Začíname prvým z dvoch článkov týkajúcich sa materskej školy, ktorá je pre dieťa istým vstupom do organizovanej spoločnosti s daným časovým harmonogramom, priestorom a ľuďmi. Vzťahy s nimi budú mať na rast dieťaťa veľký dosah.
V tejto prvej časti sa budeme osobitne venovať trom témam:
1. Dôvera
2. Začlenenie sa dieťaťa
3. Pocit istoty
1. Dôvera
Prvým postojom, ktorý dieťa prejavuje vo svojom primárnom vzťahu, je dôvera: dieťa, ktoré sa narodí, je okamžite schopné dôvery. Nevedome poznáva, že postava matky (teda osoba, ktorá sa oňho každý deň stará, pričom nemusí ísť nevyhnutne o matku) je preňho zdrojom života, obživy, starostlivosti. Bez prítomnosti osoby, ktorá je pre dieťa niekým „odlišným od seba“, by dieťa nemohlo ďalej žiť.
Dieťa si okamžite spája svoje prežitie s trvalou prítomnosťou niekoho mimo seba, kto ho sprevádza a stará sa oň, zaručuje mu výživu, hygienu, dbá o jeho zdravie, ponúka mu predmety, po ktorých túži a tak ďalej. O toto prvotné puto sa zaujímalo mnoho odborníkov, ktorí preukázali, ako pozitívna skúsenosť s matkou, najmä v prvých mesiacoch života dieťaťa, je základom pre jeho budúce vzťahy.
Čím viac dieťa cíti, že je obľúbené a milované, tým viac si u seba a voči druhým buduje pocit bezpečia, tým viac dozrieva voči svetu a voči iným ľuďom.
S touto postavou je dieťa spočiatku spojené symbioticky. Postupne, ako rastie, sa od nej dokáže odlišovať a odpútavať, pričom si s ňou zachováva silné a neopakovateľné puto. Spočiatku si dieťa vyžaduje jej neustálu fyzickú prítomnosť ako základ opory a bezpečia. Neskôr, keď vstupuje do materskej školy, čím sa otvára spoločnosti, si v hlave nesie kognitívnu a v srdci citovú istotu vzťahu s matkou. Dieťa sa môže na krátky čas vzdialiť, pretože si už dokáže udržať obraz milovaného objektu v pamäti.
Ak je vzťahová väzba k materskej postave bezpečná (to znamená, že zaručuje stály a koherentný vzťah), dieťa dokáže zniesť odstup. Aj napriek tomu, že naďalej túži po matkinej blízkosti, vie tolerovať, že ju čiastočne nahradia iní. Naopak, ak je pripútanosť neistá, vyhýbavá alebo ambivalentná, u dieťaťa sa pri vzdialení matky môžu vyvinúť stavy úzkosti, môže prežívať a prejavovať pocity vyhľadávania a súčasného odmietania milovaného objektu, alebo v čase odlúčenia môže dieťa nedať najavo smútok a neukázať radosť pri opätovnom stretnutí.
Vďaka procesu zvnútornenia matky bude mať dieťa, ktoré si s ňou vytvorilo pozitívne a dôverné puto, počiatočnú pozitívnu predstavu o sebe a pevnú sebaúctu. Čím viac dieťa cíti, že je obľúbené a milované, tým viac si u seba a voči druhým buduje pocit bezpečia, tým viac dozrieva voči svetu a voči iným ľuďom.
Materská škola je pre dieťa výbornou príležitosťou lepšie spoznať seba a svojich rovesníkov, nadviazať vzťahy dôvery s inými postavami dospelých, než sú výlučne rodičovské, spoznávať svet v rovnakom priestore a čase spolu s rovesníkmi.
2. Začlenenie sa dieťaťa
Začnime však od začiatku…
Dieťa nepozná inú krásu než svoju rodinu. Ani si nepredstavuje, že by mohlo byť miesto, kde by mohlo byť bez rodičov. Súčasne rozvíja vrodenú príťažlivosť voči svojim rovesníkom: pozoruje ich, zbližuje sa s nimi, pokúša sa o vzťah, ktorý, aj keď je nezrelý, už odhaľuje ľudskú tendenciu nadväzovať sociálne vzťahy.
Takto sa dieťa vystaví skúsenosti v materskej škole. Skúsme si však predstaviť, čo malý človiečik môže v prvých chvíľach v škôlke cítiť vo svojom vnútri.
Môžeme si pomôcť obrazom človeka z mesta, ktorý sa nečakane ocitol v džungli: každý hluk sa mu zdá podozrivý, premkýna ho neprekonateľná túžba vrátiť sa domov, ktokoľvek, kto sa priblíži, v ňom vyvoláva obavy, jeho pohľad je obozretný a k tomu všetkému sa pridáva neistota, či sa ešte vôbec vráti domov.
V skutočnosti sa dieťa na začiatku tejto novej skúsenosti príliš nezaujíma o nové prostredie plné neznámych ľudí, ktorí nevenujú pozornosť iba jemu, ale vykonávajú činnosti, ktorých významu nie vždy rozumie. Normálne je, že sa dieťa cíti stratené. Ako však dni plynú, dieťa získava väčšiu sebadôveru: dokáže pripustiť, že v jeho blízkosti sú dospelé osoby, na ktoré sa môže spoľahnúť, objavuje hry a podnetné aktivity, uisťuje sa o bezpečnom vzťahu s postavou matky vždy, keď sa s ňou opäť stretne. Postupne dieťa začína vnímať materskú školu ako svoje vlastné miesto, ranný plač, keď sa musí odpútať od matky, ustúpi, ba dokonca začne prejavovať túžbu a radosť zúčastňovať sa s ostatnými na rôznych aktivitách a hrách.
Rituály umožňujú dieťaťu postupne sa priblížiť ku kolektívu, ponúkajú mu príležitosť vytvárať si pevné putá a prestať sa obávať toho, čo príde.
3. Pocit bezpečia
V materských školách sa zohľadňuje čas, ktorý si svet detí vyžaduje: učiteľky a vychovávateľky veľmi dobre vedia, že dieťa potrebuje čas, aby prijalo, že sa oň stará niekto iný ako jeho rodičia; rovnako potrebuje čas, aby sa dokázalo zapojiť do nejakej hry či aktivity, aby si vytvorilo vzťah k rovesníkom a tak ďalej.
Čas spolu s priestorom je poznačený rituálmi, ktoré na seba nadväzujú vždy v rovnakom slede, deň za dňom. Rituály umožňujú dieťaťu postupne a bezpečne sa priblížiť ku komunitnému životu, do ktorého je ponorené, ponúkajú mu príležitosť vytvárať si pevné putá a prestať sa obávať toho, čo príde. Ak dieťaťu pomôžeme porozumieť tomu, čo bude nasledovať po chvíli, ktorú práve prežíva, bude sa môcť s väčšou záľubou venovať tomu, čo práve robí, a nebude sa musieť príliš zaoberať tým, čo príde.
Keď už dieťaťu nerobí problém odpútať sa od rodičovskej postavy, je pripravené učiť sa aj na kognitívnej úrovni a pozitívne komunikovať a nadväzovať vzťahy s rovesníkmi. Keď sa dieťa začlení do kolektívu a začne vnímať materskú školu ako bezpečné prostredie, je pripravené rozvíjať všetko, čím je prirodzene vybavené: túžbu učiť sa, porozumieť veciam, stať sa veľkým a hlavným hrdinom budúcnosti.
Prečítajte si tiež:
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.