Nejedna katastrofa dokáže ľudí spojiť a zomknúť. Vtedy prídu chvíle, keď sa väčšinou prejaví solidarita a ochota pomôcť. Jedným z takých dôkazov je pomoc Slovákov, ktorí sa rozhodli prispieť svojou „troškou“ k tomu, aby podali pomocnú ruku obetiam nešťastia na Južnej Morave. Ničivé tornádo na konci júna tam bralo nielen domy, ale aj životy. Zanechalo za sebou veľkú spúšť, zdemolované príbytky a taktiež množstvo zranených. A tak sa okamžite začali organizovať rôzne zbierky na pomoc obetiam. Škody na majetku boli totiž obrovské a obnova ťažko poškodených obcí potrvá aj dva roky.
Ľudia na Slovensku prispeli po tornáde cez mimovládnu neziskovú organizáciu Človek v ohrození sumou 100-tisíc eur. „Z tejto sumy bolo vyčlenených 20-tisíc eur z humanitárneho fondu Klubu priateľov, do ktorého prispievajú naši pravidelní darcovia,“ informuje ďalej spomínaná organizácia, ktorá na miesto bezprostredne po pohrome vyslala svojich dvoch humanitárnych pracovníkov. Tí spoločne s ich sesterskou organizáciou Člověk v tísni mapovali potreby ľudí a rozsah škôd v Mikulčiciach, Lužiciach a v Hodoníne.
Na snímkach obec Mikulčice. Foto: Iva Zímová
Materiálna pomoc je nevyhnutná. No iba to nestačí
Ľudia, ktorých prírodná katastrofa zasiahla, nepotrebovali len materiálnu pomoc, stavebný materiál a pomoc dobrovoľníkov. Ukázalo sa, že nevyhnutná je i psychologická pomoc. A ako taká pomoc vyzerá v teréne? „Kľúčové je na začiatku vyhodnotiť, čo ľudia najviac potrebujú,“ vysvetľuje neziskovka. Slúžia na to dotazníky. Okrem spisovania škôd zisťovali terénni pracovníci psychický stav obyvateľov, aby k nim mohla putovať pomoc psychológa.
Václav Kučera, ktorý riadil pomoc v rámci Člověka v tísni, na začiatku povedal, že situácia sa zhoršovala a ľuďom postupne všetko dochádzalo.
„Pohroma, ktorá ich postihla, po sebe okrem zničených domov zanechá i traumatické následky a posttraumatické šoky,“ hovorí Kučera, pričom pripomína, že ľudia okamžite pociťovali paniku či úzkosť, ak sa blížil nejaký veľký mrak alebo zafúkal silnejší vietor.
Ľudia žili v nádhernom prostredí, kým neprišlo tornádo, a keďže jeho dôsledky sú všadeprítomné a viditeľné, je to o to náročnejšie pre miestnych obyvateľov. A na otázky „Ako to psychicky zvládate?“ síce mnohí odpovedali „Nejako to zvládam!“, v skutočnosti to podľa Kučeru však znamená „Nezvládam.“
Príbehy, ktoré píše katastrofa
Svojich starých rodičov porezaných od črepín z okien našla Veronika Glosová. Sama býva so svojimi rodičmi o pár ulíc ďalej v rovnakej obci, ich dom však tornádo nezasiahlo. „Starí rodičia teraz bývajú u nás, majú cez osemdesiat, je to pre nich veľký šok, hlavne psychický,“ povedala pre mimovládnu organizáciu Veronika.
Pani Helena, ktorá kedysi pracovala na pohotovosti a zažila už rôzne stresové situácie, sa zamýšľa nad tým, ako dlho bude pociťovať následky tornáda – to, že jej zničilo dom, si v sebe ponesie ešte veľmi dlho. „Vnúčik mal spať u nás v spálni, nakoniec však odišiel so synom naspäť do Hodonína a o pol hodinu to prišlo. Tá postieľka bola úplne rozsekaná,“ približuje terénnym pracovníkom zo spomínanej organizácie. Pár dní po tornáde mala vraj úplne najväčšiu krízu. „To bol nejaký kolapsový stav, bolo mi zle, unavená, oči ma boleli… No potom som sa znovu zažrala do práce ako buldog,“ priznala sa.
Dom stavala sama 15 rokov. Pár minút a prišla o všetko!
Veľmi silný príbeh prináša Človek v ohrození prostredníctvom Martiny z Lužíc, ktorá má dve malé deti. Stačilo pár minút na to, aby prišli o dom, ktorý stavala vlastnými rukami 15 rokov. Nakoniec z neho zostali iba obvodové múry, tornádo vzalo aj celé horné poschodie. Smrti unikli len o vlások.
„Mám priemyslovku, dom som si sama kopala, betónovala, obložila. Mňa to baví, tešila som sa z bazéna a všetko ešte splácam. Nakoniec príde tornádo a všetko vám to zoberie,“ povedala pre neziskovku Martina. Keď sa začal zdvíhať vietor, začala zakrývať bazén, ale to už začalo lietať lístie, prišla tma a ona sa nedokázala v tom momente pohnúť z miesta. Nebol to však strach, ktorý jej nedovolil bežať dovnútra. „Uzemnilo ma to. Normálne som nemohla vstať, čupela som a dívala sa hore. Nešlo mi odpichnúť sa od zeme, aby som bežala. Nie zo strachu, ale ten tlak bol taký silný,“ opisuje príchod tornáda.
Martina z Lužíc na vrchnom poschodí svojho domu. Foto: Iva Zímová
Prežila som toho toľko, že si vravím, toto už predsa dám.
Keďže vietor nabral na sile, dvere zostali zatvorené, nedali sa otvoriť a ona sa nevedela dostať za svojimi deťmi do domu. Poradila im, aby držali dvere. Nechcela totiž, aby ich prievan rozbil. Ukázalo sa, že to nebola dobrá rada, na deti nakoniec vyletelo sklo. Priznáva však, že keď je človek v šoku, tak mu nedôjde, aký to môže mať následok. Nakoniec so synmi utekala z domu oknom. Rozbité sklo, črepiny boli všade, a tak aby mohli prejsť po zemi, rozprestrela na podlahy periny.
Martina sa napriek tomu snaží myslieť pozitívne a hovorí o tom, že v živote treba prekonať množstvo prekážok. „Nám už sa stali v živote horšie veci, ja som bola ťažko chorá, potom som prekonala covid, aj ťažký rozvod. Som samoživiteľka na sociálnom minime. Prežila som toho toľko, že si vravím, toto už predsa dám.“ Keď hovorila svojim synom, že to bolo ako vo filme Rýchlo a zbesilo, jej syn len dodal: „Mami, to nebolo rýchlo, to bolo len zbesilo.“
Tornádo im vzalo snubné prstene. Namiesto svadby ich čaká rekonštrukcia!
Tri roky si Hana a Roman zveľaďovali domček v záhradkárskej časti v Lužiciach. Dnes zostali bez strechy, tú si odnieslo tornádo. Keď sedeli na schodíkoch pred domom a uvažovali, čo všetko ich v rámci prác ešte čaká, začali padať šesťcentimetrové krúpy, prišiel dážď a pes ťahal svojich majiteľov dovnútra. „Zrazu z ničoho nič ostalo všade oranžovo, všetko utíchlo. Nijaké krúpy, nijaký dážď, vonku sa nedalo dýchať,“ opisujú obaja príchod tornáda.
Priznávajú, že život im vlastne zachránili televízne správy, ktoré išli pozerať. Keď chcel Roman zavrieť hlavné dvere, prúd vzduchu ho stiahol do chodby. Hana zas v danej chvíli zachraňovala psíka, na ktorého si ľahla. Nakoniec sa schovali pod rohovú sedačku, ktorá bola na vysokých nožičkách.
Dnes idú namiesto hostiny stavať.
V šoku si ani nestihla uvedomiť, že má telo pokryté črepinami, po pár minútach, ako tornádo odznelo, nedokázala zo seba vydať ani slovo. Odľahlo jej, keď počula hlas svojho snúbenca. Aj napriek osteoporóze odmietla ísť do nemocnice, rovnako aj jej partner. Videli, že v okolí sú zranení ľudia, ktorí potrebovali väčšiu pomoc.
V nočnej košeli bez topánok sedela Hana u susedov na terase. Prišli o doklady, rodný list, úspory na zateplenie domu a nakoniec prišli aj o snubné prstene. Svadbu už raz museli pre pandémiu odložiť. Dnes idú namiesto hostiny stavať, svadba sa musela znova zrušiť.
Snúbencov dojala solidarita, ktorá sa medzi ľuďmi zodvihla. „Dokonca aj reštaurácia, ktorá počas pandémie utrpela na ziskoch, nezištne ponúkala jedlo. Potešilo ich, že susedka, ktorá vykopávala zemiaky, našla na svojej záhrade jeden zo stratených snubných prsteňov. Postupne sa im podarilo zohnať všetok stavebný materiál a zatepliť spálňu. Statik sa vyjadril, že nebude potrebné strhnúť obvodové steny, ale práce je pred nimi ešte stále dosť,“ opisuje nakoniec príbeh dvoch snúbencov mimovládna nezisková organizácia Človek v ohrození.
Zdroj: Človek v ohrození, Člověk v tísni
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.