Turíce a ekuména

Zoslanie Ducha Svätého, ako ho popisujú Skutky apoštolov v druhej kapitole, muselo byť nevýslovne pôsobivé: “…Zbehol sa veľký dav. Celí bez seba a v údive si medzi sebou vraveli:…My Parti, Médi a Elamci, obyvatelia Mezopotámie, Judska a Kapadókie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a oblasti Líbye pri Kyréne, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania aj Arabi, my všetci ich počujeme rozprávať o veľkých Božích veciach svojim jazykom. Všetci žasli a v rozpakoch vraveli jeden druhému: Čo to má znamenať?”

Tento vnímateľný a jedinečný vstup Ducha Svätého sa dotýka všetkých, ktorí v neho veria. Jeho opakovaný príchod je aj neustálou túžbou ľudstva, aby sa stalo jednou veľkou rodinou, stmelenou Božou láskou, lebo tá dokáže spojiť čo ako mnohoraké jazyky a akokoľvek pestré kultúry. To je i túžba ľudí, ktorí majú pred v srdciach zjednotenie kresťanov. Ale i on sám, Duch Svätý oslovuje mnohoraké cirkvi, cirkevné spoločenstvá a konfesie celého sveta načúvať, “čo Duch hovorí cirkvám…” a ohlasovať jedným jazykom viery a vzájomnej lásky ľudstvu Božie pravdy.

To je i Ježišova túžba, vyjadrená modlitbou „…aby všetci jedno boli, ako ty Otče vo mne a ja v tebe…“. Preto Turíce môžeme považovať nielen za začiatok Cirkvi, ale i za Boží projekt pre ľudské dejiny.

Tento vnímateľný a jedinečný vstup Ducha Svätého sa dotýka všetkých, ktorí v neho veria.

Dejiny Cirkvi opisujú známe neblahé rozdelenia kresťanov. Zároveň však nachádzame množstvo malých i veľkých ekumenických snáh, verných hlasu Svätého Ducha, ktoré sledujú veľkú Božiu líniu jednoty kresťanov a ľudstva.

Vývoj ostatných vyše sto rokov charakterizuje nebývalá technická globalizácia, ktorá prirodzene posilňuje predstavu ľudského spoločenstva s jediným údelom a poslaním.

Od roku 1910 sa rozširuje modlitbová iniciatíva rev. Paula Wattsona Oktáva za jednotu kresťanov. Pápež Lev XIII. ju už predtým odporučil pre obdobie svätodušných sviatkov. Abbé Paul Couturier odporučil v roku 1935 vtedy už Celosvetový týždeň modlitieb za jednotu kresťanov, aby sa kresťania modlili “za jednotu, ktorú chce Kristus, nástrojmi, akými chce on.” Od roku 1968 sa na Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov používa materiál, pripravovaný spoločne Komisiou pre vieru a poriadok Svetovej rady cirkví a Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov.

modlitba je dušou ekumenického hnutia

V roku 1964 Dekrét o ekumenizme Druhého vatikánskeho koncilu zdôraznil, že modlitba je dušou ekumenického hnutia, že “obrátenie srdca a svätosť života, spolu so súkromnými a verejnými modlitbami za jednotu kresťanov treba pokladať za dušu celého ekumenického hnutia a možno to právom nazvať duchovným ekumenizmom” /Dekrét o ekumenizme, čl. 8/. V tom istom roku sa v Jeruzaleme spolu modlili pápež Pavol VI. a patriarcha Athenagoras I. Ježišovu modlitbu “aby všetci jedno boli” /Ján 17/.

Kalvínsky pastor Roger Schutz inicioval začiatkom 40. vojnových rokov vznik ekumenickej komunity v malej dedinke vo Francúzsku v Taizé. Spolu s ním začínali 7 členovia, dnes má komunita viac ako 100 členov z 30 krajín a mnohých cirkví. Druhý predstavený komunity, po smrti brata Rogera / v roku 2005/ brat Alojz ďalej pokračuje v Európskych stretnutiach zmierenia, Púťach dôvery.

Program komunity Taizé? Mať 52 Týždňov modlitieb za jednotu kresťanov do roka, v chráme Zmierenia pozývať najmä mladých z celého sveta k modlitbám, k meditácii a počas prázdninových návštev v Taizé a počas Európskych stretnutí zmierenia pozývajú k žitiu spoločenstva podľa evanjelia. Toto spoločenstvo neoznačujú ako novú spiritualitu, ale „každý nech žije vo svojej cirkvi a nech sa verne modlí za jednotu kresťanov”.

V roku 1943 Boh oslovil mladú učiteľku z Tridentu Chiaru Lubichovú, aby sa mu zasvätila na celý život. Jej život a život jej spoločníčok a spoločníkov v radikalite evanjelia postupne obohatil svet o novú spiritualitu jednoty. Zápal budovať jednotu v rámci Katolíckej cirkvi sa čoskoro rozšíril aj na všetky cirkvi a cirkevné spoločenstvá, a rozšíril sa i ako známy medzináboženský dialóg a dialógu s ľuďmi bez náboženského presvedčenia. Víziou hnutia je zjednotený svet.

Pôsobenie Ducha Svätého budovať jednotu vidíme aj v protestantskom svete.

Pôsobenie Ducha Svätého budovať jednotu vidíme aj v protestantskom svete. V roku 1948 vznikla Svetová rada cirkví /SRC/, ktorá združuje viac ako tristo cirkví a konfesií. Aj pravoslávne cirkvi sa stali členmi tohto zoskupenia kresťanov. Katolícka cirkev má štatút pozorovateľa a spolupracuje v teologických komisiách SRC.

Okrem centrálnych svetových ekumenických inštitúcií vznikli viaceré ekumenické vzdelávacie a vedecké inštitúty v regionálnom, alebo štátnom rozmere /známe príklady: Inštitút v Bossey vo Švajčiarsku, Inštitút ekumenických štúdií v Ľvove na Ukrajine, Ekumenické spoločenstvo cirkví v Košiciach ai./. Prinášajú bohaté plody ekumenického teologického dialógu i v praktickej činnosti – zápasia na poli ochrany hodnôt, života a rodiny, ba predstavujú akoby „poľnú nemocnicu“ pre dnešnú spoločnosť. O niektorých sme písali v našej ekumenickej rubrike.

Tento prehľad ekumenických “projektov” nemôže byť vyčerpávajúci. Možno ho vhodne doplní pozoruhodná ekumenická udalosť týchto dní – návšteva pápeža Františka v prevažne ortodoxnom Rumunsku. Pri stretnutí s patriarchom Danielom a Stálou synodou Rumunskej pravoslávnej cirkvi v piatok 31. mája 2019 v Bukurešti na pôde pravoslávneho patriarchátu sv. Otec František spomenul stretnutie ich predchodcov – patriarchu Teoktista a sv. Jána Pavla II. Vtedy –pred 20 rokmi – biskup Ríma prvýkrát zavítal do krajiny s prevahou pravoslávia, a vydláždila sa aj cesta k rozkvetu dialógu medzi katolíkmi a pravoslávnymi celkovo. Pripomenul i spontánny výkrik: „Unitate, unitate!“, ktorý sa tu rozliehal Bukurešťou v tých dňoch. Bolo to ohlásenie nádeje, ktoré vzišlo z Božieho ľudu, proroctvo, ktorým sa začali nové časy: časy spoločného kráčania v znovu objavenom a oživenom bratstve, ktoré nás už zjednocuje. A toto už je unitate, jednota (slová z príhovoru pápeža na pôde pravoslávneho patriarchátu).

Terézia Lenczová v konzultácii s ThDr. Antonom Konečným