Z praxe vníma, že kým niektoré rodiny lockdown počas pandémie stmelil, mnohí otcovia sa ocitli pod veľkým tlakom, ako uživiť svoje rodiny. Muži však o problémoch v rodine hovoria len málo, lebo si ich vysvetľujú aj ako svoje zlyhanie, a často prejdú do pasivity. „Od malička sa pre tlak, ktorý sa na nich kladie, učia uzatvárať do seba,“ povedal v rozhovore pre nm.sk český psychológ a psychoterapeut Milan Studnička.
Kameňom úrazu je podľa neho aj dnešný prístup k výchove chlapcov, ktorý ich oslabuje, lebo im od detstva velí žena. „Žena vychováva chlapca ,žensky‘, a tak nám vyrastajú slabí muži, ktorí sa nakoniec žien aj v manželstve boja,“ upozorňuje na absenciu mužského elementu vo výchove zakladateľ portálu Dovychovat.cz a bývalý reprezentant Českej republiky (ďalej ČR) na Zimných olympijských hrách v Salt Lake City v roku 2002.
Podľa neho je aj čas strávený doma počas pandémie vhodný na to, aby sa rodina zblížila a rodičia sa začali zaujímať o svoje deti. „Mali by sa k nim správať tak, ako keby deti boli u nich na návšteve a oni sa chceli s nimi zoznámiť,“ dodal Studnička.
Vo svojich prednáškach hovoríte, že chlapec asi do dvadsiateho roku života dostane od svojho okolia približne milión požiadaviek, zákazov a príkazov, ktoré musí vykonať. Tento trend pokračuje ďalej v práci, v manželstve. Na druhej strane vyčítame mužom, že sú pasívni. Ako to ide dokopy?
Úplne dokonale. Keď vám niekto neustále hovorí, čo máte robiť, tak budete veľmi nahnevaný, agresívny, vymedzujete sa, nenecháte si to. Viac je však tých, ktorí rezignujú.
Viac je však tých, ktorí rezignujú.
Stále mi niekto niečo hovorí, tak ja neurobím vôbec nič. Prečo sa mám snažiť, keď to bude zlé, prídu len nové požiadavky, nerobím nič.
Žena má požiadavky na muža, on to buď neurobí, alebo to urobí neskoro, žena postupne preberie za všetko zodpovednosť, už ani muža neprosí o nič.
Žena začne nosiť nohavice?
Áno. A pre muža je to pohodlné, už sa nezaujíma, a tak žena po piatich rokoch preberie v rodine zodpovednosť za všetko. Potom je podráždená, vyčerpaná a muž jej iba povie, a čo sa divíš, keď to ja robím, je zle, tak si to urob sama. Chlap je v práve a žena je úplne „odrovnaná“.
Absentuje komunikácia, láskavosť, porozumenie u oboch strán. Ale viac u muža, lebo on nevníma, koľko úloh si tá žena na seba naloží, keď to on nerobí prirodzene.
Rivalita, nové výzvy aj riziká sú prirodzenejšie prostredie pre mužov ako pre ženy, ale pandémia Covid-19 je nový fenomén, keď prichádzame o istoty zdravia, ale aj tie sociálne. Ako to pociťujú muži?
Muži teraz prežívajú obrovský tlak. Samozrejme, aj na ženy to dolieha, ale chlap cíti, že má rodinu zabezpečiť. Ak je to drobný podnikateľ, živnostník, tak to sú momentálne obrovské nervy.
Nevidel som oficiálne čísla, ale mám informáciu, že v uplynulom období bol radikálny nárast samovrážd u mužov, a to celosvetovo.
Keď je muž podráždený, žena doma je potom nešťastná, prenáša sa to na deti, ona mu to vyčíta, on nevie, čo s tým. Je to začarovaný kruh.
Muži k vám však asi nechodia, keďže oni sú tradične spokojní so stavom vecí v rodine.
Asi desatina. Oni problém napríklad v rodine ani nevidia. Alebo ho vidia, ale hanbia sa priznať, že niečo nezvládajú. Väčšina mužov, ktorí ku mne chodia, sú vnímaví, iba ich trošku nakopnem a oni sa už naštartujú.
To je zároveň paradox, lebo duševnými chorobami viac trpia muži.
Je to tak. Od malička sa pre tlak, ktorý sa na nich kladie, učia uzatvárať do seba.
„Musíš, nesmieš, urob, nerob to“ od mám, od učiteliek, vyrastajú v ženskom prostredí, ženy sú pre nich autority.
Od malička sa pre tlak, ktorý sa na nich kladie, učia uzatvárať do seba.
Keď sa chlapec správa ako chlapec, behá, bije sa, rozbíja, je za to penalizovaný – ženou. Ženy chcú od chlapcov, aby sa správali ako dievčatá. Chcú, aby sa dohovorili, spolupracovali, nekričali, nebehali. Toho ponižovania na ich adresu bolo až, až, tak sa uzatvoria.
Dievčatá tie emócie vyjadrujú prirodzene a nie sú za to trestané.
Robím taký kurz Restart pro muže, asi 300 chlapov ho už absolvovalo, a tie ich spätné väzby sú super a pomáha im to v rodinách.
A to vysvetľujete tým, že v rodine chýba mužský vzor?
Áno. Chlapci nemajú kde načerpať, ako sa správa chlap. Muž, ktorý si váži svoju ženu, ktorý ju obdivuje, ale nenechá si všetko.
Muž nie je ten, ktorý pomáha, ale on robí veci automaticky, lebo to treba, lebo to je jeho úloha. Nenechá sa však kritizovať za to, aké ponožky si dá, alebo či si nechá narásť fúzy. To potrebuje chlapec zažívať, aby videl, že táto rola otca je v poriadku.
Občas publikujem texty. Keď napíšem, kde zlyhávajú muži, tak sa to prečíta a nič sa nedeje. Keď napíšem o zlyhaniach žien, tak ma idú roztrhať na kusy.
Sme silnejšie osobnosti, tak sa rodíme… a v tom vyrastáme. Aj naše matky boli silné.
Malé dievčatko nie je tak často kritizované ako chlapček.
Je to jej danosť – viac počúva autoritu, viac robí, čo sa od nej chce, ale nie je stále konfrontovaná s tým, že je zlá.
Chlapec má v sebe odporovanie. Malý chlapec sa správa ako chlap. Nebude to robiť, ide do odporu, bije sa, ale spoločnosť ho časom aj tak zlomí.
Lenže nejde chlapca vychovávať bez mantinelov.
Tie mantinely však majú nastavovať chlapi. Chlap nebude chlapca buzerovať za každú kravinu. Keď sa dvaja chlapci pobijú a je pri tom chlap, tak z toho nerobí divadlo, ani z toho, že nemajú teplú večeru. Chlapec potrebuje ten mužský nadhľad.
Bol som niekoľko ráz účastníkom výjazdov chlapov s deťmi, ale aj mám s deťmi. Tam som si povedal, že s mamičkami už nikdy nepôjdem.
Tam, kde sú chlapi s deťmi, je veselo, niekto si rozbije koleno, ale nikto to nerieši, jedia sa tam párky, deti behajú po lese a je pohoda, chlapi popíjajú.
So ženami? Od rána do večera tam lietajú povely: choď sa umyť, kam ideš, zober si čapicu, je tam napätie. Chýba im ten mužský nadhľad. Chlapci potrebujú byť špinaví, neumývať sa, rozbiť si koleno, zasmiať sa, ísť spať neskoro, spať v spacáku, v stane. Občas si dať konzervu s chlebom a smiať sa s otcom.
Z tohto akoby niet východiska. Mužský element vo výchove permanentne chýba, pretože otcovia sú väčšinu času v práci.
Táto spoločnosť nie je postavená tak, aby sa ľudia mali dobre. Keď je človek nespokojný, viac utráca, je viac závislý od systému, od nakupovania, ľudia sú nespokojní, ale ekonomika dobre funguje, lebo keby boli spokojní, omnoho menej by míňali a biznis by nefungoval.
Zastávate klasické rozdelenie mužskej a ženskej roly v rodine. Podľa liberálnej ideológie je toto prežitok a stereotyp a tento prístup odmietajú. Nemáte v českej spoločnosti problém s vašimi postojmi?
A obrovský. (smiech) V tomto práve obdivujem Slovensko. Bol som u vás na úžasnej konferencii Aký otec, taký syn. Už vtedy som si povedal, že si neviem predstaviť takú konferenciu u nás. Bolo to úžasne rodovo nekorektné v tom, aká kľúčová je rola ženy a rola muža a ako je tá rola iná. Vy sa toho ešte nebojíte.
Na druhej strane však spolupracujem s Českým olympijským výborom, lebo sú tam tréneri, ktorí vnímajú, že sú rozdiely medzi trénovaním chlapcov a dievčat. S dievčatami sa musí pracovať inak. Dievčatá by tréneri nemali hnať do výkonu, ale skôr do radosti.
Vy ste boli vrcholovým športovcom a reprezentantom ČR na zimnej olympiáde v sánkovaní. Vie byť šport prostriedkom na „zmužštenie“?
To je ešte posledné miesto, kde si chlapec môže ochutnať tú mužskú autoritu, že musí makať, musí byť poctivý.
Aj keď dnes idú rodičia aj tréneri na hranu. Je to aj oblasť, kde si rodičia plnia nesplnené sny a manželia sa hádajú o prístupe.
Všetko s rozumom. Je to len šport. Dobrý tréner vie trénovať u detí vôľu, ako na sebe popracovať, zatnúť zuby, ale ak si tam naháňajú vlastné ego, kričia, šikanujú, zhadzujú dieťa, tak to je už zlé.
Momentálne v okolí pozorujem dva typy mamičiek – tie, ktoré si chvália lockdown, pretože manžel má homeoffice a konečne vidí, ako funguje rodina, a podieľa sa na jej živote, a tie, ktoré vidia len manžela zatvoreného za dverami, lebo mu to celé lezie na nervy.
Ja vo svojom okolí vnímam rodiny, ktoré to obrovsky zomklo. Sú to však zväčša rodiny, kde nie sú také veľké ekonomické problémy. Majú aj nejakú rezervu, manžel dobre zarába.
No sú zasa aj rodiny, pre ktoré je katastrofa, že sú s deťmi doma, najmä tie, ktoré nie sú zvyknuté spolu fungovať.
No sú zasa aj rodiny, pre ktoré je katastrofa, že sú s deťmi doma, najmä tie, ktoré nie sú zvyknuté spolu fungovať. Teraz spolu trávia čas a nevedia sa k tomu postaviť.
Žiadajú vás teda o radu. Čo im radíte?
Radím im, že je to príležitosť začať spolu komunikovať. Sadnúť si ako rodina, vnímať jeden druhého, povedať si, čo koho trápi. Aby sa otec nebál povedať: Dievčatko moje, čo ťa trápi? Opýtať sa, čo by deti chceli inak, nadviazať s nimi vzťah.
Idete v tomto prístupe trošku proti prúdu, lebo radíte rodičom, aby si sadli s deťmi k počítaču a zaujímali sa, čo tam deti robia, čo hrajú…
Rodičia sa musia zaujímať o to, čo zaujíma ich deti. Nech sa zaujímajú o svoje deti, akoby boli u nich na návšteve a oni sa chceli s nimi zoznámiť.
Ak mi dievčatko povie, že má rada instagram, tak sa zaujímam, čo tam pozerá, nech mi to ukáže. Ak má rada seriál, budem sa o ten seriál zaujímať a tiež o to, ako to vníma ona. Takto rodič získa vzťah a potom jednoduchšie vytiahne dieťa von na korčule, lyže, lebo dieťa je s ním rado.
Mama je pohltená každodennou starostlivosťou o rodinu a otec je v robote. Vy hovoríte, že chýba otec v rodine. No aj generácia našich rodičov tak žila. Vychovávala mama, otec chodil neskoro z práce a vyrástli z nás normálni ľudia.
Ale konkurencia a tlak na výkon nebol taký veľký. Otec nebol doma, ale stále bol doma skôr ako dnes. Táto doba je extrémne náročná na psychiku človeka, pretože musí všetko robiť rýchlejšie, lepšie, inak ho prepustia.
Ja sa v praxi veľmi často stretávam s prípadmi, ktoré sa týkajú ekonomickej neistoty. Nehovoriac o cenách, o cenách nehnuteľností, ktoré sú nedostupné pre rodinu.
Toto je doba, ktorá ničí rodiny.
Rodičia pracujú a o deti sa jej starajú cudzí ľudia. Takáto rodina nemôže držať pokope. Aspoň nech sa jeden z rodičov venuje deťom – aby nemuseli ísť tak skoro do škôlky, aby si skôr užívali babičku a dedka, ale to by si zasa museli spolu rozumieť.
My ženy aj racionálne vieme, že muž vo vzťahu potrebuje uznanie. No v praxi to cítime tak, že mu ho nemáme za čo dať, lebo tie veci, ktoré pre nás robí, sú normálne.
Pracujem veľa so ženami a tým radím, aby boli k svojim mužom láskavé a aby dali mužom uznanie. Keď to ten muž cíti, tak by sa pre ženu rozkrájal.
Ženy mi oponujú, ale on ma štve 20 rokov, ako mám byť k nemu láskavá?
To je diskusia, čo bolo skôr, či vajce, alebo sliepka. Chlap je naštvaný, lebo žena mu to dáva denne pocítiť príkazmi: daj si košeľu, prezleč sa, vstávaj, mal by si… samé povely, ktorými dáva najavo, že si ho neváži. A on pre ňu neurobí vôbec nič.
Keby však zazvonila susedka a bola by veľmi milá, spôsobom: prosím vás, sused, mohli by ste mi pomôcť vymeniť žiarovku, tak muž vypne futbal a letí jej pomôcť.
Tento príklad som dal na jednej chlapskej konferencii a nastal výbuch smiechu, povedal by som, že 90 percent chlapov by letelo jej pomôcť. Pýtal som sa mužov, prečo pre ženu nehnú prstom a pre susedku áno. Odpoveď bola: lebo susedka mi dala uznanie.
Ja učím moje klientky komunikovať tak, aby udržali láskavosť v komunikácii a všetko komunikovali. A vtedy to muž počuje. A keď mu dá to uznanie, chlapi sú schopní veci meniť. Bez uznania to nejde. Čím viac žena tlačí, tým menej to on bude robiť.
Chodil ku mne pár tesne pred rozvodom. Manželka chcela, aby opravil nejaké veci v domácnosti, on roky nič. Tak som sa ho pýtal, ako dlho by mu to trvalo, keby si to zapísal a urobil. On že asi štyri hodiny. Štyri hodiny jeho práce mu stojí za tie nervy, aby permanentne počúval sťažnosti tej manželky! Tak prečo to neurobíte, pýtam sa. Nakoniec to urobil a volal mi, že to trvalo len tri hodiny.
Ona dva roky na to čakala, aby on investoval tri hodiny života, aby jej pomohol.
A kto má urobiť prvý krok?
Ten, komu to prekáža. Keď príde muž a hovorí mi, že je nespokojný, aká je doma atmosféra, tak mu vravím: vnímajte svoju ženu, nepýtajte sa, s čím chceš pomôcť. To jej dávate najavo, že všetka práca je jej zodpovednosť a ja ti iba občas vypomôžem.
Vidím, že treba niečo urobiť, tak to urobím. A komunikujem s ňou. Aj takto jej dávam najavo, že ju mám rád, že si ju vážim. Keď príde ku mne žena, tak vravím, buďte láskavá k svojmu mužovi. Nevyčítajte mu, hovorte mu to s láskavosťou, akoby to bol sused alebo šéf v práci.
Tvrdíte, že dnešní muži sa boja žien. Kedy nastal tento zlom a prečo je to zlé?
Je to už vec niekoľkých generácií – keď sa muži prestali podieľať na výchove detí.
Prvé tri roky pôsobí na chlapčeka mamička, potom v škôlke pani učiteľka, v škole je tiež pani učiteľka, ktorá mu hovorí, čo sa smie a čo sa nesmie.
Chlapci sú neustále hodnotení ženským svetom a ženy mu hovoria, že robí zle, lebo sa bije, behá, kričí. To začína brať ako normu, že žena sa na mňa hnevá.
Potom ide do vzťahu a je zvyknutý, že má ženu poslúchať. Do toho však príde kombinácia toho, že muž chce tú ženu aj telesne, no podvedome cíti, že ona bude naštvaná, že ho odmietne.
Tak vznikne vražedný koktail túžby po žene a strachu z jej hodnotenia a odmietnutia. Muž sa bojí dusna, napätia, otvoriť tému, bojí sa, že ženu zraní, že ona bude plakať – všetkého.
A keď sa muž bojí ženy, tak to nefunguje, lebo žena sa o neho nemôže oprieť.
A keď sa muž bojí ženy, tak to nefunguje, lebo žena sa o neho nemôže oprieť. Chodia za mnou muži, ktorí sú na riaditeľských pozíciách a boja sa svojej manželky.
Ideálne by bolo, keby tieto dva svety našli spoločný prienik.
Presne tak. Muži by mali byť s rodinami. Vnášať tam ten svoj pokoj a nadhľad, aby si aj ženy odpočinuli, odskočili si s kamoškou na kávu, na víno, aby sa chlap občas postaral, aby nebolo všetko na tej mamičke.
Chlap má manželku upokojovať, že nemusí byť všetko dokonale umyté, nech si radšej natiahne nohy na gauč, prečíta knihu. Toto je tiež úloha muža – permanentne upokojovať svoju ženu.
Pripomenúť jej, že si ju váži práve za to, že si vyloží tie nohy a odpočinie si. Keď je žena protivná, tak aj preto, že je unavená.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.