Nie je to na nás

Máme deti zavreté doma, musíme stíhať prácu z domu a výučbu svojich detí, starí ľudia sú izolovaní od svojich rodín a svoje vnúčatá vidia len cez internetové pripojenia, pracovné stretnutia sa dejú už len online. V horšom prípade ľudia riešia strach z nákazy či straty zamestnania, pokles rodinných príjmov a existenčné otázky, či nebodaj smrť svojich blízkych. Globálny rozmer sveta sa scvrkol na tému okolo neviditeľného mikroskopického vírusu, ktorý nás všetkých vyradil z chodu doterajšej rutiny.

Len autentickí ľudia, ktorí vedia, kam smerujú a odkiaľ vychádzajú, môžu robiť veľké veci aj zo svojej obývačky.

Uvedomila som si to, keď sme sa po piatich rokoch spojili prostredníctvom Skypu s rodinami z rôznych krajín od Panamy, Brazílie, Ruska po Švajčiarsko a Taliansko, s ktorými sme strávili desať mesiacov spoločne na formačnej škole rodín v talianskom komunitnom mestečku Loppiano neďaleko Florencie. Bolo fascinujúce počuť, že každá rodina rieši presne tie isté problémy ako my. Mali sme len jednu tému, ako dobre prežiť časy, ktoré zatriasli systémom, v ktorom sme sa dovtedy suverénne pohybovali. 

Aj keď to na prvý pohľad vyzerá tak, akoby sa celé snaženie o jednotu, ktoré je poslaním našej spirituality, zastavilo – zavreté hranice, kostoly, zrušené zhromaždenia, utlmený komunitný život, zastavená letecká doprava a každá rodina sa stala bunkou sama pre seba vo svojom malom svete. Toto všetko môžeme vnímať aj inak.

V časoch komunizmu, keď bola obmedzená sloboda pohybu, sloboda pracovnej i osobnej realizácie, keď bol kontrolovaný život kresťanských spoločenstiev, paradoxne klíčila v ľuďoch túžba po slobode. Podzemná cirkev a tajné spoločenstvá vyšli z týchto desaťročí posilnené, lebo nemožnosť sa verejne prihlásiť k svojej viere, nežiť verejne vo svojej komunite, uzavretý život v rodinách, spôsobili, že ľudia v sebe o to viac zakorenili svoje hodnoty a hľadali kreatívne cesty, ako svoju vieru žiť aj prejaviť naplno.

Aktivizmom, ktorý sa stal našou barličkou pre vnútorný nepokoj a plytký duchovný život, už nikoho neoklameme, hlavne nie samých seba.

Samozrejme, dôvody a okolnosti týchto období sa nedajú porovnávať. Máme však istú nádej, že z bolestných etáp, keď sme zažili obmedzenia, sme vyšli posilnení. Tento špeciálny čas aj dnes mnohí prežívajú kreatívnym spôsobom. Obmedzenie pohybu a život za múrmi bytov neobmedzili ľudí v tom, aby hľadali nové spôsoby, ako žiť komunitne, ako zažívať spoločenstvo, ako žiť v období karantény pre druhých ľudí napriek spoločenskej izolácii.

Vďaka internetu je dnes svet prepojený ako nikdy predtým, sme však nútení spomaliť a neutekať pred problémami v našich rodinách do práce či do spoločenstiev. Sme nútení pracovať na autentických vzťahoch s najbližšími, niet kam ujsť. Aktivizmom, ktorý sa stal našou barličkou pre vnútorný nepokoj a plytký duchovný život, už nikoho neoklameme, hlavne nie samých seba. Sme nútení byť sami so sebou a hľadať cesty, ako sa v tejto situácii nesťažovať, nezvyknúť si na pohodlnosť a výhovorky, ale zvnútornení vychádzať zo seba, aby sme videli potreby ľudí okolo nás a nezabudli pri tom na svet za našimi hranicami. Len autentickí ľudia, ktorí vedia, kam smerujú a odkiaľ vychádzajú, môžu robiť veľké veci aj zo svojej obývačky. Lebo za chodom našich dejín nie sme my, ale Boh, on svoje stvorenie posúva k pravej jednote duší.