Mimika a gestika

Veľmi ma zaujíma, ako sa ľudia na istom území dohodli, že niektoré gestá majú nejaký význam. Niekedy dokonca tieto gestá nie sú obmedzené miestom vôbec.

Baví ma sledovať ako si ľudia, ktorí sedia vedľa seba v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy, dávajú vedieť, že ten na mieste pri okne ide vystupovať. Pozor – bez slov! Ako to robíte vy? Veľmi klasické je zloženie ruky na sedadlo či madlo pred nami. Jemné pootočenie tela. Vystretie sa. Efektívne je aj zodvihnúť (svoju) tašku. Mini predklon. Pohľad na osobu vedľa, prípadne do jej očí. Často sprevádzaný jemným úsmevom. Alebo len jednoduché postavenie sa.

To všetko zvládneme bez toho, aby sme povedali čo i len pol slova. Neverbálny prejav zvládne mnoho. Minule som sa dopočul o zvyku, že ak si na aute nájdete zodvihnuté stierače, vaše auto najskôr stojí na zlom mieste. Prišlo mi to veľmi milé. Nie papierik s prosbami vložený za stierač a na druhej strane ani ich odlomenie od samej zlosti. Jedno pekné gesto. Viac než tisíc slov, parafrázujúc gýčovú reklamu.

Posledné stĺpčeky som písal o slovách, ich forme a formalizme a ich ne-dôležitosti. Mimika a gestika predstavujú presný opak. Je to najprirodzenejšia forma komunikácie. Asi nebudem zavádzať, ak napíšem, že sme si ich osvojili a pochopili ich význam oveľa skôr ako slovné prejavy.

Každé miesto má svoje špecifické úkony a ako som spomínal vyššie, niektoré sú chápané všeobecne. Takisto možno povedať, že niektoré gestá sa spájajú so špecifickým časom. Napríklad teraz máme čas vianočný. Čo počas neho v našej geografickej šírke robíme najradšej? Viem si predstaviť odpoveď starších, že jedia. Mladších asi (drahí mladší: ak už viete čítať, avšak neviete, kto nosí darčeky, nasledujúci odsek, prosím, preskočte) viac potešia darčeky.  

Nesmierne ma taktiež baví sledovať mimiku ľudí pri rozbaľovaní darčekov. Poteší nás vidieť rozšírené zreničky detských očí. Väčšinou sa dokonca tešia z najväčšej „hlúposti“. Podľa výrazu starších vieme zase usúdiť, či sme sa s darčekom trafili. Či na ich tvári žiari úprimný úsmev, alebo len paródia naň v zmysle to je čo, prosím ťa. 

Niektorých tešia darčeky, niektorých zase ich rozbaľovanie. Niektorí ich nebalia a niektorí ich ani nedostanú (keďže cez rok nepočúvali, však). Každý má iný prístup či iný zvyk. O tých sa porozprávame možno neskôr. Teraz ostaňme pri tom, že obdarovanie niekoho sa bežne nazýva aj gestom lásky.

Práve na to by sme, podľa môjho názoru, nemali v tomto období zabúdať. Áno, tie dni sú aj komerčné. A áno, niekedy minieme viac, ako by sme asi chceli. Ale podstata leží niekde inde (a teraz nemám na mysli jasličky; tento stĺpček je predsa len trošku povrchnejší). Podstata leží v očiach blížneho. Akú mimiku vyvoláme naším gestom. Či ju vyvoláme. A či ho potešíme.

Dovolím si povedať, že je to jedna z mála vecí, ktorá spája nás všetkých. Celú ľudskú rasu. Radosť z darovania a radosť obdarovať. Úsmev a pohľad do očí nasledujúci po podaní pekne zabalenej škatuľky. 

Liečenie ľudskosti vianočným obdarovaním má však aj jeden nežiaduci účinok. Často môže dôjsť k nárastu nervozity, tlaku či animozity medzi príbuznými. Tak ako všetko ostatné, aj tieto známky sa prejavujú prostredníctvom mimiky daných osôb alebo spôsobu ich gestikulácie. Zvráštené čelo, zdvihnuté obočie, nepriateľský pohľad, otočenie sa chrbtom. Opäť viac než tisíc slov. A atmosféra doma hustne.

Čo s tým môžeme robiť? Často zabúdame, že cítiť sa zle či podráždene je úplne bežné. To, že reagujeme podráždene na niekoho podráždeného, je najskôr náš problém. Znie to čudne, ale – má jeho alebo jej zlá nálada vyvolať aj moju zlú náladu? Ak sa na to pozrieme takto, môže sa nám aj po týždni s príbuznými dýchať o poznanie ľahšie.

Preto jeden z najlepších darov, ktorým môžeme druhých obdarovať, je mať s nimi trpezlivosť. Taká hlúposť, však… Nedá sa chytiť do ruky a ani rozbaliť. Môže však rozbaliť nánosy nedôvery a byť významným obdarovaním nášho vzťahu s blížnym.

A ideálne nielen počas Vianoc. Potiahnime to aspoň do Silvestra. Toho v roku 2022.