Ježiš nemal krátko pred svojou smrťou na mysli nič dôležitejšie, ako svojich učeníkov, ktorým dal úlohu ísť do celého sveta a hlásať Jeho radostnú zvesť o Božom kráľovstve: o láske Otca ku každému človeku, o zrušení kliatby hriechu pýchy a nelásky Ježišovou smrťou, o pozvaní všetkých Božích detí do Jeho božských príbytkov, o moci lásky Svätého Ducha, ktorá dokáže spájať rozdelenia a budovať nové stvorenie… Len to jedno im vyprosoval od Otca vo svojej poslednej modlitbe k nemu: Aby všetci boli jedno, ako sú jedno Otec a Syn.
Ježiš dobre vedel, kam svojich učeníkov posiela: do veľmi rôznych a vzájomne nie veľmi priateľských kultúr okolitého sveta Rímskej a iných ríš, do sveta pestrých názorových prúdov, do sveta rozdielnych a zložitých jazykov a politických pomerov. Ich, prostých rybárov! Ale prisľúbil im Ducha Utešiteľa, ktorý ich naučí všetko a pripomenie všetko, čo im Ježiš hovoril. Vo viere v silu Ježišovho slova apoštoli a učeníci a misionári išli dobýjať svet pre Krista. Mali za sebou trojročný kurz Ježišovej prítomnosti medzi nimi.
S úžasom vnímame ten prvý veľký počin učeníkov prvej Cirkvi: v katechézach odovzdať a neskôr zapísať všetko dôležité, čo Ježiš hlásal. V grécko-rímskom svete základné tajomstvá kresťanskej viery – učenie o Vtelení Božieho Syna na svet, aby vykúpil každého človeka z kliatby prvotnej viny neposlušnosti, o jedinom Bohu v troch Osobách, o Eucharistii, v ktorej Ježiš nám podáva svoje vzkriesené Telo obetované za život sveta v podobe obyčajného chleba a vína – ľudsky videné nemali šancu na prijatie. A predsa mocou Svätého Ducha stovky a tisíce ľudí priali túto vieru od prvých Turíc počnúc.
Apoštoli a učeníci išli do všetkých vtedy známych kultúr v Stredomorí, v Európe, v Ázii, v Afrike a neskôr až do končín Zeme. Mnohí z nich svoje svedectvo o Zmŕtvychvstalom Kristovi zaplatili životom. Povstávali mnohí, ktorí apoštolmi hlásané učenie vedome či z nepochopenia prekrúcali a hlásali “iného Krista” ako apoštoli. A politická moc okolo nich nelenila a využívala vo svoj prospech zložitosť situácie.
Potreba precízne formulovať Ježišovo posolstvo novými či prevzatými pojmami do gréckej a rímskej kultúry, neskôr aj do kultúr tzv. “barbarských národov”, čo sa tlačili do Európy, vyvolali potrebu regionálnych aj celocirkevných ekumenických koncilov. Skoro po každom takom zásadnom koncile na kristologické témy, časť veriacich neprijala výsledky rokovaní koncilov, oddeľovali sa a tak vznikali prvé trieštenia jednoty Cirkvi. Politické pomery, v ktorých kresťania žili, tiež boli často príčinou oslabenia jednoty Cirkvi. Vykryštalizovali také dva základné prúdy z dvoch rôznych kultúr a politických pomerov: východné miestne cirkvi s centrom príťažlivosti v Konštantinopole, cirkvi mnohých krajín, jazykov a politických útvarov v západnej časti Európy s centrom príťažlivosti v Ríme, kde sídlil Petrov nástupca, pápež, ktorý dostal za úlohu zjednocovať bratov a sestry vo viere.
Tieto dva základné prúdy žili vedľa seba v menšom-väčšom napätí, až došlo v roku 1054 k prvému veľkému rozkolu jednoty Cirkvi, rozdeleniu východných a západných cirkví. A tento stav trvá dodnes.
V ďalších storočiach, keď Cirkev a jej údy nežili naplno podľa evanjelia Pána Ježiša, prišli ďalšie a ďalšie rozdelenia….
Jednota Cirkvi je Boží projekt, ba priam zázrak uprostred rôznosti sveta. Je to dielo Svätého Ducha, ak kresťania aj v neprajných pomeroch dokážu zachovať jednotu viery vo zväzku pokoja.
Čím viac patríme Ježišovi, tým viac sa nás dotýka jeho túžba, jeho sen: aby všetci boli jedno, ako sú jedno Otec a Syn. A tak sa modlíme v duchu Jeho modlitby pri poslednej večeri “aby všetci boli jedno…” a snažíme sa žiť pre jednotu.
O tom je ekumenizmus, o ktorom budeme v tejto rubrike písať a možno aj diskutovať.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.