Ak sa človek dotkne Boha a povie mu svoje áno, nemusí mať z ničoho strach

Patrila do malej skupiny ľudí, ktorí v roku 1969 spoznali spiritualitu jednoty Hnutia fokoláre cez Mons. Jozefa Zlatňanského a stáli tak pri zrode tejto cesty na Slovensku. S vydatou fokolarínkou Oľgou Chudovou sme sa rozprávali o začiatkoch Hnutia fokoláre v Bratislave i o jej osobnom príbehu.

Oľga Chudová pracovala ako zubárka, má päť detí a pätnásť vnúčat. 22. februára zomrela pokojne v kruhu svojej rodiny na dôsledky neurologického degeneratívneho ochorenia ALS, ktoré jej diagnostikovali pred dvoma rokmi, v čase, keď sme nahrávali tento rozhovor. 

V akej životnej fáze si bola v období predtým, ako si spoznala spiritualitu jednoty?

Po maturite sa mama za mňa veľa modlila, lebo som mala etapu, že som aj odmietala chodiť v nedeľu do kostola. Mama sa dohodla s naším kaplánom a prihlásila ma na duchovné cvičenia. Nechcela som tam ísť, bolo to celé nasilu. Išli sme s kaplánom autom tri dievčatá do Tatier k jednej rodine. Tie dve dievčatá boli super a ja taká protivná som všetko bojkotovala, nešla som ani na omšu. Mala som pocit, že ma mama donútila, tak som na truc celý čas pasívne sedela.

Keď sme sa však po troch dňoch vracali a vykladali sme jedno dievča pri Leviciach, zrazu mi to všetko došlo a požiadala som kňaza o spoveď. Rozplakala som sa, prišla špeciálna milosť, pocítila som osobný vzťah s Bohom. Toto vnímam ako prvý nový začiatok vo svojom živote.

Ako si sa stretla prvý raz s myšlienkami Chiary Lubichovej?

Nastúpila som na štúdium medicíny do Bratislavy, kde som bývala na internáte. Moja sestra Eva Hlavatá ma zobrala do spoločenstva veriacich študentov s názvom Kačabar okolo vtedajšieho kaplána Jána Sokola. Ako študentka som sa teda už stále pohybovala v spoločnosti veriacich ľudí.

V roku 1969 sa slávilo tisícsté výročie smrti sv. Cyrila.

žijete v etape, keď nemôžete o viere rozprávať, ale môžete ju žiť.

Vďaka politickému uvoľneniu boli prvý raz otvorené hranice, a tak sa zorganizovalo množstvo autobusov na púť do Ríma, na oslavu tohto výročia. Všetci z nášho spoločenstva sme si vybavovali pasy, a mne to nestihli vybaviť načas. Bola som ich len vyprevadiť k autobusu a plakala som, že nemôžem ísť s nimi.

Púť v Ríme trvala asi dva týždne, prvý týždeň oslava výročia a druhý týždeň si Mons. Jozef Zlatňanský, neskorší biskup, ktorý od päťdesiatych rokov pôsobil ako kňaz v Ríme, vytipoval asi desiatich ľudí z nášho spoločenstva a odviedol ich do Centra Hnutia fokoláre, kde ich aj ubytoval.

Kto bol medzi týmito ľuďmi?

Moja sestra Eva, neskorší kňaz Ondrej Šiňaľ, Eva Diskantíniová, Ján Morovič, jeho neskoršia manželka Julka, Jozef Arvai a ďalší.

Čo tým Mons. Zlatňanský sledoval?

Vybraný mladým ľuďom povedal, že táto nová spiritualita jednoty musí prísť na Slovensko, lebo „žijete v etape, keď nemôžete o viere rozprávať, ale môžete ju žiť a váš život musí byť taký, aby svedčil, a toto hnutie vás to naučí“.

Nechal si ich tam asi päť dní a celý čas im rozprával o novom hnutí, ktoré sa zrodilo v talianskom Tridente.

Ty si sa však do Ríma nedostala, ako to teda súvisí s tebou?

Nevedela som sa dočkať, kedy sa už vrátia z Ríma a porozprávajú mi, ako bolo. Pamätám si, že moja sestra prišla ako vymenená a do rána mi rozprávala, ako sa mali. Nepovedala však ani slovo o pamiatkach alebo o meste, ale hovorila mi myšlienky spirituality, ktorú tam spoznala.

Táto noc s mojou sestrou bola mojím ďalším novým začiatkom.

V čom?

Rozprávala mi o koncepte prijímania bolesti cez Ježiša opusteného na kríži. Hoci som v tom období neprežívala nejakú zásadnú ťažkosť, mala som veľké problémy so štúdiom.

Uverila som, že žiť dobre každú konkrétnu chvíľu je alfa a omega.

Tretí ročník na medicíne bol kritický, nevedela som sa skoncentrovať, nevedela som sa učiť, mala som pocit, že mi vyhorel mozog.

Čakala ma skúška z farmakológie a hovorila som si, že ja asi nikdy neskočím túto školu. Vtedy sa mi vynorili slová mojej sestry – milovať v prítomnom okamihu. To bol prvý bod spirituality, ktorý som začala žiť. Povedala som, že Božia vôľa je sedieť nad knihou a učiť sa.

Poctivo som sedela nad knihami a potom päť minút pauza, zase hodina a potom pauza. Napriek tomu mi nič nešlo do hlavy. No plnila som si ďalej svoje povinnosti v prítomnom okamihu a nakoniec som tú skúšku urobila na dvojku. Uverila som, že žiť dobre každú konkrétnu chvíľu je alfa a omega.

Čo bolo na novej spiritualite pre teba také revolučné oproti kresťanskému životu, ktorý si dovtedy viedla?

Poctivo som predtým chodila každé dva týždne na spoveď ku kapucínom k pátrovi Vojtechovi, viedla som teda dobrý katolícky duchovný život. No len čo som vyšla von zo spovednice, už som nevedela dodržať všetky svoje predsavzatia. Niežeby som robila hriechy, ale nevedela som vytrvať v láske.

Keď som spoznala spiritualitu jednoty, zrazu som sa netrápila úzkostlivosťou, žila som lásku v prítomnom okamihu, bol to pre moju povahu úžasný objav. Nebola som cieľavedomá, lietala som z jednej veci do druhej a nevedela som sa ukotviť, bola som náladové dievča. Toto ma začalo nanovo formovať.

Tušila si v tom období niečo o štruktúre Hnutia fokoláre?

Nie, v tom období tu ešte poriadne nikto nebol. Vedela som, že hnutie založila Chiara Lubichová, že je v úzkom kontakte so slovenským biskupom Hnilicom. Bola tu už Milka Pappová, prvá slovenská volontárka, ktorá spoznala hnutie v roku 1966 vo Viedni, Monika a Pavol Ferkovci ho spoznali vo východnom Nemecku, ale nebolo to zosieťované.

Prvé stretnutia v Bratislave sa začali na Ulici 29. augusta u Vlastičky Rešetárovej, kde sme sa schádzali asi tridsiati, medzi inými aj študenti, ktorí spoznali hnutie v Ríme. V roku 1969 raz mesačne uverejňoval Mons.

V robote som prepisovala kópie Slova života, hoci ma varovali, že sa dá vystopovať, na ktorom stroji boli kópie písané.

Zlatňanský vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu preložené Slovo života. Vysielanie bolo nekvalitné, komunisti ho rušili, takže každý z nás zachytil z neho len útržky, ktoré sme spoločnými silami potom dávali dokopy. V robote som prepisovala kópie Slova života, hoci ma varovali, že sa dá vystopovať, na ktorom stroji boli kópie písané.

Tieto stretnutia boli veľmi pekné, hovorili sme si skúsenosti so žitím evanjelia. Prvý raz tam medzi nás prišiel aj Marián Jurčišin, neskorší fokolarín, ktorý pôsobil v Moskve, vtedy však ešte nevedel o hnutí nič a ostal oslovený.

Akú úlohu vo vašej formácii zohral ešte Mons. Zlatňanský?

Ešte v 69-tom sa mu podarilo raz prísť do Bratislavy, kde od roku 1948 nebol, lebo sa nemohol vrátiť. Bol tu asi mesiac a každý druhý deň sme sa vtedy stretávali u Evy Babuškovej. Mal veľkú charizmu a o myšlienkach Chiary vedel rozprávať s nadšením, ktoré nás fascinovalo. Slúžieval nám sväté omše u františkánov v malej kaplnke. To bola vždy slávnosť.

Kedy prišiel do Bratislavy niekto z fokolarínov zo Západu?

V roku 1969 prišla talianska fokolarínka Teresa Cifaldiová a Švajčiarka Monika Stemmleová. Pavol Ferko, jeden z prvých ženatých fokolarínov na Slovensku, jej vybavil štúdium slovenčiny pre cudzincov na Univerzite Komenského. Iba tak sa sem vtedy študenti zo Západu vedeli dostať. Ja som ju spoznala práve u manželov Ferkovcov, kam som chodila pomáhať s deťmi.

Prvý rok bývala Teresa na internáte v Senci, kde prebiehala jazyková príprava, ale pravidelne dochádzala do Bratislavy za Ferkovcami. Lenže Paľko bol ako bývalý rehoľník sledovaný, takže sa bála k nim chodiť. A keďže vedela, že môj otec je komunista, a teda určite náš dom nesledovali, začala preto chodiť k nám na Lamanského ulicu. Hoci otec do smrti nevedel, čo je Teresa vlastne zač, veľmi si ju obľúbil. Pred otcom sme jej identitu tajili, inak by nám z opatrnosti zakázal stretávať sa s ňou.

Ako v tom období prebiehalo vaše sieťovanie?

Každý deň sme chodili na svätú omšu k jezuitom na pol štvrtú a potom sme išli akože na návštevu k Maňuli Hrochovej, ktorá mala byt na Hlavnom námestí. Tam som spoznala aj súčasného biskupa Tomáša Galisa. Na týchto stretnutiach sa cítil každý prijatý.

Žili sme evanjelium, a tak sa k nám pridávalo stále viac ľudí.

Žili sme evanjelium, a tak sa k nám pridávalo stále viac ľudí.

V tom čase sa k nám pridali aj ďalší bohoslovci, ako napríklad Ján Maňko, misionár Peter Fidermak, Anton Konečný, Vlado Kotes, ktorí ku mne potom chodievali ako k zubárke.

Ako teba i vaše rodiace sa spoločenstvo formovala prvá fokolarínka Teresa Cifaldiová?

Keď potom bývala na bratislavskom internáte známom pod menom „Suvorák“, ja som za ňou veľmi často chodievala. Rozprávala mi o spiritualite jednoty a aj ma ľudsky formovala. Zároveň ma pravidelne brávala so sebou na východ Slovenska, kam chodievala za rodinami, ktoré spoznali hnutie ešte na prvom mariapoli v roku 1968 v Tatrách.

Zažili sme aj úsmevné situácie. Teresa sa veľmi bála policajtov, lebo jej Chiara Lubichová pred odchodom na Slovensko prízvukovala, aby ju neodhalili. Zo strachu teda ani nevyslovovala slovo policajti, volala ich „krycím“ menom palacinky. Jej veta „Palacinky idú!“ sa stala medzi nami kultová. (Smiech.)

Čo vás fascinovalo na tejto spiritualite?

Už sme pochopili, ako príklad Márie aplikovať do každodenného života, ako prijímať bolesť, ako žiť evanjeliové slová v každodennosti. Nikdy som potom už nepochybovala o tejto ceste, tak ma napĺňala. Nemusela som hovoriť, stačilo žiť.

O to väčší šok sme zažili, keď nás Chiara Lubichová po páde komunizmu na stretnutí v Krakove vyzvala, že teraz je už čas, aby sme ohlasovali evanjelium zo striech. Musela som úplne prestavať svoje myslenie.

Kedy dostalo fokoláre u nás prvú štruktúru?

V Čechách už tiež boli ľudia, ktorí hnutie poznali. Maruška Koukolová bola prvá Češka, ktorá prejavila záujem zasvätiť sa Bohu na ceste fokolarínky. Fokoláre vtedy ešte nebolo založené, lebo Teresa bývala na internáte, a tak sa dohodli, že najbezpečnejšie bude, keď prvý rok bude bývať Maruška u nás v dome mojich rodičov.

Po roku sa potom už presťahovali spolu s Eliškou Klembarovou do prvého fokoláre v Bratislave, išlo o jednoizbový byt v Rači.

Ako Hnutie fokoláre vstúpilo do vašej pôvodnej rodiny?

V mojom rodičovskom dome sa konali pravidelné stretnutia. Mame sme mohli povedať všetko, ona spiritualitu naplno prijala. Terese dokonca povedala: „Terezka, prečo ste neprišli skôr?

pochopili sme, ako príklad Márie aplikovať do každodenného života, ako prijímať bolesť, ako žiť evanjeliové slová v každodennosti.

Ja by som úplne iným spôsobom milovala svojho manžela.“ Môj otec bol totiž evanjelik a my sme sa spolu s mamou celý život modlili za jeho konverziu. Až neskôr pochopila, že to nie je podstatné, že ho mala mať rada takého, aký je.

Môj otec bol veľmi rezervovaný, ale na Teresu mal slabosť. Vždy sa nás pýtal, kedy opäť príde. Teresa u nás našla zázemie normálnej rodiny.

Ako sa ďalej vyvíjal tvoj osobný život?

Mala som vážny vzťah, ktorý som však pre vnútorný nepokoj ukončila. Najbližšie leto po rozchode som išla na svoje prvé prázdninové komunitné stretnutie mariapoli do českých hôr. Bolo nás tam asi štyridsať ľudí, v tom čase medzi nás chodili už fokolaríni z východného Nemecka. Ten rok 1972 bol zasvätený práve Ježišovi Opustenému, takže hlavná téma bola o bolesti. Pamätám si, ako som v noci na tej chate vyšla von a Ježišovi som povedala, že sa mu zasväcujem. Pocítila som veľkú istotu, že Boh je so mnou.

Dovtedy som bola také šťastné a radostné dieťa, plávala som životom. Nemávala som úzkostné stavy ani trápenia. V tejto chvíli som však pochopila, že každá ťažkosť v živote je Ježišovou súčasťou. Preto som mu povedala: „Teba, Ježišu, si volím!“ Rok nato som Tereze povedala, že chcem vstúpiť do fokoláre.

Ty si však vydatá, máš päť detí, slobodnou zasvätenou fokolarínkou si sa nakoniec nestala…

Vyzerá to tak, že som išla životom dosť kľukato, ale Boh ma stále formoval. Vtedy som cítila, že chcem Bohu dať všetko. Štruktúra vydatých fokolarínov v tom čase ešte u nás nebola.

Pri jednej svätej omši v kostole Blumentál som však začala pochybovať, či som sa dobre rozhodla. V ten deň bolo práve evanjelium – keď položíš ruku na pluh, už sa neobzeraj. Povedala som Bohu: „Ty ma vedieš a ja sa ťa nepustím,“ a zaplavil ma veľký pokoj. Povedala som mu tiež, že keď si myslí, že to nie je moja cesta, tak mi to musí dať stopercentne vedieť.

Ešte pred mojou voľbou fokoláre sa o mňa zaujímal môj terajší manžel Michal, boli sme spolu s partiou na plese, vedeli sme sa dlho rozprávať, veľmi sme si rozumeli.

Povedala som Bohu: „Ty ma vedieš a ja sa ťa nepustím,“ a zaplavil ma veľký pokoj.

Ja som však mala svoju voľbu jasnú, a tak som mu to aj povedala, že sa chcem zasvätiť Bohu, a on to úplne rešpektoval. Od tohto stretnutia sme sa rok nevideli.

Išla som na tri mesiace do Banskej Bystrice na atestáciu, kde som mala čas na svoje myšlienky. Dozrieval vo mne pocit, že mi Michal predsa len veľmi chýba. A tak hoci som o ňom rok nič nevedela, ani to, či už nie je v inom vzťahu, urobila som s Bohom dohodu. Povedala som, že ak si myslí, že Michal má byť mojím manželom, musím mu o svojich citoch povedať do konca toho roka. Ak to nestihnem, tak to tak nemá byť a pôjdem ďalej na ceste fokoláre. Z Bystrice som sa vrátila 18. decembra a mala som čas do Silvestra, aby som Michala našla. Lenže ako naschvál on bol na pracovnej ceste a na sviatky išiel na východ k rodičom. Hľadala som ho v práci, doma, nikde nebol.

Až tridsiateho decembra som išla na svätú omšu ku kapucínom a tam sme sa stretli. Do Silvestra som mu stihla povedať, že ho mám rada, a v máji sme mali svadbu. Teresa mi potom povedala, že ona cítila, že sa viac hodím do manželstva.

Tvoja túžba zasvätiť sa Bohu sa v manželstve nakoniec naplnila, keď si pocítila povolanie stať sa vydatou fokolarínkou. Ako sa to stalo?

Kontakt s fokoláre som neprerušila, len už nebol taký častý, keď prišli deti. Michal nemal blízky vzťah s fokoláre, dokonca sa o mňa bál, lebo ho niekto pred svadbou pred hnutím varoval. (Úsmev.)

O svojom vzťahu s Michalom som nikdy nezapochybovala. Aj keď neskôr prišli ťažšie chvíle, vždy som sa vrátila k tej chvíli, keď som jasne pocítila, že Boh mi ho vyvolil. Boh ma formoval tým, že som sa celý život držala charizmy jednoty.

Prvé roky mi však úzky kontakt s fokolarínkami chýbal. Keď mala moja dcéra Ľudmila asi dva mesiace, tak som pochopila, že pre mňa sa nič nemení, že Ježiš je pre mňa tu, v tomto dieťati. Neskôr som však cítila, že chcem spojiť povolanie v manželstve s povolaním vydatej fokolarínky, pochopila som, že ide o revolučnú formu povolania aj v rámci Cirkvi.

Ako si spojila duchovné povolanie s rodinou, keď tvoj manžel nebol fokolarín?

Vedela som, že rodina je na prvom mieste. Pre mňa bolo najdôležitejšie, že môj manžel mal hlboký duchovný život, mali sme rovnaké zmýšľanie vzhľadom na výchovu detí i na rodinný život. To bol základ, charizma jednoty bola pre našu rodinu akoby nadstavba tohto základu.

Michal sa však neskôr stal tiež členom Hnutia fokoláre a spiritualitu prijal za svoju.

Všetkých päť vašich detí ostalo aj v dospelosti v úzkom kontakte s Hnutím fokoláre. Ako dnes hodnotíš vplyv tejto charizmy na svoju rodinu?

Neviem, nikdy som neplánovala, aby to deti takto prebrali. Jedinú svoju zásluhu vidím v tom, že som sa deťom od malinka nebála hovoriť vážne veci. Pamätám si, že som vstávala ešte za tmy a v obývačke som si zapla lampu, aby som si prečítala Slovo života. Najmladší Matúš bol tiež ranné vtáča, pricupital ku mne a pýtal sa, čo to čítam. A ja som mu svojimi slovami prerozprávala celé Slovo života.

Jedinú svoju zásluhu vidím v tom, že som sa deťom od malinka nebála hovoriť vážne veci.

Dohodli sme sa, že ja v robote a on v škôlke sa budeme snažiť žiť túto vetu z evanjelia, a keď sa potom stretneme, porozprávame sa, či sa nám to podarilo.

Nemala som pred deťmi tajomstvá, niežeby som ich chcela nasilu formovať, bola to prirodzená súčasť môjho života.

Keď boli deti v puberte a mali problém chodiť na stretnutia mladých Hnutia fokoláre, tak som im vysvetlila tajomstvo prijímania bolesti cez opusteného Ježiša. Povedala som, nech si kľaknú pred oltár a všetky svoje ťažkosti nech zveria Ježišovi. Pomáhala som im vytvárať si osobný vzťah s Bohom, tým, že som pred nimi neskrývala svoj duchovný život.

Čo by sme si mali zobrať ako inšpiráciu z prvého obdobia hnutia na Slovensku pre dnešok?

Pre mňa bola charizma jednoty vždy viac ako jej štruktúry. Tým, že som na začiatku stavala len na žití myšlienok tohto hnutia, jeho štruktúra už bola len nadstavbou toho všetkého. Keď sme začínali, vzácne bolo to, že sme boli spolu v stálom civilnom kontakte, vzťahy boli najdôležitejšie. Bolo jedno, či bol niekto kňazom, matkou, študentom alebo fokolarínkou, život zdola bol podstatou. K tomu by sme sa aj dnes mali vrátiť, aby každý na svojom mieste žil plnosť lásky, štruktúry nech nás nerušia.

Digitálne vymoženosti sú dnes veľkou pomocou, ale nemôžu nahradiť pohľad z očí do očí. Pamätám si, keď som ako mladá z roboty často utekala do obchodného domu Dunaj, kde Milka Pappová, ktorá tiež žila naplno charizmu jednoty, pracovala na obchodnom oddelení.

aby každý na svojom mieste žil plnosť lásky, štruktúry nech nás nerušia.

Hoci bola odo mňa o dvadsať rokov staršia, utekala som za ňou, len aby sme sa päť minút videli a povedali si, že ideme ďalej v láske. A napriek tomu, že sme nemali žiadne komunikačné výdobytky, táto spiritualita sa šírila lavínovým efektom.

Dnes nám štruktúry akoby zakryli podstatu života. Človek však v žití tejto spirituality nemôže zostať sám, len jednota s ostatnými ti dáva svetlo na tvojej ceste. Zároveň však musíš za svoje spoločenstvo prebrať aj zodpovednosť.

Keď som bola roky na materskej dovolenke a mala som dosť tej monotónnosti, tak som vstala a povedala som Ježišovi: „Tento tanier umývam pre teba!“, a tak som začala nanovo v láske. Ak sa človek dotkne Boha a povie mu svoje áno, nemusí mať z ničoho strach, lebo Boh ho vedie. A ak niekedy zapochybuje, dôležité je sa vrátiť k žitiu lásky v prítomnom okamihu.