V Košiciach skupinka zdravotníkov vytvorila spoločenstvo, aby prežili nástrahy svojej profesie a nestratili po rokoch praxe ideály, ktoré ich kedysi motivovali rozhodnúť sa pre medicínu.
S pediatričkami Máriou Ševecovou a Veronikou Kočišovou sme sa rozprávali o tom, ako ich spoločenstvo lekárov zachraňuje pred vyhorením, o malých zmenách, ktoré priniesli veľký efekt ich pacientom, a o mentálnej podpore lekárov, ktorá v našom zdravotníctve dlhodobo absentuje.
Ako prežívate obdobie pandémie ako lekárky?
Veronika: Pracujem v pediatrickej ambulancii a vnímam únavu ľudí. Preto sa snažím pracovať s nimi s väčším pochopením, ako som mala predtým. V minulosti som bola zásadovejšia a možno vnútorne nervóznejšia, ľudia chodia v tom prvom kontakte po všakovaké potvrdenia podľa nariadení, ktoré sa stále menia, a ja som si uvedomila, že musím minimalizovať napätie. Rozhodla som sa byť chápavejšia, keď odo mňa niečo žiadajú a nie je to nad rámec medicínskeho pochopenia, tak sa im snažím vyhovieť.
Mária: Po roku sme s pandémiou celkovo zžití, máme už aj skúsenosť a stres nie je až taký veľký ako pri prvej vlne, keď sme vôbec nevedeli, do čoho ideme. Pracujem v rámci pediatrického oddelenia v nemocnici a zároveň aj v ambulancii. Na oddelení sme si museli vytvoriť akúsi covidjednotku, sadrokartónom sme si predelili miestnosti a vytvorili čisto covidovú časť. V ambulancii sme zaviedli pravidlá, ktorých cieľom je, aby v jednej chvíli nesedelo v čakárni spolu veľa ľudí. Čo sa týka vzťahov medzi lekármi na oddelení, vnímam ich dokonca ako lepšie, pandémia nás viac spojila.
Sú na vašom oddelení hospitalizované deti s covidom?
Mária: Áno. Výhodou pediatrie je, že nevidíme deti zomierať na covid. Prichádzajú však napríklad ťažko dehydratované, majú vysoké horúčky, kŕče pri teplote, hnačky. Niekedy majú silný kašeľ, rodičia sa obávajú zápalu pľúc.
V médiách počúvame, že deti sú takmer bezpríznakové.
Mária: Niektoré detí môžu mať bezpríznakový priebeh covidu, no neplatí to všeobecne. Ich stavy väčšinou nie sú ťažké, ale niektoré si vyžadujú hospitalizáciu. Ak máme malé bábätká, pri nich stačí hnačka a už sú dehydratované, potrebujeme ich dať na infúzie. Niekedy aj väčšie deti z rôznych príčin musíme pri covide prijať na oddelenie.
Vnímate medzi pacientmi veľkú nervozitu?
Veronika: Vnímam chaos, obavy z toho, čo bude, čo predpisovať… Aj s terapiou je to o väčšej diskusii. Vyšiel apel, aby ambulantná sféra pridala a ja si myslím, že sa to ešte dá. Povedala som si, že budem prvá, ktorá bude na telefóne aj dlhšie, aby ľudia boli spokojní, že dostali informácie a rozumeli, čo majú robiť, keď položia telefón. Hoci únava sa už dostavuje.
Medicína je oblasť, kde má každý svoju špecializáciu a v nej sa zdokonaľuje. Vy ste vytvorili spolu s ďalšími spoločenstvo zdravotníkov na východe Slovenska, ktoré tieto špecializácie presahuje. Ako vzniklo?
Veronika: Sú to vyše dva roky, odkedy sme sa začali stretávať, ale potreba vznikla skôr. Ja si pamätám, že už prvé roky praxe po škole, keď príde medik do pracovného prostredia s veľkými ideálmi v altruistickom duchu, atmosféra v nemocniciach, od kolegov, je nečakaná, negatívna. A veľmi skoro vám z očí padnú ružové okuliare. Tiež sa mi to stalo, ale nechcela som sa nechať strhnúť lavínou nespokojných zdravotníkov. Povedala som si, že nechcem vyhorieť tak skoro a uvedomila som si, že sama to nezvládnem.
Boli sme na jednom zahraničnom workshope s kamarátkou lekárkou, kde sme videli, že fungujú takéto spoločenstvá lekárov, tak sme si povedali: prečo by to nemohlo byť aj u nás? Ale kým sme to zrealizovali, prešiel nejaký čas. Pred dvoma rokmi sa na Slovensko vrátila z Talianska skúsená lekárka, pediatrička Monika Zgolová. Prišla v čase, keď sme už boli mierne vyhorené a ona mala správny nadhľad, pokiaľ ide o medicínu, vďaka tomu, že pôsobila roky v zahraničí, mimo nášho zdravotníckeho systému.
Na našich prvých stretnutiach sme potrebovali počuť, o aké hodnoty sa oplatí bojovať, že sa nemáme vyčerpávať a bojovať so zle nastaveným systémom, ale skôr sa sústrediť na vzťah lekár a pacient. Ona nám dávala rady, ako nebyť v ambulancii policajtom, nepracovať v hneve, lebo by sa človek mohol pomýliť… tie rady sa mi zdali najprv utopistické, ale keď som ich začala aplikovať do každodennej praxe, ukázalo sa, že sa veci začali skutočne meniť. Potom sme oslovili ďalších kamarátov, ktorí chceli robiť medicínu s ľudskou tvárou. Náš cieľ bol, aby sme sa podporili ľudsky, nielen profesionálne. My sme mali dosť svojich odborných kongresov.
Vaše spoločenstvo je skupina veriacich zdravotníkov? Išlo o to, aby ste sa povzbudzovali vo viere v oblasti medicíny?
Mária: My sme síce všetci veriaci, ale skôr ide o to, aby sme sa upriamili na medicínu, ktorej centrom je človek a viem si úplne predstaviť, žeby medzi nami bol aj človek, ktorý veriaci nie je, ale chce robiť tento typ medicíny.
Teda nejde o modlitebné stretnutie lekárov? (Úsmev)
Veronika: (smiech) My prvú hodinu našich stretnutí nadávame na to, čo v našom zdravotníctve nefunguje, je to taký ventil. A potom hľadáme svetlé body a východiská.
Mária: Ventilujeme, lebo keď prídeš na stretnutie s maskou dokonalosti, tak sa neposunieš. Takže si otvorene hovoríme, čo nás štve, ale neodchádzame domov s negatívnym pocitom. Snažíme sa hľadať riešenia, ako to robiť lepšie a vzájomne sa povzbudiť.
Keď je človek profesijne v pozícii staršieho lekára, má veľa vecí, ktoré musí riešiť naraz. Keď som v ambulancii, tak mi niekto zavolá z oddelenia, pretože sa potrebuje poradiť a riešiť pacienta z oddelenia, ja medzitým riešim pacienta v ambulancii a do toho sestrička medzi dverami niečo odo mňa chce, na telefóne je nejaký rodič, ktorý chce vedieť výsledky svojho dieťaťa…. Vtedy si uvedomujem, ako môžem zlým rýchlym rozhodnutím ublížiť, je to veľký stres. Na našich stretnutiach zdravotníkov si stále opakujeme, že je potrebné žiť prítomný okamih pre toho človeka, ktorého máme práve pred sebou, a to mi veľmi pomáha. Keď sa mám rozhodovať v návale vecí, vždy si pripomeniem: ”Tu seď, toto je tvoj prítomný okamih a toto je človek, ktorému sa máš v tejto chvíli venovať.” Tak sa upokojím, stres opadne a moja skúsenosť je taká, že ostatné veci, ktoré treba urobiť, sa potom poskladajú samé a postupne sa riešia v kľude.
Cieľom vášho stretávania sa je teda naučiť sa mať vo vašej profesii človeka na prvom mieste…
Mária: Áno, aj. Hlavne je to však o výmene skúseností. Jedna z nás nám rozprávala, aké je dôležité, aby mal s nami pacient očný kontakt, keď vstúpi do ambulancie. Preto je podstatné, aby stolička nebola bokom a aby to nebolo tak, že sa ani nepozrieš na toho, kto vstúpi, lebo vypisuješ papiere, hoci on tam už tri minúty sedí. Sú to malé veci, každému niečo dobré napadne, povieme si to. Napríklad po tomto postrehu sme si viacerí na druhý deň presunuli stôl v ambulancii tak, aby ten prvý očný kontakt s pacientom nastal. Má to teda konkrétny dosah na našu prácu.
Pomáha vám toto spoločenstvo zvlášť v tejto náročnej dobe pandémie, keď tlak na zdravotníkov je ešte väčší?
Veronika: Naša skupinka je v pandémii aktívnejšia ako predtým, zrejme to prirodzene potrebujeme viac.
Mária: Napríklad sme si preposielali informácie k očkovaniu. Keď máme semináre o očkovaní alebo iný online seminár, dáme si vedieť. Ale zdieľame aj bežné radosti a starosti života, netýka sa to všetko len pandémie alebo medicíny. Niekedy hľadáme alebo dávame iba povzbudenie. Napíšem, myslite dnes na mňa, mám ťažkého pacienta.
Veronika: Jedna z nás práve atestovala, tak sme ju povzbudzovali. Alebo aj banálne veci, že sa mi pokazilo kúrenie, a tak som sa obrátila na našu zdravotnícku skupinku a dostala som ihneď tri konkrétne riešenia (smiech).
Keď chce mať človek pokoj od práce, hľadá si väčšinou okruh priateľov mimo nej. Prečo je pre vás podstatné, že vás spája zároveň odbornosť aj vzťahy?
Mária: Niekedy sa v medicíne dobre komunikuje v skupine, ktorá čelí podobným rozhodovaniam a tlakom. Tým pádom je človek do hĺbky pochopený aj z ľudskej stránky, nielen z odbornej, a vníma aj morálny kredit ľudí, o ktorých sa vie oprieť.
Veronika: My si nečítame odbornú literatúru, ale zdieľame si svoje skúsenosti. A nikdy sme si medzi sebou nehanbili priznať aj svoje zlyhania, nie sme súťaživí a z tej úprimnosti, otvorenosti to ide potom hlbšie. Nie je to o tom byť s niekým na káve a povedať si, čo nové máš v práci, ale ide o hlboké veci, ktoré zdieľame.
Naša sila je aj v rôznorodosti, lebo sme tam ľudia charakterovo, profesijne aj vekovo odlišní. Sú tam medzi nami matky lekárky na materskej dovolenke, ďalšia, ktorá je akademičkou, zástupca primára alebo sekundárny lekár bez atestácie, lekárka na dôchodku, fyzioterapeut, zdravotná sestra… a práve to je obohacujúce.
Táto doba je dosť polarizujúca, láme sa to na témach, ako sú pandemické opatrenia či očkovanie. Vy ste ako skupina napísali svojmu širšiemu spoločenstvu leták a v týchto otázkach ste zaujali jasné stanovisko napríklad v prospech očkovania proti covidu. Prečo ste mali potrebu takto sa vyjadriť, hoci nie ste profesijnou organizáciou?
Mária: V práci som vnímala, že lekári v otázke očkovania mali jasno, ale napríklad časť stredného personálu mala s očkovaním problém a stálo nás veľa síl vysvetľovať potrebu očkovania. Rovnako do ambulancie prichádzali pacienti s veľkými obavami. Vnímala som, že ľudia majú informácie z rôznych, aj pochybných zdrojov a je potrebné tomu čeliť. Najprv sme urobili leták o samotnej corone, akýsi manuál pre telo a dušu. Najprv sa mi zdalo, že predsa každý vie, akú liečbu si má nasadiť na ľahký covid, ale situácia sa zmenila, keď jedna z nás mala osobnú skúsenosť s covidom. Zrazu sme to videli inak.
Ako inak?
Veronika: Zrazu, keď sami prekonáte covid, pochopíte, že aj zdanlivo banálne rady vám v priebehu ochorenia vedia výrazne pomôcť. Ľudia nás žiadali o radu a hoci to nie je cieľ našich stretnutí, urobili sme nadprácu a pomohli sme aspoň takto. Nešlo o oficiálne odporúčanie, skôr len pomoc pre našich známych a širší okruh kamarátov, ktorí nám dôverovali.
Informácií je veľmi veľa, ľudia pod tlakom čítajú rozhovory raz s jedným, potom s iným odborníkom. Možno čím je im lekár bližší a poznajú ho, tým väčšiu dôveru majú v jeho odporúčania.
Veronika: Zrejme je to tak. Mali sme spätnú väzbu, že nám veria, tak to budú brať vážne.
Vnímate aj to, že medzi veriacimi sú ľudia, ktorí majú strach z očkovania a odmietajú ho aj pre nejaké ideologické dôvody?
Veronika: Vnímam to s rešpektom. Mám kamarátky, ktoré majú problém aj s bežným očkovaním detí a rovnako pristupujú aj k očkovaniu proti covidu. Snažím sa im nedávať nevyžiadané rady, osvedčilo sa mi, že to nemá efekt. S rodičmi v ambulancii som si vyskúšala, že ak vznikne vzťah dôvery, naskytne sa šanca nastoliť aj otvorenejší dialóg. Vnímam to tak, že na Slovensku nie je až tak výrazná antiočkovacia klíma. Úprimne som sa bála, že bude väčšia.
Mária: Vo svojom okruhu nemám ľudí, ktorí by boli otvorene proti očkovaniu proti covidu. Nakoniec aj tá časť stredného personálu, ktorá u nás v práci vyhlasovala, že sa rýchlokvasnou vakcínou nikdy nedá zaočkovať, je už dnes z veľkej časti zaočkovaná. Keď ľudia vidia, že už je množstvo ľudí zaočkovaných a všetci to zvládli, strach povoľuje. Koniec koncov aj cirkvi vydali stanovisko, že sú za očkovanie, sám pápež František sa dal zaočkovať. Niekedy si ľudia zo strachu vymyslia svoje teórie, aby mali v úvodzovkách logický argument proti. Napísali sme preto aj informačný leták k očkovaniu, ktorí šiel do nášho širšieho spoločenstva.
Už zohráva rolu asi aj fakt, že takmer každý pozná niekoho, kto zomrel na covid, a mnohí svoje nastavenie prehodnotili.
Mária: Odborníci v našich skupinách dokonca tvrdia, že je jedno aká vakcína, lebo každá je lepšia ako covid.
Pomáha vám spoločenstvo pri rozlišovaní v zásadných alebo sporných otázkach, ako sú napríklad bioetické témy?
Mária: Istú dobu sme si čítali prácu lekára a kňaza Martina Uhera, ktorá sa venovala etickým aspektom terminálnych stavov ľudského života. Dokonca sme si ho aj pozvali medzi nás. Riešili sme, kam až ísť, keď máme na oddeleniach ťažko chorých pacientov, ktorí sa nedajú liečiť, a majú diagnózu, ktorá ich predurčuje na to, že nebudú dlho žiť. Riešili sme, dokedy ich udržiavať pri živote, čo liečiť, čo im spôsobuje už len väčšie utrpenie… Párkrát som s ním konzultovala konkrétne prípady.
Veronika: Áno, riešili sme, že niekedy uvedomenie si hodnoty človeka spočíva v tom, aby sme ho vedeli nechať odísť. Nie resuscitovať za každú cenu, ale nechať ho dôstojne odísť.
Pomáha vám teda vaše spoločenstvo zdravotníkov aj v sieťovaní? V tom, že sa máte na koho obrátiť, keď riešite závažné dilemy?
Veronika: Pomáha nám v prístupe k pacientom v každodenných situáciách. Cez našu whatsapp skupinu vieme veľmi rýchlo vyriešiť veľa vecí. Ak mám pacienta, ktorého potrebujem poslať k špecialistovi, viem sa poradiť v našej skupine, kde máme lekárov z najrôznejších odborov.
Predpokladám, že v medicíne tiež vládnu konkurencia, karierizmus a široké lakte. V tomto duchu ide vaše spoločenstvo proti prúdu, keď sa vzájomne podporujete aj odborne.
Mária: My sme normálni doktori a pracujeme na základe medicíny založenej na dôkazoch a na základe štandardných postupov, ale naše spoločenstvo má iný zámer – že si pomôžeme navzájom, keď nás práca ťahá dole a máme jej plné zuby. Primárne naše spoločenstvo nie je o riešení medicínskych otázok, aj keď nepopieram, že som už nejedného pacienta konzultovala aj s lekármi z nášho spoločenstva.
Kde čerpáte zdroj formácie pre svoje stretnutia?
Veronika: Inšpirujeme sa pre osobné povzbudenie aj v myšlienkach evanjelia, ktoré ovplyvňuje naše každodenné konanie v práci. A tento rok sme si chceli čítať encykliku pápeža Františka Fratelli tutti. Ale tú najväčšiu hodnotu pre mňa majú naše skúsenosti, ktoré si rozprávame.
Majú v našom zdravotníctve lekári oporu pokiaľ ide o systémové riešenie ich duševného zdravia? Vy ste si našli alternatívu, aby ste nevyhoreli a udržali si ideály, pre ktoré ste si medicínu zvolili ako povolanie. Ako vnímate podporu lekárom v tejto oblasti?
Mária: Lekári nemajú žiadnu psychickú oporu zo strany systému. Nikto sa nezaujíma, ako sa má lekár a či to psychologicky zvláda. Môže si len budovať oporu vo svojom okolí, v rodine, v okruhu priateľov. Ale nič viac nemá. Našťastie, v našom spoločenstve máme psychiatričku, ktorá nás často varuje, že lekári majú tendenciu obetovať sa, lebo chcú dať pacientovi všetko, keď to chcú robiť dobre. Ale niekedy hranice posúvame tam, kde to už nie je zdravé.
Sme nastavení na výkon, ale vďaka pohľadu psychiatričky si uvedomujeme, že aj my sme ľudia a musíme sa strážiť. Máme šťastie, že sme si našli oporu medzi ľuďmi, ktorí rozumejú, čím prechádzame.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.