Predpoklady výchovy

Začnime tento „kurz rodičovského ABC“ s otvoreným a slobodným srdcom, aby sme mohli svoje deti vychovávať správne a efektívne.
Aby sme sa dobre pripravili, mali by sme sa v prvom rade pokúsiť zbaviť niektorých mylných konceptov, ktoré nám bránia byť otvorenými vo výchovnom vzťahu.
Vzťahy s našimi deťmi, ako aj s inými ľuďmi sme neraz zvyknutí chápať istým spôsobom, ktorý je výsledkom starej a rigidnej mentality. Budem hovoriť o takzvaných „predsudkoch“.

Predsudky

Koľko ráz mamy povedia: „Moja dcéra je taká tvrdohlavá“ alebo „Môj syn má nanič povahu, je zaťatý a panovačný, vôbec ma nepočúva“. Zriedkavejšie rodič povie: „Moje dieťa má dobrú a pokojnú povahu, je milé a priateľské.“
Všetky tieto tvrdenia sú v skutočnosti nesprávne. Sú plodom zmýšľania a konania, ktoré nemajú vedecký základ.
Predsudky najviac ohrozujú rast dieťaťa, pretože majú tendenciu ho označovať a podmieňovať.
Predsudky sú v skutočnosti myšlienky, hodnotiace kategórie založené na prekonaných a zastaraných spôsoboch uvažovania a počínania.
Žiaľ, zakladajú sa na dojmoch a pocitoch, ktorými ako dospelí interpretujeme správanie najmenších. Nehovoria však nič o samotných deťoch, ani o dôvode ich správania.
Znepokojujúce je, že cez predsudky hodnotíme správanie a dovolíme, aby určovali, čo sa má robiť, čo povedať, čo je správne a čo nesprávne.
Ako uvidíme v nasledujúcich článkoch, dieťa má svoj vlastný spôsob interpretácie reality a podľa toho aj koná, často bez zlého úmyslu.

Predsudky sa zakladajú na dojmoch a pocitoch, ktorými ako dospelí interpretujeme správanie najmenších. Nehovoria však nič o samotných deťoch, ani o dôvode ich správania.

Prvým krokom k dobrej výchove teda je zbaviť sa utkvelých myšlienok, predsudkov, ktoré bránia pozitívnemu a slobodnému vzťahu vo výchove. Výchova je dynamický proces medzi ľuďmi a podľa toho, ako sa človek správa, možno určiť reakcie, ktoré môžu byť zvrátené a stereotypné.
Predsudky sú skratkou, ktorá nám bráni vyrovnať sa s komplexnosťou vecí, a často sú prekážkou pre akýkoľvek vzťah a dialóg.
Poznatky o vývinových fázach detí a rozmach výskumu v oblasti psycho-pedagogiky vniesli svetlo do výchovnej dynamiky.
Predsudky boli odhalené a treba ich považovať za skutočnú hrozbu pre výchovu.

Sokrates – skutočný pedagóg

Už v starovekom Grécku predsudky hýbali správaním občanov, čo neraz viedlo k nespravodlivosti a násiliu. Veľký filozof chodil po námestiach a aby dokázal, že pravda je často otázna a je výsledkom istôt bez akéhokoľvek opodstatnenia, veľa času trávil konverzovaním so svojimi spoluobčanmi a vždy im kládol rovnakú otázku. Uvedomil si, že nespočetné množstvo odpovedí sa medzi sebou rôzni, dokonca si vedia protirečiť, a na základe toho tvrdil, že pravda je tanečnica. Jediné, čo s istotou vedel, bolo, že nevie. Sokrates zistil, že realita je dynamická a pravda si vyžaduje neustále hľadanie. Sokrates prišiel na to, že neexistujú absolútne pravdy, ale len spôsob videnia vecí daný zmýšľaním, ktoré môže byť neraz mylné a podmienené inými pochybnými myšlienkami. Skutočný pedagóg je teda ten, kto pochybuje o všetkom, aby mal slobodnú a neustále otvorenú myseľ. Sokrates v dialógu predstavil techniku „metodickej pochybnosti“, kde pravda vecí je dialektickým procesom, ktorý sa dá dosiahnuť iba odstránením predsudkov.

Pokúsme sa spoznať a demaskovať tri najčastejšie predsudky, ktoré bránia skutočnému a objektívnemu nazeraniu na deti a ostatných.

1. Predsudok týkajúci sa povahy
Veľký francúzsky filozof Blaise Pascal (1623 – 1662) veľkou mierou prispel k odhaleniu tohto predsudku, keď v jednom zo svojich slávnych citátov povedal: „Človek je mnoho ráz zviera, inokedy anjel.“
Dosvedčuje to, že neexistuje dobrý alebo zlý charakter, ale každý človek má svoju vlastnú povahu, ktorá je plastická, a ak je dobre usmerňovaná, môže dosiahnuť pozitívne a veľké veci. Naopak, ak sa povaha neformuje alebo sa považuje za absolútnu, človek sa môže dopustiť veľkých chýb.
Keď rodič alebo pedagóg hovorí dieťaťu, že je zlé alebo má zlú povahu, znamená to, že mu bráni v raste, vyvoláva v ňom presvedčenie, že je zlé a nebude sa môcť zlepšovať.
Tento predsudok zahŕňa veľkú nespravodlivosť a obrovskú kategorizáciu, ktorá je brzdou pre skutočný dialóg a autentický vzťah.

2. Predsudok týkajúci sa vzťahu
Tento predsudok hovorí o tom, že v dialógu, vo vzťahoch, vo výchove má vždy jeden pravdu a druhý sa mýli.
Tento spôsob myslenia je vážnym nebezpečenstvom, pretože predpokladá, že existuje niekto, kto má absolútnu pravdu.
V skutočnosti takmer vždy v dialógu, vo vzťahoch a vo výchove je pravda a pochybenie na oboch stranách.
Veľa ráz dieťaťu povieme: „Som tvoj otec, tvoja matka a viem, čo je pre teba dobré. Ty ešte ničomu nerozumieš. Musíš poslúchať, pretože sa mýliš.“
Tento spôsob konania dospelí používajú, lebo nepoznajú vývin dieťaťa, a pre vekový rozdiel, ktorý je medzi nimi a dieťaťom, majú sklon využívať svoju moc.

3. Predsudok o láske
Tento predsudok tvrdí, že láska buď je, alebo nie je.
Verí, že bez lásky sa nedá nič urobiť.
Základom tohto spôsobu myslenia je ezoterická myšlienka, a preto existuje šťastie a nešťastie.
Vychádza sa z presvedčenia, že existuje spriaznená duša, priaznivý alebo nepriaznivý vietor, ktorý môže určovať správanie ľudí.
Povera, zázračná myšlienka, očakávanie šťastia často podmieňujú a blokujú krehkých a naivných ľudí, ktorí sú presvedčení, že existuje osud, ktorý určuje, kto si čo zaslúži.

Láske sa možno učiť, lásku možno vychovávať a láska môže rásť.

Koľko „mágov“ žije z týchto povier, ktoré sú výsledkom mylných predsudkov!
V skutočnosti láske sa možno učiť, lásku možno vychovávať a láska môže rásť. Aj v ľúbostnom vzťahu sa nezastavíme iba pri cite, ale do hry vstupujú všetky schopnosti od intelektu až po vôľu.
K tejto myšlienke by sme mali viesť deti už odmalička a veriť, že k vzťahom sa dá vychovávať a treba sa im učiť.
Azda každý pozná situácie, keď sa aj nepríjemný človek dokázal zmeniť, pokiaľ sme s ním nadviazali vzťah.
Keď vieme, že lásku možno vychovávať, sme si istí, že vždy môžeme milovať a čerpať z tejto schopnosti, ktorá je prítomná v každom z nás. Schopnosť dávať lásku sa dá rozvíjať a je dôležité cvičiť sa v nej.

Svet dieťaťa

Keď sme sa zbavili predsudkov o výchovnom vzťahu, nastal čas vstúpiť do sveta dieťaťa.
Cez stretnutie s dieťaťom vstupujeme do podstaty človeka; človeka, ktorý je od samého začiatku obdarený inteligenciou a vôľou a prirodzeným spôsobom je predurčený, aby rástol v celej svojej bytosti a zanechal v dejinách stopu svojho života. Pedagogika v priebehu storočí dospela k poznaniu, že existuje rozdiel medzi osobitosťami dieťaťa a dospelého, čím sa anuloval pohľad na dieťa ako na nedokonalého dospelého a zároveň sa potrel výchovný prístup, ktorý by z dieťaťa robil predčasne dospelého. Nesmieme však zabúdať, že je viac toho, čo deti a dospelých spája, než toho, čo ich rozdeľuje.