Balansovanie nad priepasťou

Stáva sa ti to. Telefón zazvoní a človek na druhej strane potrebuje pomôcť. Notifikácia pípne a chcú od teba pár minút času. Otvoríš mail a niekto ťa pozýva do spolupráce. A tvoja odpoveď znie: samozrejme, rád pomôžem. Vrháš sa do toho a chceš byť užitočný. Väčšina vecí sa podarí. Máš z toho radosť. Je to dobrý pocit byť niekomu nápomocný. Urobiť to nezištne. Skutočne? Však počuješ: Vďaka, že si mi pomohol. Vďaka, že si to urobil. Ako dobre sa to počúva, však?

Volajú ti ľudia, len keď niečo potrebujú. Píšú ti, keď im môžeš pomôcť. Inak ticho. Ak im napíšeš len tak, dočkáš sa odpovede zriedka alebo iba všeobecne. Zastav sa! Odstúp. Je to naozaj tak? Už počujem to okamžité: Áno! Potom: Väčšinou. A nakoniec: Možno niekedy…

Je ti jasné, že to píšem v druhej osobe, lebo je to ľahšie, ako si priznať, že píšem o sebe. Padám do toho. Ten rozpor medzi nezištnou službou a potrebou ocenenia.

Nakoniec zistíš, že zostáva jediný spôsob, ako nájsť rovnováhu – spojiť sa s Ježišom v druhých.

A ďalej si idem svoje: Ale ja by som tak chcel počuť len „vďaka, že si“. Bez toho pokračovania. Bez podmienky, bez dôvodu. Čo s tým? Odpoveď je jednoduchá a zároveň náročná: Začať od seba. V opačnom prípade mi hrozia dve nebezpečenstvá: Že budem čakať nejakú formu odmeny a že seba budem hodnotiť mierou užitočnosti.

Raz keď som sa sťažoval Bohu na „nespravodlivosti“, ktoré sa mi dejú, dostal som myšlienku: „Keď nevládzeš milovať, ďakuj a žehnaj.“ No nie je to hlúposť? Aj keby som to povedal, môže byť také niečo úprimné? Keď to skúsiš, možno sa ti bude zdať, že nežiješ v pravde. Bude sa ti zdať, že hráš komédiu. Ale spomeň si, že toto je Božská komédia. Toto je chvíľa, kedy v tme zasvieti svetlo. Toto znamená stáť pod krížom a pobozkať nohy tomu, ktorého všetci opustili, ktorému nik neverí, ktorý si sám neverí. Je to stretnutie dvoch opustených mužov, ktorí zistia, že nie sú sami a to je to, čo im dáva silu. Keď to zažiješ, pocítiš, že si schopný opäť milovať.

Je to stretnutie dvoch opustených mužov, ktorí zistia, že nie sú sami a to je to, čo im dáva silu.

Možno si ešte pamätáš bicykle s dynamom. Na to, aby si v noci videl pred seba, bolo treba šliapať do pedálov. A čím rýchlejšie si šiel, tým viac si svietil. Čím viac dobrých skutkov, tým… Ale zrýchľovať nemôžeš donekonečna, inak ťa nakoniec čaká tvrdý pád.

Žiť pre druhých je ako droga. Je to balansovanie nad priepasťou, ale nemôžeš si pomôcť, nevieš bez toho žiť. Nakoniec zistíš, že zostáva jediný spôsob, ako nájsť rovnováhu – spojiť sa s Ježišom v druhých. Len tak nespadneš do priepasti a dokážeš stavať mosty. Tak žiješ pre druhého, ale nečakáš na odmenu, ocenenie, pohladenie. No keď odmena príde, treba ju vedieť prijať, lebo inak… Ale to už je iná téma a o tom nabudúce.