Lístoček so zoznamom vecí, ktoré som chcela kúpiť, som si ako zvyčajne zabudla doma. A tak som chodila pomedzi regály a popamäti som do vozíka vkladala potraviny. Keď som sa nakoniec postavila do radu k pokladni, začula som plač dieťaťa. Vysoký, priam srdcervúci plač chlapčeka, ktorý sa blížil ku mne. Rad predo mnou sa hýbal len veľmi pomaly, a tak som mala možnosť pozorovať scénu, ktorá sa ako divadlo odvíjala pred všetkými čakajúcimi. Mama sa zjavne trápila so svojím možno päťročným synčekom, viedla s ním ťažko zvládnuteľný boj.
Dieťa nariekalo, kopalo, chcelo vystúpiť z vozíka, jednoducho malo inú predstavu ako jeho mama. Ľudia sa odvracali, šomrali, našli sa aj takí, čo smerom k žene vyslali prisilné slová. Čoskoro som si však všimla, že chlapček sa nespráva ako bežné trucovité dieťa. Jeho slzy boli úprimné, až zúfalé. Mala som pocit, že všetky tie postavy okolo seba vníma ako svojich nepriateľov a obchod je preňho väzením. Toto dieťa bolo špeciálne… Mladá matka mala neuveriteľnú trpezlivosť, dieťa potichu napomínala, usádzala späť do vozíka, láskavo i prísne mu dohovárala. Situácia sa však nijako nezlepšovala a napätie medzi ľuďmi sa stupňovalo.
Prišlo mi ich oboch ľúto a začala som rozmýšľať, čo pre nich môžem urobiť. S plným vozíkom som sa presunula na parkovisko a všimla som si, že mamička malého „bojovníka“ nakladá tašky do svojho auta len kúsok odo mňa. Dieťa naďalej kričalo a dožadovalo sa maminho objatia. Zrazu som vo svojom vnútri jasne cítila, že tá žena ma potrebuje.
Túžila som jej vyjadriť svoju blízkosť, obrániť ju pred všetkými tými odsudzujúcimi pohľadmi a vytvoriť okolo nej akýsi štít, ktorý by zastavil príval všetkých negatívnych poznámok. Pohla ma láska, ktorá mi dodala odvahu, aby som sa k mladej žene priblížila. Predstavila som sa a vzápätí som dodala: „Vidím, aké to máte ťažké. Váš chlapček je výnimočný. Máte však aj veľa trápenia, však? Je mi to naozaj veľmi ľúto.“ Ženine oči sa rozšírili od prekvapenia, bolesť v nich sa nedala skryť. Rozplakala sa a ja som ju celkom spontánne objala.
Vypustila zo seba všetko trápenie, samotu, nepochopenie, neistotu. Hneď sa rozrozprávala o svojom synčekovi, ktorý, ako som správne predpokladala, trpel poruchami správania. Chcela odo mňa konkrétne rady, keďže však nie som psychologička ani špeciálna pedagogička, nemohla som jej toho veľa povedať. Povzbudila som ju však, aby čím skôr navštívila odborníka a dala sa sprevádzať na ceste výchovy niekým, kto pre jej synčeka bude chcieť len to najlepšie tak ako ona. Prisľúbila to najmä sama sebe.
Keďže mi na krku zbadala retiazku s krížikom, opýtala sa, či som veriaca. Bola rada, že stretla niekoho, kto ju pochopil, kto sa jej nestránil a dokonca ju – neznámu osobu – objal a sľúbil jej, že sa za ňu a jej chlapčeka bude modliť.
Rozlúčili sme sa ako známe, možno priateľky, no najmä matky, ktoré spája rovnaký dar – mať deti a učiť sa ich vychovávať. Do auta som nastúpila obohatená o bolesť a nádej človeka, ktorého mi Boh poslal do cesty, ktorému som mohla prejaviť viac než empatiu. Mohla som mu sprostredkovať jeho lásku.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.