Na internete je už niekoľko rokov voľne dostupný český dokumentárny film Hledání dobré smrti od režiséra Tomáša Škrdlanta z roku 2007. Film rieši základnú otázku, čo je to dobrá smrť. Odpoveď s ním hľadajú lekári, bioetici, filozof, pacienti a ich príbuzní, sestry, právnici.
Viacerí stoja na rôznych stranách názorového spektra, argumentujú za i proti eutanázii a asistovanej samovražde. Odkaz dokumentaristu Škrdlanta, úzko spolupracujúceho so známou lekárkou Marii Svatošovou, dnes už legendárnou osobnosťou českého i domáceho hospicového hnutia je jednoznačný: zomrieť musíme všetci, existuje však cesta, ako život s nevyliečiteľnou chorobou prežiť dobre a dôstojne – paliatívna starostlivosť.
Škrdlant, autor taktiež trojice populárnych, edukačných, informačných videí “Marie Svatošová: Hospice a umění doprovázet” (Indikace, formy a obsah paliativní péče, Pravda, zámlka, nebo milosrdná lež, Syndrom vyhoření a eutanazie) upozorňuje, ako je prístup k chorému v závere života previerkou profesionality a etických zodpovedností všetkých participujúcich osôb.
Čo je dobrá smrť?
Do našich kín prichádza v týchto dňoch dokumentárny film s veľmi podobným názvom. Tento krát pochádza film Dobrá smrť z autorskej dielne slovenského režiséra Tomáša Krupu. Plagát, propagujúci film, chce tak trochu provokovať a na potenciálneho diváka sa obracia s otázkou, či svoj život vlastní, alebo či život vlastní jeho.
Podobne ako Škrdlant, Krupa venuje pozornosť téme eutanázie, presnejšie asistovanej samovražde i keď toto slovné spojenie v ňom viac-menej nezaznie. Film získal na Festivale dokumentárnych filmov o ľudských právach Jeden svět Cenu poroty v Českej súťaži a zároveň ho diváci ohodnotili ako tretí najlepší film festivalu.
K filmu Dobrá smrť sa vyjadrila aj MUDr Kristína Križanová, priekopníčka paliatívnej starostlivosti na Slovensku, zdroj: YouTube
Odborná porota ocenila „nevtieravú prácu s kamerou, snahu nesúdiť a filmársku schopnosť vystavať portrét o práve človeka na dôstojnú smrť.“ Médiá píšu o „citlivej rodinnej dráme,“ autor zas o prianí natočiť „pekný a pokojný film.“
Akú podobu má dôstojná smrť v podaní Tomáša Krupu? Aby som našla odpoveď, absolvovala som predpremiéru filmu v Novej Cvernovke, vypočula si moderovanú diskusiu s autorom a pozvanými hosťami. Prvý výstup – údiv z vyjadrení niektorých odborníkov, ktorí prepožičali svoju tvár videokampani propagujúcej film a vyjadrili tak verejne svoj postoj za „právo voľby“ (lekárom asistovanú samovraždu – lebo presne o to ide). Od niektorých by som to nečakala ani vo sne. Ale o tom inokedy.
Starneme a zomierame
Sociodemografické zmeny, ku ktorým došlo v posledných desaťročiach v rozvinutých krajinách sveta, viedli k výraznému nárastu prevalencie chronických progresívnych ochorení, najmä nádorových ochorení, orgánových zlyhaní a neurodegeneratívnych ochorení. Pacienti s týmito diagnózami trpia v posledných mesiacoch a rokoch svojho života celým radom nepríjemných telesných a psychických symptómov.
Predlžuje sa taktiež dĺžka života a veľa krehkých seniorov prežíva záver svoj život so zdravotnými problémami.
Podľa autora, svojím filmom chcel rozvinúť diskusiu, ktorá by iniciovala zmeny v spoločnosti. V akom zmysle?
S poruchami mobility motoriky, orientácie, mentálnych, kognitívnych či faktických schopností sú vo svojich aktivitách a v napĺňaní svojich zvyčajných sociálnych rolí, plánov, prianí a potrieb na živote spoločnosti, komunity a rodiny viac či menej limitovaní, znevýhodnení a obmedzení.
V starostlivosti o mnohých pacientov zdravotníci riešia aj naliehavé klinické a etické otázky o primeranosti, rozsahu a intenzite zdravotnej starostlivosti, ktorá by odpovedala telesnému stavu, ale taktiež hodnotám a preferenciám pacienta. Samozrejme, že tieto témy neujdú ani pozornosti filmárov.
Aj hlavná predstaviteľka Krupovho filmu patrí k ľuďom, ktorí majú závažné zdravotné problémy. 72-ročná Janette Butlinová žije v Spojenom kráľovstve. Trpí zhoršujúcim sa, nevyliečiteľným, dedičným ochorením – svalovou dystrofiou.
Zdroj: YouTube
Film nie je o zomieraní, ale o príprave na smrť. Nie však smrti prirodzenej, naopak, o smrti na vyžiadanie, pri ktorej asistuje lekár spôsobom, že chorému poskytne smrtiaci prostriedok, poučí ho, ten sa „sám“ rozhodne, kedy si prostriedok aplikuje (asistovaná samovražda).
Janette ešte nezomiera. Rozhodne sa však zomrieť. Svoju smrť plánuje a manažuje. Za týmto účelom zabezpečuje pre seba a svoje dve dospelé deti letenky i ubytovanie do Švajčiarska, ktorého legislatíva umožňuje asistovanú samovraždu domácim i cudzincom.
So synom, žijúcim v USA, sa nestretla takmer dvanásť rokov. Aspoň plánovaná smrť je príležitosť sa konečne stretnúť… Autori filmu sa pohybujú v najintímnejšej zóne chorej. Kamera sníma posledné stretnutia s rodinnými príslušníkmi. Akýkoľvek konflikt akoby neexistoval, všetci rozumejú, majú pochopenie pre rozhodnutie Janette, sú pri nej, podporujú ju, držia za ruku pri spustení smrtiacej infúzie… ale. Vo chvíli smrti sa autorom do ich snahy „estetizovať“ zomieranie predsa len čosi votrie. Úradná osoba zaznamenáva posledné oficiálne interview, taktiež celý proces smrti ako dôkaz, že všetko bolo vykonané podľa švajčiarskych zákonov.
Otvoriť diskusiu?
Podľa autora, svojím filmom chcel rozvinúť diskusiu, ktorá by iniciovala zmeny v spoločnosti. V akom zmysle? V tom je snímka až naivne jednostranná a priamočiara – umožniť akceptovanie rozhodnutia ukončiť život chorého na jeho žiadosť s asistenciou lekára.
„Tým, že britská spoločnosť nie je ochotná sa na túto tému baviť, bola aj Janette nútená riešiť svoj zdravotný problém skôr, ako to bolo potrebné. Musela vycestovať do inej krajiny a na takúto cestu potrebovala byť aj fyzicky spôsobilá. Ak by mala túto možnosť doma, mohla so svojou rodinou stráviť viac času, ” tvrdí autor filmu.
Čo sa týka samotného filmu, nemôžem obísť osobu lekárky Eriky Preisigová, ktorá Janette pri samovražde asistovala. Z dostupných zdrojov je možné ľahko zistiť, že má za sebou viac ako 500 asistencií pri smrti i súdne ťahanice z dôvodu neoprávneného vyzdvihnutia smrtiaceho prípravku z lekárne namiesto pacientov.
Študovala medicínu v Bazileji, vnútorné lekárstvo a chirurgiu v Manchestri, absolvovala štúdium alternatívnej medicíny, paliatívnej medicíny a smútkovej terapie, neskôr pracovala pre spoločnosť Dignitas. V súčasnosti pôsobí ako praktická lekárka a prezidentka Lifecircle, organizácie, ktorá usiluje o presadenie možnosti asistovanej samovraždy (angl. assisted voluntary death, AVD) vo svete.
Mňa dosť zarazil fakt, že Preisigová študovala aj paliatívnu medicínu a venovala sa paliatívnej starostlivosti (pozn. paliatívna starostlivosť – je komplexná, aktívna, na kvalitu života orientovaná starostlivosť, ktorá sa poskytuje pacientom, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou. Jej cieľom je zmierňovať a tíšiť bolesť a ďalšie telesné, psychické a duchovné ťažkosti a zachovať pacientovu dôstojnosť až do prirodzeného konca. Poskytuje zároveň podporu aj príbuzným a blízkym chorého).
E. Preisigová sa teda dnes angažuje v oblasti, ktorá je v úplnom protiklade s filozofiou a cieľom paliatívnej medicíny, ktorú študovala.
Krupov film Dobrá smrť bodoval na festivale Jeden svět. U mňa nie. Je skratkou. Eufemizmom.
V minulosti najmä profesorka Marta Munzarová, bývalá prednostka Ústavu lekárskej etiky na Masarykovej univerzite v Brne upozorňovala na skutočnosť, že v niektorých krajinách dochádza k prienikom paliatívnej starostlivosti s eutanáziou (asistovanou samovraždou), pričom tieto aktivity sa odvolávajú na etické hodnoty ako autonómia, beneficiencia, non-maleficiencia.
Preisigová je dôkazom opodstatnenia týchto obáv. O uvažovaní tejto lekárky niečo napovie rozhovor, v ktorom Preisigová konštatuje, že nerozumie, prečo je toľký rozruch a „divadlo“ okolo asistovanej samovraždy, keď napríklad potrat zdravého embrya je legalizovaný na celom svete a to isté, právo voľby, by malo platiť aj pre túžbu zomrieť na konci života. Nuž, čo dodať.
Dva filmy o dobrej smrti. Dva príbehy. Dva diametrálne rozdielne odkazy
Škrdlant prostredníctvom konkrétneho príbehu nevyliečiteľného chorého ukazuje, ako záujem, sprevádzanie chorého až do prirodzeného konca najbližšími s pomocou mobilného hospicu v ťažkej chorobe je možné a môže byť mimoriadnym obdobím osobnostného dozrievania všetkých zúčastnených osôb, bohatstva vzťahov a poznania.
Krupov film Dobrá smrť bodoval na festivale Jeden svět. U mňa nie. Je skratkou. Eufemizmom. Zlo predkladá ako dobro a etiku ohýba. Obávam sa, že môže pomýliť. V diskusii, na ktorej som bola účastná po predpremiére, spomenul autor čosi, čo považujem za zásadné a je zároveň odpoveďou na otázku, či asistovaná samovražda Janette bola dobrá smrť. Akoby mimochodom podotkol, že sa musel vnútorne vyrovnať s tým, čo natočil a vyhľadať aj odbornú pomoc. Pýtam sa, prečo asi?
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.