V novembri v západnej civilizácii spomíname na našich drahých zomrelých. V Katolíckej cirkvi a v mnohých kresťanských cirkvách pritom túžime s láskou im poslúžiť našou modlitbou. Veríme, že náš pôst, almužna a modlitba pomáhajú nielen žijúcim členom Cirkvi, ale aj zosnulým. Na to práve slúži prax odpustkov.
Čo sú to odpustky? V 16. storočí bola prax odpustkov zneužívaná a Martin Luther ju ostro kritizoval. Aj ich samotná idea vyvolala vznik známych 95 téz šírených z Wittenbergu. Akoby odpustky boli podnetom na reformáciu, ktorá viedla k rozdeleniu západného kresťanstva.
Dnes v ekumenickej atmosfére sa pýtame na duchovnú váhu odpustkov a usilujeme sa o zblíženie pohľadov.
„Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom, zaslúženého za hriechy, ktoré sú už odpustené, čo sa týka viny. Dostáva ich veriaci za stanovených podmienok pre seba alebo pre zosnulých prostredníctvom služby Cirkvi, ktorá ako vysluhovateľka vykúpenia rozdáva poklad zásluh Krista a svätých.“
V odpustkovej praxi vstupujeme do tajomstva Božieho milosrdenstva vo viere, že Boh môže na základe viery Cirkvi a našej pokornej prosby ospravedlniť našich zosnulých a otvoriť im vstup do „príbytkov Otca, kde nám Ježiš pripravil miesto“.
Martin Luther vo svojich duchovných zápasoch veľmi túžil po istote, že našiel „milosrdného Boha“, a zrejme táto túžba a potreba istoty bola stredovekému človeku blízka. Odpustky dávali prísľub Božieho milosrdenstva, preto sa prax odpustkov veľmi využívala. Cirkev dostala moc spravovať ich získanie. No v určitom období a na určitých miestach sa priveľmi zdôraznili milodary, alebo sa stanovili aj iné ako len duchovné podmienky, ako sú modlitba na úmysly Svätého Otca, modlitba za zomrelých, prijatie sviatosti zmierenia a Eucharistie, sloboda od hriešnych návykov. To možno pričítať „podnikavosti“ niektorých členov Cirkvi: stanovili ako podmienku na získanie tzv. odpustkových listov zaplatenie príspevku na budovanie Chrámu sv. Petra v Ríme. Dnes označujeme takéto počínanie ako zneužitie. A to vyvolalo veľa možností hanebného zneužívania duchovného prostriedku na obohatenie, čo nesmierne a právom pohoršilo horlivých kresťanov, medzi nimi aj Martina Luthera.
On hľadal a našiel, objavil vo Svätom písme, v listoch svätého Pavla, cestu k Božiemu milosrdenstvu a ospravedlneniu. Na svoj strach pred Božím súdom, formulovaným v otázke „Ako dosiahnem, aby bol Boh ku mne milostivý?“, dostal odpoveď: „Sme presvedčení, že človek je ospravedlňovaný vierou, bez skutkov Zákona“ (Rim 3, 22-24); alebo: „Všetci zhrešili a nemajú Božiu slávu. Ospravedlňovaní sú zadarmo, jeho milosťou, vykúpením v Kristu Ježišovi“ (Rim 3, 24). Na Pavlov ďalší dôraz na „vieru činnú skrze lásku“ sa Martin Luther neodvoláva, viera mu stačí a uzdravuje jeho strach.
V Katolíckej cirkvi boli neprístojnosti v odpustkovej praxi odsúdené, ale odpustky, ako nástroj života viery, sa nemenili, zachovali sa. Pápež Pavol VI. v roku 1967 vydal Nový poriadok pre prax odpustkov, kde zdôrazňuje, že hodnotu odpustkov neurčujú ľudské výkony a skutky. „Tá, naopak, spočíva v nekonečnej a nevyčerpateľnej hodnote zmiernej obety a zásluh Krista Pána.“
Priesečníkom obnovených pohľadov a zdravých dôrazov na prax úsilia o Božie ospravedlnenie nás hriešnikov sa stalo Spoločné vyhlásenie k učeniu o ospravedlnení, ktoré bolo prijaté Svetovým luteránskym zväzom a Pápežskou radou pre napomáhanie jednoty kresťanov 31. októbra 1999: „Spoločne vyznávame: Jedine milosťou vo viere v Kristovo spasiteľné dielo a nie pre naše zásluhy nás Boh prijíma a dostávame Ducha Svätého, ktorý obnovuje naše srdcia, keď nám dáva schopnosť a vyzýva nás konať dobré skutky“ (čl. 15).
Zostáva nám spoločne a s radosťou ďakovať Bohu za jeho vernosť, že neopúšťa svoj ľud počas celých kresťanských dejín. Že nám silou svojho milosrdenstva stále dáva zakúšať istotu, že sme jeho milované deti. Otvorme sa moci jeho milosrdenstva!
Článok vyšiel v konzultácii s ThDr. Antonom Konečným.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.