Ak zvyknete cestovať vlakom alebo iným prostriedkom verejnej dopravy, určite máte aj vy plné priehrštie rôznych zážitkov. Ja dnes budem písať o medziľudskom spolužití; na porovnanie teda môžete zo svojho fondu povyberať cestovateľské zážitky s inými ľuďmi.
Aké skúsenosti prevažujú u vás? Viem si predstaviť, že častejšie zastúpenie budú mať negatívne. Nebola by to žiadna náhoda. Ak sa ľuďom naprieč rôznymi názorovými spektrami, politickými presvedčeniami a spoločenskými hnutiami darí na niečom zhodnúť, tak práve na fakte, že ľudia sú tak-nejak vo svojej podstate zlí, potrebujú pomôcť a treba k nim pristupovať a priori podozrievavo. Nie nadarmo máme v našej kultúre silne zakotvené dôveruj, ale preveruj.
Skúsme sa však na druhú vetu predošlého odseku pozrieť ešte raz. Moja premisa ma priamo zaraďuje ku skeptikom – vopred očakávam, že množstvo vašich negatívnych skúseností s ľuďmi hravo prekoná tie pozitívne. Obávam sa však, že sa mýlim ja, a vlastne aj celý tento myšlienkový smer.
Dokonca si dovolím povedať, že to nebude len zbožné prianie, aby boli ľudia dobrí. Oni sú dobrí. My sme dobrí. Problémov s tým, prečo si to neuvedomujeme, je viac – a teraz môžete využiť svoje pripravené zážitky z emhádéčky.
V prvom rade je dôležité si uvedomiť, koľko času a pozornosti venujeme dobru a koľko zlu. Ak sa nám podarí dostať domov v šťastí a zdraví, považujeme to za normál. Veď to je bežné. Aký si mal deň? Nič moc, normálka. Ak však stretneme podnapitého spolucestujúceho alebo nás niekto vytrúbi, to už stojí za komentár, ideálne párminútový. Konečne čosi zapamätateľné, konečne vzrúšo.
Vieme zavolať operátorovi, že nám jeden deň nejde internet; volali ste však niekedy, že ďakujete za zvyšných 29, keď šlo všetko ako po masle?
Zatiaľ čo o bežnom dni, v ktorom nám bolo všetko dopriate, nemá zmysel veľa zbytočne rozprávať, paniu, čo si prisadla v tom teple s plačúcimi deťmi rovno k nám, treba kvetnato rozpitvať. Ten plač bude určite tou zanedbanou výchovou… (Zamysleli sme sa niekedy nad tým, že veci môžu mať aj iné dôvody? Náš prvotný názor na druhých býva zväčša mylný a značne skreslený nami samými.)
Chcem povedať, že sme priveľmi zameraní na veci negatívne. Vieme zavolať operátorovi, že nám jeden deň nejde internet; volali ste však niekedy, že ďakujete za zvyšných 29, keď šlo všetko ako po masle? Viem, je to zvláštna myšlienka. Veď za ten „normál“ si v konečnom dôsledku platíme. Každý z nás však bude mať zážitok, keď zanechal zlú recenziu alebo si neodpustil kritický komentár. Robíme to aj opačne? Sme schopní pochváliť šoféra, že nás bezpečne doviezol domov, alebo oceniť pani za priehradkou, že nám okrem lístka ponúkla aj zľavu, na ktorú by sme mohli mať nárok?
Asi na to nie sme úplne zvyknutí. Tento náš postoj súvisí s tým, že zatiaľ čo dobro je všeobecné, zlo je zakaždým konkrétne – a teda aj ľahšie zapamätateľné. Treba si však uvedomiť, že to ho ešte nerobí početnejším. Behaviorálna psychológia, teda psychológia skúmajúca ľudské správanie a jeho motívy, toto skreslenie nazýva heuristikou dostupnosti. Náš mozog si vybaví oveľa jednoduchšie, čo má takpovediac „poruke“, čo vystupuje z každodennej rutiny. A na základe týchto pár rukolapných príkladov robí skreslené závery. Výborným príkladom je strach z lietania, kde zábery leteckých havárií z večerných správ zvyšujú averziu voči lietaniu – hoci lietanie je štatisticky dlhodobo najbezpečnejší typ dopravy.
Ak sa nám každý deň aspoň raz podarí uvedomiť si, že všetko viac-menej bežné nám ide od ruky, a byť za to vďační, urobíme prvý krok nielen k presvedčeniu, ale aj poznaniu, že dobra vo svete nie je nakoniec až tak málo. Stačí si koniec-koncov spomenúť na prívalovú vlnu solidarity v susednom Česku alebo krajinách Beneluxu po ničivých záplavách a prírodných katastrofách, o ktorej sme viackrát písali aj na našom portáli.
Týchto príkladov je mnoho a častejšie nie sú také „veľké“. To, že o nich nepočuť, však stále neznamená, že nie sú. Nikto iný ako my ich nevykoná. Poďakovali ste už dnes niekomu?
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.