Ako žijeme počas karantény náš každodenný život? Začíname so sériou príbehov ľudí, ktorí napriek obdobiu izolácie žijú naplno a pre druhých ľudí.
Počas pohrebu priateľkinej mamy sa ku mne dostala správa, že slovenská vláda mala na ďalší deň o siedmej hodine ráno uzavrieť hranice. Každý, kto chcel následne vstúpiť do krajiny, musel mať na Slovensku trvalý pobyt, a pokiaľ po uzavretí hraníc plánoval opäť vycestovať a vrátiť sa, musel stráviť v karanténe štrnásť dní.
Našťastie mám v Bratislave trvalé bydlisko. Na karanténu som však aj tak nemala chuť. Prišla azda tá dlho očakávaná chvíľa, že by som aj ja mohla pracovať z domu? Až do onoho dňa bol môj viedenský šéf zásadne proti tomu. Zatelefonovala som mu a v krátkosti som mu svoju situáciu vysvetlila. „Problém som pochopil,“ povedal. „Aké riešenie navrhujete?“ „Zatiaľ by som chcela pracovať z domu,“ znela moja odpoveď. Hoci v tej chvíli koronavírus nebol v Rakúsku tou najdiskutovanejšou témou, mohol môj šéf iba súhlasiť.
Tak ako pre mnohých aj pre mňa sa začalo nové obdobie. Bola som vďačná za možnosť, že môžem vo svojej práci pokračovať z domu a ušetriť si tak štyri hodiny každodenného cestovania. Mala som pocit, že Boh prišiel na to, ako mi vyjsť v ústrety, a tak sa moja túžba môcť tráviť v Bratislave viac času stala skutočnosťou.
Samozrejme, moje dni vyzerajú inak, ako som si ich predstavovala. Spočiatku som neprestajne sledovala správy a snažila som sa pochopiť situáciu – čo sa smie a čo nie, aké nové pravidlá a nariadenia pribudli.
Samozrejme, moje dni vyzerajú inak, ako som si ich predstavovala.
Čo sa deje v Rakúsku a čo na Slovensku? Ako je na tom Česko, keďže dve zo spolubývajúcich kresťanského spoločenstva, v ktorom žijem, pochádzajú práve odtiaľ. Odvšadiaľ zaznievala tá istá téma. Najmä pri pozeraní správ z Talianska som zostala vždy veľmi zasiahnutá.
Každodennou chvíľkou odpočinku a načerpaním nových síl sa pre nás v tomto novom období stala svätá omša, ktorú môžeme spoločne prežívať prostredníctvom televízie Lux. Nikdy by som si nepomyslela, že sa naša obývačka môže zmeniť na chrám. Cítim, ako ma slovenská cirkev v tejto situácii sprevádza, som vďačná za oznamy na konci svätej omše a dojatá silným pocitom spolupatričnosti. „Farské oznamy“ nadobudli celonárodný rozmer. Vyvoláva mi to na tvári úsmev. Na jednej strane sa hranice štátu opäť stali veľmi dôležité, aby chránili „vlastný národ“, a stali sa akousi ochrannou clonou pred vírusom, ktorý sa do krajiny šíril zvonku. Tie vnútorné hranice sa však celkom poľahky uvoľnili. Naším miestom stretávania sa je okrem rodiny či spolubývajúcich virtuálny priestor. Je to nová skúsenosť, ktorá si vyžaduje tréning, aby som sa nedala technikou vyrušiť, no sústredila sa na to podstatné.
V našom novom domácom spolunažívaní sme dali väčší dôraz aj na spoločnú modlitbu po svätom prijímaní. Sľubujeme v nej Ježišovi, že budeme žiť vo vzájomnej láske, aby sme do sveta prinášali Božiu prítomnosť. O čo menej vonkajších zaužívaných vecí pretrvá, o to intenzívnejšie možno vnímať silu duchovného rozmeru.
Popri práci z domu som si v hlave začala robiť zoznam vecí, ktoré som už dávno chcela urobiť, keď budem mať čas.
O čo menej vonkajších zaužívaných vecí pretrvá, o to intenzívnejšie možno vnímať silu duchovného rozmeru.
Patrí medzi ne napríklad čítanie kníh od Agathy Christie v slovenčine, ďalej maľovanie, dobré filmy, pečenie… Mojím heslom sa stalo: „Obdobie v koronavíruse využiť čo najlepšie.“ Pomáha mi to vyvažovať občas náročné sledovanie správ a otázku, ktorá sa vynára: Ako dlho bude táto situácia pretrvávať?
Moja spolubývajúca z Česka mi pred pár dňami povedala: „Odkedy je tu koronavírus, používaš slovo my a myslíš tým Slovensko.“ Možno je to spojené aj s tým, že som v sebe zachytila istú hrdosť, že slovenská vláda vydala rýchle a jasné nariadenia proti šíreniu koronavírusu. V porovnaní so Slovenskom potrebovali na to západné vlády, ako aj tá rakúska, viac času, čo viedlo k značne rýchlemu rozšíreniu ochorenia.
V prvých dňoch odporúčania „podľa možností z domu nevychádzať“ ma chvíľami premkol pocit obdobia vojny. Moje myšlienky sa uberali k hrdinom tých čias, ktorých príbehy dobre poznáme – ako napríklad k Anne Frankovej alebo Sophii Schollovej, či k iným osobám, ktoré v období veľkých nepokojov alebo vojny „zostúpili nižšie“ a čerpali zo svojho vnútra. Takto zanechali svetu trvalé znamenie.
Čo chce touto situáciou povedať Boh mne i nám všetkým? Všetci si túto otázku ustavične kladieme a pravdepodobne si každý z nás dáva na ňu inú odpoveď. Od povahy som človek, ktorý je rád s inými ľuďmi a potrebuje zmenu. K mojej psychohygiene patrí aj ranný odchod z domu do práce a večerný návrat domov.
Teraz je všetko inak, a keď ma niekedy pochytí nepokoj z toho, čo všetko sa nedá robiť, a zatúžim po tom, aby koronavírus neexistoval, napadne mi myšlienka: „Rastie len ten, kto je orezávaný.“
Klíči tak vo mne vedomie, že to stačí, že mi práve teraz nepatrí nič viac a nič menej než prítomný okamih, do ktorého môžem vložiť všetku svoju kreativitu.
Uberám zo svojich reálnych kontaktov s druhými, zúžila sa moja sloboda pohybu i možnosti plánovania dňa, no vyvažovať to môžem tým, že zatiahnem na hlbinu. Azda práve toto mi chce Boh povedať, aby mi dal pochopiť, čo všetko do mňa vložil a o čom ešte neviem. Zároveň ma nanovo učí doceňovať jednoduché veci a udalosti.
Keď sa mi darí žiť v načúvaní, zakúšam veľký pokoj, vnútornú slobodu. A som vďačná za všetko, čo som doteraz dostala vo svojom živote ako dar. Klíči tak vo mne vedomie, že to stačí, že mi práve teraz nepatrí nič viac a nič menej než prítomný okamih, do ktorého môžem vložiť všetku svoju kreativitu.
Vracajú sa mi slová mojej priateľky spred niekoľkých dní: „Celý svet je v tebe, je jedno, kde si a čo robíš. Musíš mu len vytvoriť priestor.“ A radosť z toho, že som dnes upiekla svoj prvý chlieb, ma tiež napĺňa dobrým pocitom.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.