Mám rada ľudí. Snažím sa nedeliť ich podľa sympatií, alebo názorov. Niekedy však padne kosa na kameň.
Diskusie o Pochode za život vyvolali rôzne a často aj protichodné reakcie. Môžem ako kresťan odmietať účasť na tomto Pochode?
Samozrejme, že sme všetci za život, ale toto vyjadrenie pochodu nesedí každému. A je to legitímne. Čo mi však vŕta v hlave, je, že mnohí mladí, ktorí vyrástli v kresťanských rodinách, necítia potrebu takto vyjadrovať svoj názor. Čím to je? Vadí im forma? Vadí im obsah? Alebo len cítia, že nevenujeme dostatočnú pozornosť iným pálčivým otázkam.
Netrúfam si robiť akékoľvek uzávery, ale cítim silnú túžbu a aj povinnosť viac mladých počúvať. V každej dobe boli generačné rozdiely.
My sme deti vychovávali v tom, že, snažím sa mať rád všetkých, zjednocujem sa s druhými, začínam od seba, rešpektujem aj ľudí s iným názorom.
A oni chcú toto žiť autenticky. Sme im v tom dobrým príkladom?
Naša generácia, ktorá dospievala za totality, bola priam zdesená, keď sme sa dozvedeli, koľko detí sa nenarodilo, hoci sa narodiť mohli. Tak veľmi si nesieme túto bolesť životom, že neustále hľadáme spôsob, ako ju zmierniť a snažíme sa robiť všetko preto, aby sa táto hrôza neopakovala.
Mladí cítia iné bolesti a ohrozenia. A vyčítajú nám, že sme zastali iba pri probléme nenarodených detí a nevidíme ďalej.
Je povinnosťou nás starších odovzdávať svoje skúsenosti mladým, ale ak ich nebudeme počúvať a hlavne, nebudeme ich bezpodmienečne milovať, stratíme ich.
Nuž poďme spolu, každý ako cíti, vie a môže konať dobro. Hľadajme každý osobne aj spolu, aká je moja/naša úloha , aby sme dobre prežili svoj život. Lebo ho máme len jeden.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.