Slovensko Spoločnosť

Misia v Indii nevyšla, Boh mi dal ďalšiu na Slovensku

Vyskúšala si, aké to je v službách anglickej kráľovnej i v role súkromnej sprievodkyne v Himalájach. Pracovala na rôznych humanitárnych projektoch v krajinách tretieho sveta. Po niekoľkých zahraničných misiách sa rozhodla vrátiť a pomáhať na Slovensku. Dnes pracuje ako manažérka firemnej spoločenskej zodpovednosti v AT&T GNS s.r.o. Vďaka svojmu zápalu dokáže rýchlo zmobilizovať ľudí a spájať ich pre pomoc tým najnúdznejším.

 „Ak druhým ukážete, ako jednoducho sa dá niekedy pomôcť, radi sa zapoja,“ hovorí Lenka Bašnáková pre portál nm.sk.

Ste známa ako veľmi aktívna osoba, ktorej sú slová „nedá sa“ asi cudzie. Stále zverejňujete nejaké výzvy k pomoci, zapájate do nej množstvo ľudí.  Vždy ste chceli takto pomáhať na plný úväzok?

Vždy som chcela robiť to, čo ma baví a napĺňa. Kedysi som chcela vstúpiť k sestrám matky Terezy a celý život prežiť na misiách. Neskôr som pochopila, že si to vyžaduje veľa pokory. Som človek, ktorý hovorí veci na rovinu. Hlavne, ak sa deje nejaká nespravodlivosť, nedokážem zostať ticho. Takže som si rýchlo uvedomila, že to nie je nič pre mňa. Povedala som si, že možno je pre mňa lepšia tá zlatá stredná cesta – muž, rodina, charita. (smiech)

Keď som sa neskôr opäť ocitla na životnej križovatke, premýšľala som, ako ďalej. O pár týždňov prišla ponuka ísť do Indie. Pre zdravotné ťažkosti som prácu medzi chudobnými musela nechať. Život ma zavial do Nepálu, kde som chcela založiť sirotinec. Tam nás však zastihlo zemetrasenie. Bolo to ako z amerického filmu. Vždy ma niečo z tých misijných miest ťahalo preč.

blank
V Nepále, Foto: Archív L. Bašnákovej

Nakoniec ste skončili na Slovensku.

Áno, nechcela som už mojim rodičom robiť neustále stresy. Povedala som si, že to skúsim tu doma. Začala som pracovať ako projektová manažérka pre zahraničnú firmu, popri tom som stále pomáhala, ako som vedela. Robila som, pre čo mi bilo srdce.

Takže ste popri práci ešte stíhali robiť charitu?

Presne tak. Po nejakom čase si to všimli aj moji nadriadení. Požiadali ma, aby som spísala, čo všetko sme (spolu s priateľmi) stihli v tejto oblasti urobiť, kde všade sme dokázali pomôcť. Po asi piatich hodinách, keď som spísala všetky naše polročné aktivity, uvedomila som si, že sme pomohli takmer 1300 ľuďom. Bolo to neuveriteľné zistenie.

A čo na to vaši nadriadení?

Mala som vždy veľké šťastie, že ma v tomto vedenie podporovalo. Po nejakom čase som dostala ponuku venovať sa charite v našej firme aj v rámci mojej pracovnej nálne. Bola som vďačná, že hoci misia v Indii nevyšla, Boh mi dal ďalšiu tu na Slovensku.

Predstavujem si trochu naivne, ako chodíte z kancelárie do kancelárie a snažíte sa oslovovať kolegov vo firme. Ako to vyzeralo v začiatkoch?

Áno, chodila som v práci nahodená v šatách a lodičkách vždy s nejakými vrecami a škatuľami. Auto vždy na prasknutie. Cítila som sa ako v Indii, keď som niekoho viezla na charitu. (smiech) Ľudia sa ma začali pýtať, čo robím, kam všetky tie veci nesiem. Keď som im vysvetlila, kam pomoc smeruje, začali sa sami ponúkať, že mi pomôžu. Robila som to so zápalom a oni sa začali postupne pridávať. Dnes je to už dvadsať až tridsať ľudí, ktorí takto aktívne pomáhajú.

Stačila teda malá iskra, aby sa oheň rozhorel….

Áno. (úsmev) Ľudia majú radi svoje bubliny. Keď ich z nich vyrušíte a ukážete im, koľkým by mohli jednoducho pomôcť, radi sa zapoja. Niekedy je to odvoz, stačí zverejnenie výzvy na sociálnych sieťach, alebo obyčajný kontakt na niekoho, kto by mohol pomôcť.

“Naša práca by  nebola možná bez Božej pomoci. Niektorým ľuďom to možno prekáža, keď to stále opakujem, ale my by sme inak neboli schopní pomáhať 7000 ľuďom ročne. 

Čomu všetkému sa v rámci vašej pomoci venujete?

V prvom rade sa snažíme vytvárať sieť medzi ľuďmi, našimi zamestnancami, inými firmami a sociálnymi dielami. Zameriavame sa na udržateľnosť, vzdelávanie i spoločenskú angažovanosť. Máme veľmi široký záber. Podporujeme týrané matky s deťmi, chudobné rodiny, rôzne útulky, deti v detských domovoch, starých ľudí v domovoch dôchodcov, poskytujeme potravinovú pomoc. Ide o obrovskú sieť ľudí i sponzorov, s ktorými spolupracujeme. Toto všetko by nebolo možné bez Božej pomoci. Niektorým ľuďom to možno prekáža, keď to stále opakujem, ale my by sme inak neboli schopní pomáhať 7000 ľuďom ročne.

Ak máte taký široký záber, nejde to niekedy na úkor kvality?

Áno, stretla som sa už s takými názormi, s ľuďmi, ktorí by chceli, aby sme to robili lepšie. Ak mi niekto povie, že neriešime veci konceptuálne, tak mu odpoviem, že aspoň robíme to, čo v rámci našich možností vieme. Ak má niekto naviac, môže to spokojne robiť inak.

Začínate byť známi už aj ďalšou vašou aktivitou – výsadbou stromov v Belianskych Tatrách. Kde vznikol tento nápad?

Raz sa ku mne dostala kniha – Muž, ktorý sadil stromy. Vtedy som si povedala, že je to super nápad, to by som chcela robiť. Zavolala som hneď do TANAP-u, či by sme mohli prísť pomáhať s výsadbou. Povedali mi, že v danej sezóne už skončili. (smiech) Podarilo sa to teda až na ďalší raz. Odvtedy sme túto akciu zorganizovali už niekoľkokrát. Vždy sa nás tam nazbiera okolo 40 až 60 ľudí a musím povedať, že odtiaľ stále prichádzame nabití energiou. Nie je to ani tak o sadení, ako skôr o tej komunite, úžasných TANAPákoch a zážitkoch. Ľudia tam jednoducho zabudnú na všetko.

A vy ste pred tým vedeli niečo o vysádzaní?

Nie. Všetko nás naučili miestni pracovníci TANAP-u. (smiech)

blank
Dobrovoľníci pri sadení stromov v Belianskych Tatrách. Foto: Archív L. Bašnákovej

Koľko stromov ste už stihli zasadiť?

Skoro 10 000. Minulý rok nám však pre obrovské sucho mnoho stromčekov zahynulo. Rozhodli sme sa teda, že niektoré miesta, kde sme vysádzali, začneme dobrovoľne udržiavať.

Povedali ste, že sa venujete ľuďom v núdzi, na okraji spoločnosti. Vidíte nejaký rozdiel medzi vami a inými firmami, pokiaľ ide o pomoc napríklad aj v spomínanej sociálnej oblasti?

Úprimne, nestíham veľmi sledovať, ako fungujú iné firmy. Pravda je, že niektoré z nich, hlavne tie zahraničné, sú v rámci spoločenskej zodpovednosti nastavené lepšie. Majú nadácie, rozpočet a priestor na promo. Naša firma charitu robí, to hovorí za všetko.

Tiež som si niekedy vravela, že napíšeme nejaký projekt, získame peniaze z eurofondov a budeme pomáhať takto. My však význam vidíme v niečom inom. Hodnota toho, čo robíme, totiž nespočíva ani tak v tej materiálnej pomoci, ako v tom, že sa ako ľudia spájame a pomáhame spoločne. Mňa osobne na tom celom stále udivuje vlna toho dobra, ktoré sa stále šíri ďalej.

A je niečo, čo tú vašu vlnu občas brzdí?

Ja osobne som mala veľa negatívnych skúseností. Ľudia často do tejto práce nevidia. Nevnímajú vždy, koľko úsilia a obetovaného času za tým je. Prirodzene napríklad očakávajú vďaku. Raz sa mi stalo, že som sa včas nestihla niekomu poďakovať za nejaký dar, okamžite som za to schytala kritiku. V takej situácii sa vždy snažím pripomenúť si, že to robím pre vyšší princíp. S nepochopením sa však stretávajú napríklad aj mnohí sociálni pracovníci. Poznám veľa príbehov, kde ľudí odradilo pomôcť, pretože neboli dostatočne informovaní.

Napríklad?

Napríklad v Bratislave sa oblečenie bezdomovcom predáva za symbolickú cenu. Má to vlastne taký výchovný charakter, aby si títo ľudia oblečenie vážili. Niekoho to však stále dokáže odradiť. Alebo raz sociálni pracovníci predali strašne drahú značkovú bundu, ktorú im niekto podaroval, pretože prirodzene usúdili, že peniaze na jedlo a ubytovanie pomôžu danej rodine viac.

Prečo sme v tej pomoci podľa vás občas takí ťažkopádni?

My Slováci sme často nespokojní a bola by som veľmi rada, keby sme sa naučili väčšej vďačnosti. Možno by nás táto korona mohla naučiť vďake za to, čo máme, lebo môže byť naozaj aj horšie. Koľko ľudí napríklad umrelo alebo prišlo o prácu, a tu sa stále nájde niekto, kto sa sťažuje, že nemá dostatočne vysokú mzdu?

Myslím, že by nám trocha väčšej citlivosti nezaškodilo. V Amerike sa ľudia bez problémov dokážu vyzbierať hoci len centami na dobrú vec. Všetko sa teda začína pri vďačnosti. A potom je to ochota spájať sa, vytvárať kontakty. Len tak skutočne budeme schopní pomáhať aj tým druhým.

Spomínate si na nejaký špeciálny moment, keď ste si povedali, že má zmysel pokračovať v tom, čo robíte?

blank
Na misii v Indii, Foto: Archív L. Bašnákovej

Takých momentov je veľa. Či už ide o pocit prijatia, keď navštevujeme ľudí. Alebo keď sme sa s kolegami vyzbierali na pomoc približne 30 rodinám, aby mohli počas sviatkov normálne fungovať. Neuveriteľné je, čo dokáže jeden status na Facebooku.

 

 

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Mária Kostyálová

Výber NM: Zelenskyj sa rozprával s pápežom. Chcel by, aby sa František stal prostredníkom pri rokovaní

Michal Lukáč

Výber NM: Je to morálna autorita, povedal premiér Heger po stretnutí s pápežom

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies