. Myslím si však, že nanovo sa denno-denne naučiť žiť iba s najbližšími a zostať pritom v láske, dodávať optimizmus a nabádať k trpezlivosti, povzbudzovať k povinnostiam a zachovávať všetky nariadenia vydané štátom je prvým stupienkom k občianskej zodpovednosti, a to nie je málo.

Snaha o spoločné dobro sa začína od malých krokov. Potvrdzuje sa, že rodina je skutočne základnou bunkou spoločnosti. Odovzdať deťom zmysel pre dodržanie noriem zvlášť v takejto vyhrotenej situácii, aby ich pochopili ako formu neegoizmu a solidarity, je prvý krôčik k tomu, aby sa koronavírus nešíril tak masívne ako doteraz.

Snažíme sa byť ľuďmi, kresťanmi, ktorí aj drámu chcú prežiť s pokojom a srdcom na správnom mieste.

Neprepadať panike a nevykupovať regály potravín, no myslieť aj na ostatných, byť k sebe navzájom úctiví a tolerantní, neuvažovať negatívne, nešíriť atmosféru nervozity a naučiť sa žiť spokojne svoj spomalený život medzi štyrmi stenami. Všetko sú to každodenné výzvy pozývajúce k stíšeniu a trpezlivosti a sú príležitosťou žiť pravé vzťahy.

Uvidíme, k čomu nás Boh pozve dnes i počas ďalších dní. Keď sa rodina v nových podmienkach opäť zomkne a utuží, môže ako malé spoločenstvo hľadať cesty solidarity a „vychádzať“ smerom k blížnym. Včera večer sme sa začali modliť ruženec cez skype s inými rodinami, vedome nadväzujeme rozhovor s ľuďmi, ktorí tak ako my musia vyvenčiť psa, a snažíme sa im dodávať nádej a odvahu, zistiť, či niečo nepotrebujú.

Dávame sa teda viesť, rozlišujeme a rozpoznávame hlas Ducha v novej situácii. Snažíme sa byť ľuďmi, kresťanmi, ktorí aj drámu chcú prežiť s pokojom a srdcom na správnom mieste.