Služba kňaza pre horských záchranárov existuje len posledné štyri roky. Vznikla ako odpoveď na potrebu duchovného života pre mužov v Horskej záchrannej službe, ktorí často nemajú možnosť prijímať sviatosti. O špeciálnej pastorácii, o predpokladoch, ktoré musí spĺňať kňaz v takejto službe, ale aj o vychádzaní k ľuďom iného vierovyznania sme sa rozprávali s Jánom Dubeckým, kaplánom Horskej záchrannej služby.
Ste kňazom v Horskej záchrannej službe. Málokto vie, čo si pod tým predstaviť. V čom spočíva vaša kňazská služba?
Ani ja som si to spočiatku nevedel predstaviť (smiech). Táto služba predtým neexistovala, takže som nemal žiadne vyšliapané chodníčky. Moja služba obsahuje niekoľko oblastí. Najprv je tá základná – služba prítomnosti. To znamená byť s mojimi záchranármi, tráviť s nimi služobný či voľný čas, jednoducho byť pre nich. Potom sú to pravidelné duchovné aktivity, rozhovory, prednášky, aj pre školákov, a, samozrejme, príprava a vysluhovanie sviatostí. Ale stále je to o hľadaní spôsobov, ako sa priblížiť k mužom, ktorí slúžia v Horskej záchrannej službe, ako im vedieť poslúžiť ako kňaz.
Prečo vôbec vznikla potreba tejto špeciálnej pastorácie?
Už dlhšie existuje kňazská služba pri hasičoch, vo väzniciach alebo v armáde a táto oblasť Horskej záchrannej služby nebola pokrytá. Vznikla ako potreba vyjsť v ústrety záchranárom, ktorí sú veriaci a majú záujem o duchovný život. Napríklad sviatky sú pre nich najnáročnejšie obdobia. Ak sú muži v službe od rána do večera, majú menšiu možnosť prijímať sviatosti. Moja kňazská služba teda spočíva aj v tom, že im vychádzam v ústrety a často im prichádzam vyslúžiť sviatosti, keď sú v práci. Mám skúsenosť, že čím viac prichádzam do stredísk za nimi, tým viac aj oni niečo potrebujú. To ma povzbudzuje k tomu, aby som nečakal na telefonát od nich, ale aby som vychádzal ja k nim.
Kňazom v Horskej záchrannej službe asi nemôže byť ktokoľvek. Čo musí kňaz spĺňať pre túto službu?
Všetky limity, ktoré majú aj ostatní záchranári. Na začiatku to boli psychotesty, kondičná príprava, rovnaké previerky, ktoré majú aj záchranári. Až keď som to absolvoval, mohli ma prijať do horskej služby ako kňaza. A rovnako ako všetci záchranári v horskej službe musel som absolvovať zdravotnícku školu a chodím každé dva roky na preskúšanie.
To už znie tak, že sám môžete byť aj záchranárom. Pomáha kňaz v horskej službe aj ako záchranár?
Predovšetkým som vždy kňaz. Ale áno, občas mám služby aj ako záchranár. To znamená, že idem do služby na osem hodín, rovnako ako záchranári.
Svedectvo viery nie je len o slovách, ale najmä o skutkoch.
A naopak, stalo sa, že ste museli na mieste zasahovať nielen ako záchranár, ale aj ako kňaz?
V rámci Horskej záchrannej služby ešte nie, ale keď som mal služby ako záchranár v nemocnici a na záchranke, tam boli vážnejšie stavy. Niekoľkokrát som vyslúžil aj pomazanie chorých.
V klasickej pastorácii má kňaz ľudí rovnakého vierovyznania. U vás to však neplatí…
Áno, pre mnohých bol môj príchod nezvyčajný. Pre niektorých to bol dokonca šok, že budú mať kňaza v rámci „firmy“. Keďže ide najmä o mužský kolektív, vytvorenie vzťahov niekedy trvá dlhšie. Niektoré veci sa nedajú urýchľovať, obzvlášť chlapi potrebujú čas. Ale myslím si, že aj s nepokrstenými, aj s mužmi z iných vierovyznaní sme si kamarátsky veľmi sadli. Stane sa, že mám službu so samými evanjelikmi a oni to vnímajú ako možnosť pýtať sa. Tie diskusie s nimi alebo aj s nepokrstenými sú veľmi zaujímavé.
Čo sa pýtajú?
Väčšinou sú to veci, ktoré buď nevedia, alebo o nich majú skreslené informácie z médií. Pýtajú sa napríklad na Svätého otca, na neomylnosť pápeža. Či je neomylný, aj keď si “tipne” futbalové výsledky (smiech). Často sa pýtajú na celibát, svätenie žien v Cirkvi, keďže u evanjelikov sú farárky. Ja to vnímam veľmi pozitívne, lebo je to o diskusii. Ak by niekto nebol otvorený pre argumentáciu a drží sa svojej pravdy, tak by sme nemali o čom diskutovať. Ale aj evanjelici sú väčšinou otvorení hľadaniu, mnoho vecí je pre nich nových.
Aj s nepokrstenými, aj s mužmi z iných vierovyznaní sme si kamarátsky veľmi sadli.
To musí byť zaujímavá kňazská skúsenosť aj pre vás…
Je to iné oproti klasickej kňazskej službe, kde má kňaz stabilných veriacich, ktorí prichádzajú pravidelne na sväté omše. Keď sa pripravujem na štandardnú svätú omšu niekde v kostole, väčšinou sú tam veriaci, ktorí veria v Boha, ovládajú základné pravdy a prídu sa povzbudiť do kostola. Ja mám strediská rozmiestnené v rôznych kútoch Slovenska. Keď prídem do strediska, je to, akoby som prišiel do firmy, pretože sú tam ľudia, ktorí práve majú službu. Nie sú to iba veriaci. Sú tam aj ľudia, ktorí majú zlú skúsenosť s Cirkvou, sú tam hľadajúci ľudia, čiže je to pestré. Ale práve preto sú tieto diskusie a konfrontácie zaujímavejšie. Nestretol som sa s katolíkom, ktorý by nechápal celibát, ale s evanjelikom áno, lebo je to pre nich niečo cudzie.
Mali ste aj nejakú negatívnu skúsenosť pri konfrontácii?
Áno, boli také. Je to ako vo vzťahoch. Niektorí ľudia vás akceptujú, že ste, ale nemajú záujem vytvárať vzťah.
Čo vás tieto štyri roky služby naučili?
Napríklad to, že keď sa chcem ako kňaz priblížiť týmto mužom, ktorí sú aj neveriaci alebo iného vierovyznania, je jednoduchšie, keď idem s nimi na hory, liezť na skaly alebo na skialp, kde vidia, že aj kňaz môže byť normálny človek, ktorý má tiež rád prírodu a niečo si s nimi prežije. Aj na záchranke je potrebné sa navzájom podržať, keď je ťažko a vzťahy sú potom bezprostrednejšie a úprimnejšie, keď som s nimi aj mimo práce. Svedectvo viery nie je len o slovách, ale najmä o skutkoch.
V kaplnke máte relikvie P. G. Frassatiho a Jána Pavla II. Sú to vaši patróni?
Pier Giorgio Frassati je už dlho mojim obľúbeným svätým. Zaujal ma svojou jednoduchosťou a prirodzenou svätosťou, ktorá môže osloviť aj v modernej dobe. Bol to chalan, ktorý študoval na vysokej škole. Angažoval sa ako dobrovoľník v nemocnici, medzi chorými a chudobnými ľuďmi. Mal veľmi silný vzťah k Eucharistii. Jeho sestra v jednej knihe spomína, že predtým, ako išiel na hory, skoro ráno vstával, aby o šiestej hodine už bol na svätej omši vo vedľajšej dedine. Až potom sa pridal k skupine, ktorá už kráčala do hôr. Ján Pavol II. je patrónom horskej záchrannej služby. Mnohí záchranári ho vnímajú ako svojho orodovníka. Jeho relikvie sme dostali ako dar pre horskú službu. Je takou putovnou relikviou (úsmev). Často ju dávam rodinám mužov horskej služby, keď prežívajú niečo ťažké.
Kaplána v Horskej záchrannej službe by ste nemohli robiť bez toho, aby ste mali rád hory. Kam rád chodíte, keď ste mimo služby?
K horám som mal vzťah prakticky od detstva. Ako deti nás rodičia pravidelne brali do Tatier či Slovenského raja. Neskôr sa môj vzťah k horám okrem turistiky rozšíril aj o lezenie a skialpinizmus. Veľa voľného času trávim s priateľmi v horách, ale nemám nejaké špeciálne obľúbené miesta. Či sú to Tatry, Fatra alebo Slovenský raj – každá táto oblasť má svoju krásu, v ktorej môžeme objavovať veľkosť Stvoriteľa.
Fotografie: archív J. Dubeckého
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.