Slovensko Spoločnosť

Aby sme sa zamysleli, ako dnes žiť slobodu v hocijakom režime

Foto: archív Timoteja Križku

Fotograf Timotej Križka niekoľko rokov navštevoval ženy aj mužov, väzňov svedomia, ktorí na sklonku svojho života hovorili o rokoch vo väzení počas komunizmu. Do väzenia sa dostali za to, že sa stretávali, študovali alebo len jednoducho žili podľa svojho presvedčenia.

Z návštev vznikli fotografické portréty a rozhovory, ktoré vyšli knižne pod názvom Pokojní v nepokoji. Dnes z týchto dvadsiatich piatich svedkov žije len jediný. 

S Timotejom Križkom sme sa rozprávali o jeho vnútornej konverzii, ako ho práca na knihe zmenila a čím môžu byť príbehy politických väzňov inšpiráciou pre dnešnú dobu. 

Ako mladý človek, ktorý sám nezažil komunizmus, ste sa dostali k veľmi ťažkej téme. Je to netypické pre generáciu, ktorá rieši viac tu a teraz, kam cestovať, ako sa realizovať, že ste sa pustili do ťaživých tém minulosti. Ako ste sa dostali k téme ľudí väznených pre svoj názor?

Tým, že som sa narodil do demokracie, sloboda bola pre mňa vždy podstatnou témou. Keď niečo robím, tak to robím naplno, aj svoju slobodu som žil naplno. Na strednej či vysokej som do školy často nechodil, lebo som nemal rád, keď ma niekto motivoval zvonka, musel som vždy nájsť vnútornú motiváciu.

Chcel som byť pánom svojho času i toho, čo chcem robiť. V tomto štýle som fungoval aj na VŠMU, kde sa mi začalo veľmi dariť. Skoro som sa dostal k veľkým filmovým projektom.

Mal som 23 rokov, zarábal som veľké peniaze, točili sme po svete. Plnili sa mi moje sny, vždy  som chcel byť filmárom a podarilo sa mi dostať do tejto veľmi úzkej skupiny filmárov, pretože tých ľudí je u nás len pár. Bol som odvážny, nemal som čo stratiť, preto sa mi darilo. No aj tak niečo podstatné v mojom živote neprichádzalo.

Čo neprichádzalo?

Uspokojenie. Tým, že som mal veľa peňazí, tak som cestoval, išiel som na mesiac do Čile, taký ten typický život nezávislého mladého človeka dnes. Splnil som si všetky ciele, dosiahol som vzdelanie, uplatnil som sa, zarobil som si. Dokonca som robil slobodné umenie, nikto ma nezamestnával, ale aj tak neprichádzalo naplnenie. A keď som sa okolo seba rozhliadol, tak ani ľudia naokolo nenachádzali nič naplňujúce. Stále za niečím ideme, ale nie sme šťastní. Uvedomil som si, že ja takto už nechcem žiť.

Takto konzumne?

Niečo mi skrátka chýbalo. Mal som naučené formulácie, ktoré mi boli vštepované, ako napríklad vzdelanie a úspech, umenie. Umelci boli v našej rodine vždy braní ako vyšší ľudia. Tieto méty som naoko naplnil, ale nestačilo mi to.

Začal som študovať filozofov, za rok som prečítal všetko od Aristotela až po súčasnosť.

Stále za niečím ideme, ale nie sme šťastní. Uvedomil som si, že ja takto už nechcem žiť.

Úplne ma to pohltilo, lebo som tam nachádzal isté odpovede, ale ani to mi nestačilo. Až som sa prichytil, že aj to je len myšlienkový a intelektuálny konzum.

Opäť som cítil len veľké prázdno, ktoré som ani nevedel pomenovať. Tak som sa rozhodol nájsť vzor reálneho človeka, ktorý by ma mohol viesť. Uvedomil som, si, že sú tu medzi nami ľudia, ktorí vedeli obetovať všetko podstatné, svoj sen, svoju robotu, svoju rodinu, cestovanie, svoje dobré meno pre niečo viac a rozhodli sa ísť do väzenia.

Rozhodli? Myslíte svojím životným nastavením?

Svojím postojom, od ktorého neustúpili. Mohli sa rozhodnúť inak, spraviť kompromis, je to vnútorné rozhodnutie zachovať si to, v čo verím. Nepoľavili, tak sa dostali do väzenia.

Zaujalo ma, že oni sa všetkých tých dobier, na ktorých dnešná spoločnosť stavia, vzdali a mňa zaujímalo prečo. Tak som ich začal navštevovať.

blank
Foto: Timotej Križka

Čo bol kľúč na výber ľudí, ktorí sú vo vašej publikácii? Sú tam známe tváre od umelcov, verejne pôsobiacich kňazov až po neznámych ľudí s príbehom.

Chcel som ukázať celú škálu ľudí, neuzavrieť to len na vieru. Chcel som vyskladať mozaiku do celku, ktorý by bol pohľadom na vtedajšiu spoločnosť. Osobne inklinujem k nenápadnejším ľuďom, ktorí sa nepotrebujú až tak prezentovať.

Páči sa mi krása všednosti, preto som najprv vyhľadával týchto ľudí, ale potom som si uvedomil, že tú všednosť žijú aj veľkí ľudia.

Mohli sa rozhodnúť inak, spraviť kompromis, je to vnútorné rozhodnutie zachovať si to, v čo verím.

To len my ich vidíme ako veľkých ľudí, napríklad kardinál Korec bol veľmi skromný a pokorný, ale tým, že žil s titulom a v určitom postavení, tak sme ho vnímali ako niekoho, kto je nám vzdialený. Tak som potom do výberu zaradil aj verejne známych ľudí.

Riešili ste obdobie ich života, keď sa dostali do väzenia, ale nie už ich ďalšie pôsobenie…

Riešil som v prvom rade ich život pred väzením, chcel som zachytiť, čím boli predtým, v čom boli ich postoje také radikálne, že museli ísť za ne sedieť. Druhá fáza, ktorá bola pre mňa veľmi dôležitá, bola, čo sa dialo vo väzení, akási historická dokumentácia zla.

No podstata, čím sa tento projekt odlišuje od iných, bola v tom, čo im to väzenie dalo. Obrátil som to: teda nie to, ako trpeli, alebo aký bol komunizmus zlý, aká neprávosť sa diala, ale naopak, čo získali títo ľudia napriek tomu, že stratili slobodu a čo z tejto skúsenosti mohli ďalej aplikovať do svojho života.

Kniha má v podstate pozitívny náboj, už len názvom Pokojní v nepokoji. Zámer je teda ukázať vyrovnanosť s bolesťou? Niektorí z nich dokonca hovorili o väzení tak, že to boli najkrajšie dni ich života…

Tá predstava sa mi formovala postupne, ako som sa s nimi stretával. Najprv som čakal, že mi budú hovoriť, ako žili v nesmierne zlej, pohnutej dobe, a bolo to úplne inak. Oni mi rozprávali o krásnych dňoch.

Nie je to tak, žeby zabudli na to, že to bolo ťažké a bolestivé, lebo o tom hovorili, nevytesňovali realitu bolesti. Bolesť pre nich bola súčasťou radosti a plnohodnotného života.

Bolesť pre nich bola súčasťou radosti a plnohodnotného života.

Je to akoby paradox.

My tým, že bolesť vytesňujeme, si nevieme predstaviť, že pri bolesti vieme byť aj šťastní.

Základná predstava človeka dnes je, že keď trpím, tak keď sa to skončí, príde šťastie a úľava. Tak niekto prežije celý svoj život, až to šťastie nikdy nepríde. Ľudia z knihy však pre mňa predstavujú to, že človek môže byť v utrpení, ale môže byť aj stopercentne šťastný a slobodný. A ich život môže byť oveľa plnší, ako život človeka, ktorý zúži život len na jednu emóciu.

Ako si na ich príklade vysvetľujete paradox slobody vo väzení?

Tým, že prijali to, čo sa dialo, ako Božiu vôľu, a ak boli neveriaci, tak to brali ako nutný dôsledok svojho konania, a tak nemali potrebu utekať pred väzením alebo meniť svoj postoj.

Väzenie bolo pre nich niečím prirodzeným, prostredím, kde sú, rozumejú a prijímajú, prečo tam skončili. Mnohí hovoria krásne o väzení, lebo tam stretli iných krásnych ľudí. Pán Tóth napríklad hovorí, že to bola pre neho čierna Sorbonne.

Aj preto, že vo väzení sa vtedy stretli intelektuálne a morálne zdatní ľudia…

Áno, v podstate sa tam sústredila elita národa. Dokonca jeden seminarista, ktorého zatkli a bol veľmi smutný z toho, že nebude vysvätený, sa dostal do väzenia, kde sedel aj kardinál Korec, aj jeho predstavení. Zobrali metlu ako biskupskú palicu a vysvätili ho vo väzení, takže svoj sen naplnil vo väzení.

blank

Väčšina ľudí v knihe sú prepojení s vierou?

Väčšina áno, ale nechcel som to uzavrieť len na vieru.

V knihe im dávate civilné zaradenia, ktoré mali v tom čase v spoločnosti. Je tam rehoľná sestra, o ktorej píšete ako o zdravotnej sestre…

To je zámer. Boli tam aj neveriaci ľudia, napríklad príbeh prevádzača, ktorý bol zatknutý za to, že prevádzal ako mladý chlapec ľudí cez rieku Moravu. Rudolf Dobiáš je síce veriaci, ale bol zatknutý za to, že ako osemnásťročný maturant nakreslil karikatúru Stalina.

Je tam Ján Zeman, ktorý bol odsúdený na trest smrti za špionáž a jeho manželka za spoluúčasť na 14 rokov. 

Človek môže byť v utrpení, ale môže byť aj stopercentne šťastný a slobodný.

Je tam Ján Ďuro, hospodár, ktorý bol zatknutý za hospodársku činnosť, za to, že nechcel dať rodinný majetok do kolektivizácie a podpísal manifest, ktorý bol nastrčený.

Je tam príbeh Róma, ktorý bol zatknutý za svoju slobodu prejavu a žitia. Sú tam rôzne príbehy, od ruskej kňažnej až po bežných ľudí.

Doba socializmu bola komplikovaná, nie každý išiel do priameho konfliktu s mocou. Sú pre vás toto najväčší hrdinovia tej doby?

Oni by to slovo hrdinovia ani nechceli prijať, boli to ľudia, ktorí integrálne žili svoj život a nepoľavili. Pre mňa sú to veľkí hrdinovia, ale asi by som neporovnával mieru ich hrdinstva. Čo by mala byť tá miera?

Možno miera utrpenia, ktorú znášali pre svoje názory?

Áno, v tejto miere sú veľkými hrdinami. Išli proti prirodzenosti ľudského života.

Niektorí boli v rozkvete svojho života, niektorí boli tesne po svadbe, iní zanechali doma deti, boli to živitelia rodín… a vy hovoríte o naplnení, ktoré títo ľudia napriek tomu pociťovali…

Aj keď človek niečo obetuje, je to dôkaz, že môže žiť oveľa plnší život. To sa nevylučuje. Miera obety, ak ju človek robí vedome a dobrovoľne, prinesie plnohodnotný život.

Rozprávali ste sa s nimi po desiatkach rokov od ich väznenia, už to boli starčekovia, starenky. Títo ľudia hodnotili aj po rokoch zážitok väzenia pozitívne?

Áno. Pamätali si aj veľmi zlé veci, utrpenie s tým spojené, nebolo to tak, žeby vekom zabudli, alebo vedome vytesňovali zlé spomienky. Sestra Justína napríklad hovorila, že dlhé roky sa nemohla vrátiť v myšlienkach k tomu obdobiu, ale až procesom skutočného odpustenia trpkosť stratila silu. Nenávisť tam vôbec nebola.

Jána Ďura sa stretol s človekom, ktorý ho udal a chodil ho vydierať k jeho manželke, v tej istej cele ako bol on, čiže sa stretli vo väzení.

Aj keď človek niečo obetuje, je to dôkaz, že môže žiť oveľa plnší život.

Potom ho stretol aj po prepustení z väzenia a on pred ním utekal, lebo sa bál reakcie, a pán Ďuro sa len smial, lebo on voči nemu necítil nenávisť.

Mňa tie príbehy ovplyvnili preto, lebo títo ľudia, aj keď stratili všetko vonkajšie, museli nájsť niečo, čo je nad človekom, o čo sa môžu oprieť, a na to bolo väzenie paradoxne dobrým prostriedkom.

Vaša kniha je dobová, historická či umelecká výpoveď? Alebo všetko spolu?

Tento projekt presahuje hranice základných kategórií, bolo by škoda zúžiť to iba na jednu z nich. V každom prípade to nie je iba historická kniha, keďže nie som historik, ani som nemal záujem analyzovať minulosť.

Pre mňa bolo najpodstatnejšie, aby sme sa my dnes zamysleli, keď máme všetkého dostatok, všetko môžeme, ako s tým máme vedieť narábať, ako dnes môžeme žiť slobodu v hocijakom režime.

A k čomu ste prišli?

Ak človek objaví skutočnú silu, že moja sloboda vychádza z môjho vnútorného postoja, že ja sám dávam význam väzeniu, či ma väzní alebo, naopak, ochraňuje.

Hrdinovia knihy mali istú výhodu v tom, že žili v pocite zjavnej neslobody, že prirodzene inklinovali k veciam, ktoré ich robili vnútorne slobodnými, tým, že mali vonkajšie obmedzenia, zažívali utrpenie, ktoré my dnes nezažívame. Čo ste si teda vy osobne zobrali z procesu tvorby knihy pre svoj život?

To, že síce nemáme telesnú neslobodu, ale máme veľkú duchovnú neslobodu. Stúpa nám počet ľudí s depresiami. Ja som mal tiež všetko a trpel som. Vidím to utrpenie u mnohých ľudí okolo seba, hľadáme zmysel života a plnosť. Len my ju nenájdeme, kým budeme bolesť vytesňovať, kým budeme pred ňou utekať a báť sa jej niečo obetovať. Ak nevieme nič obetovať, tak nemôžeme nič ani skutočne milovať.

Nevýhoda našej doby je, že utrpenie nie je až také uchopiteľné, že nás tam nikto nedotlačí, lebo môžeme prežiť život v pohodlí gauča do aleluja, v depresii, trošku to tabletkami vieme potlačiť, až si zabijeme takto celý život. Aj my máme nástrahy totality, nie vonkajšej, ale tej zvnútra.

Vy ste teda našli svoj pokoj v nepokoji?

Pochopil som, že mnoho k svojmu šťastiu nepotrebujem. To znamená, že som prestal robiť mnohé z projektov, ktoré som predtým robil.

Aj my máme nástrahy totality, nie vonkajšej, ale tej zvnútra.

Dnes moderný minimalizmus oni žili naplno, dnes je len trendom. Rovnako napríklad pôst. Už pre mňa nie je obetou to, že dnes žijem z mála, je pre mňa radosťou a slobodou.

Pre praktický život rodiny nepotrebujeme chodiť nikam na dovolenky, sme šťastní z drobných vecí a vzťahov, stretnutí. Vidíme, že to funguje.

blank

Trvalo to šesť rokov, kým ste sa stretli so všetkými hrdinami v knihe. Okrem príbehov sú tam aj fotografie, kde tváre vystupujú akoby z tmy. Je to zámer?

Rozmýšľal som, akoby som mohol výtvarne prerozprávať ich posolstvo, lebo výtvarný jazyk je pre mňa niekedy viac ako slovo. Slovo uzamkne niečo do myšlienky, výtvarný jazyk vie myšlienku presiahnuť.

Nechcel som, aby môj zámer prehlušila nejaká vlastná invencia. Preto som sa rozhodol oslobodiť sa od všetkých svojich ambícií a zvolil som si jednoduchú metódu, ktorou som si však všetko sťažil. Teda čistú prostotu portrétu a tvárí.

Lenže mohol som pracovať len s plochou tmy a svetla, čo sú minimálne nástroje. Symbolikou je však veľká čierna plocha, prázdno, temno a tvár sa stala predmetom svetla, ktoré bolo v celej čiernote. Teda ak v temnote nie je tvár pripravená prijať svetlo, tak ho neuvidíme. Tvár je platformou, na ktorej môže pristáť svetlo.

Nie oni sú zdrojom svetla, ale sú len priestorom, na ktorom sa svetlo odráža. Zároveň som vytvoril akompozíciu, lebo každý z nich hľadí mimo obraz, čo sa vo fotografii nerobí, lebo to pôsobí disharmonicky, chcel som však, aby navádzali diváka hľadať svetlo nie v obraze, ale niekde za ním, mimo neho, za tou matériou, za väzením.

Tieto tváre visia dnes v bratislavskom podchode na Hodžovom námestí v dňoch, keď si pripomíname tridsiate výročie novembra ´89.

Tým, že som týchto ľudí navštívil, uvedomil som si, že mám perlu, ktorú nemôžem zakopať, vedel som, že chcem s týmto svedectvom vyjsť von. Jediným priestorom, kde to pre mňa bolo reálne, aby som nepodliezol svoju latku, aby som správne využil túto tému, bol práve podchod na Hodžovom námestí, lebo tam nebol žiaden vizuálny smog.

Keby som ich tváre vystavil niekde vonku, tak by to zaniklo v šume všetkých informácií a podnetov, ktoré nás rozptyľujú.

Tvár je platformou, na ktorej môže pristáť svetlo. 

V podchode sú však len dva svetelné pásy, na ktorých sú reklamy, ten priestor ma k tejto výstave inšpiroval.

Denne tadiaľ prejde 26-tisíc ľudí, nikto sa tam nikdy nezastaví, všetci to berú ako nutnosť dostať sa z bodu A do bodu B. Povedal som si, že by to bolo krásne, keby tento drsný podchod oživili tváre starých ľudí a okoloidúci by sa s nimi museli stretnúť. Sú tam aj ich výroky, ktoré konfrontujú našu každodennosť s ich hrdinstvom.

Zároveň symbolika podchodu, kde zostupujete dole, akoby do podzemia, človek musí prejsť cez túto skúsenosť, aby vyšiel následne do všedného dňa, kde vychádza zmenený, aspoň to by som si prial. Ľudia sa začali naozaj zastavovať, už to nevnímali len ako tranzitný priestor.

Aké boli reakcie okoloidúcich?

Najkrajšia reakcia bola, keď sme dostali mail od pána, ktorý poslal svoju fotografiu pred vystavenou fotkou Doroty Kravjanskej, ktorá musela odísť do väzenia, keď mal jej syn Gregor tri mesiace. Zatkli ju a zobrali ju od jej bábätka. Bol to silný príbeh, lebo v tom období som mal tiež malé dieťa a nevedel som si predstaviť zažiť podobnú stratu, keď súčasná psychológia hovorí, že prvé roky dieťaťa sú zásadné pre vzťah s matkou. Trpel som pri predstave, že matka musela opustiť svoje malinké dieťa.

Muž, ktorý sa odfotil pred tvárou tejto Doroty, mi napísal, že prechádzal cez podchod a ďakuje nám, že sme to tam umiestnili, že on je ten malý Gregor, ktorého mama nevidela jeho prvé kroky. Silnejšiu spätnú väzbu sme si nemohli priať.

Píšu však mnohí ľudia, že každý deň tadiaľ chodia do práce a každý deň nanovo objavujú tieto príbehy.

Ako reagovali ľudia z umeleckého prostredia, vaši kolegovia, ktorí vás poznali ako človeka, ktorý bral komerčné zákazky, že ste sa zamerali na tému politických väzňov?

Dnes je v móde byť disidentom a riešiť tieto témy, myslia si, že je to o zlom komunizme a jeho obetiach. Ale to tak nie je, mojím cieľom nebolo zobraziť zlo komunizmu. Mojím cieľom bolo ukázať, ako sa dá bojovať so zlom. Hlavným posolstvom je, že vierou, vzťahom k Bohu, a to už nie je celkom taká trendy téma…

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Mária Kostyálová

Výber NM: Zelenskyj sa rozprával s pápežom. Chcel by, aby sa František stal prostredníkom pri rokovaní

Michal Lukáč

Výber NM: Je to morálna autorita, povedal premiér Heger po stretnutí s pápežom

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies