Chiara Amirante sa pod tlakom okolností a mladých ľudí, ktorí ju nástojčivo žiadali, aby ich vyviedla z ich pekla, rozhodla odobrať ešte raz do Medžugoria. Tam chcela odovzdať Márii svoju bezvýchodiskovú situáciu a nemožnosť nájsť miesto, kde by týchto ľudí mohla zhromaždiť.
Obrátila sa priamo na nebesá a povedala: „Bože, ja som už vyskúšala všetko, ale všetky dvere zostali zatvorené. Ty si mi vložil do srdca túžbu začať s komunitou, kde máme žiť podľa evanjelia a kde môžem prijať mojich bratov, ktorí sú vo vážnych problémoch. Mnohí majú strach prenajať nám dom a politici dávajú len sľuby. Ty mi pomôž pochopiť, ktorou cestou sa mám vydať.“ Ďalej hovorí: „V tej chvíli som pocítila v duši silné svetlo, ktoré mi pomohlo pochopiť dôležitosť toho nielen žiť podľa evanjelia, ale žiť podľa neho, nakoľko sa dá, doslova, bez polovičatosti a pohodlných interpretácií. A tiež aby som sa neznepokojovala, keďže nebeský Otec, ktorý sa stará o vtákov a poľné ľalie, sa o to viac postará o mňa a synov a dcéry, ktoré mi zverí (Mt 6, 25-33).“
Hneď nato Chiara znova otvorila evanjelium a objavila stať, v ktorej Ježiš hovorí bohatému mladíkovi: „Ešte jedna vec ti chýba: choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj to chudobným a budeš mať poklad v nebi, potom príď a nasleduj ma“ (porov. Mt 19, 21). Chiara pochopila, že toto pozvanie bolo adresované jej. Cítila, že Pán ju pozýva, aby ho nasledovala v úplnej chudobe a plne sa odovzdala Prozreteľnosti, aj keď si bola veľmi dobre vedomá nebezpečenstiev…
Po návrate do Ríma hneď vyrozprávala všetko rodičom, ktorí ešte netušili, čo sa deje. Chiara využila fakt, že boli vo Fiuggi na trojdňovej duchovnej obnove, kde pre neuveriteľnú „zhodu okolností“ bol na katechézu vybraný úryvok z evanjelia: „Ešte jedna vec ti chýba: choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj to chudobným a budeš mať poklad v nebi: potom príď a nasleduj ma.“
Chiara sa nepriznala, že už nejaké obdobie chodí v noci na stanicu Termini, aby nerobila rodičom starosti. Chiarin otec pracoval hneď vedľa stanice Termini a veľmi dobre vedel, aké nebezpečné je ísť v noci do týchto zón. Bola by to pre neho informácia na infarkt!
Chiara sa snažila diplomaticky naznačiť, že chce zanechať všetko a ísť pomáhať týmto ľuďom na ulicu. Rodičia sa jej, samozrejme, snažili vysvetliť, že sa vystavuje mnohým rizikám. No keďže sa nachádzali po duchovnej obnove vo chvíli milosti, aj keď som to bolo pre Chiaru veľmi prekvapivé, obaja povedali: „Určite to nechceme byť my, ktorí sa postavia do cesty tvojmu želaniu nasledovať Pána. Keď ti teda Pán vložil do srdca túto túžbu, dáme ti naše požehnanie.“
Prešiel však nejaký ten deň a trocha zhaslo vnútorne echo z duchovnej obnovy. Chiarin otec znova všetko prehodnocoval a organizoval rodinné stretnutia, na ktorých tak on, ako aj Chiarini bratia urobili všetko preto, aby priviedli Chiaru k rozumu. Mama už v tejto veci rezignovala, pretože mala lepšiu intuíciu ako všetci ostatní a pochopila, že tu nejde o neuvážené rozhodnutie, ale že je za tým Božie volanie. V určitom bode, keď Chiara predložila všetky svoje argumenty, otec vybuchol a s bolesťou v hlase zmiešanou so zlosťou kričal: „Ak je toto tvoje rozhodnutie, ja odo dnes nemám dcéru. Ak sa chceš hrať na svätú, rob to: ale ja nemôžem zomrieť pre bôľ v srdci kvôli tebe. Toto je bláznovstvo! Nechcem vidieť svoju dcéru, ktorá sa ide zabiť. Ak si rozhodnutá ísť žiť na ulicu, odo dnes nechcem o tebe nič vedieť…“
Chiaru začala zaplavovať zmes rozličných pocitov. Milovala svojich rodičov celým srdcom a vidieť ich takto trpieť pre jej rozhodnutie bolo pre ňu neopísateľným utrpením. Okrem toho pred všetkými argumentmi, ktoré jej podsúval otec, jeden rozumnejší ako druhý, si opakovala: „Toto je skutočne bláznovstvo, čo to robím?“
Všetko to bolo veľmi bolestné! Z jednej strany istota volania a z druhej strany nastupujúci strach. Obava prísť o každú istotu, veľa rizík, ktoré bolo treba podstúpiť, a tiež prísť o krásny vzťah s otcom. To všetko bolo v hre…!
Napriek všetkému si Chiara stanovila dátum, kedy dá v práci výpoveď a kedy opustí rodičovský dom. Dátum stanovila na sviatok Márie Pomocnice kresťanov – 24. máj. Dni, ktoré ju delili od tohto dátumu, boli zvlášť ťažké. Opakovala si: „A čo ak sa mýliš? Čo ak sa ti to všetko zdalo? Uvedomuješ si nebezpečenstvá, ktorým sa vystavuješ? Už si bola raz veľmi vážne chorá a potom zázračne uzdravená: ako dokážeš žiť na ulici v zime a hlade? Znova prídeš o zdravie… Lekári mi kládli na srdce vyhnúť sa akémukoľvek stresu… Ísť žiť na ulicu je čisté bláznovstvo, to nemôže byť Pán, ktorý ťa žiada to urobiť!“
Boli to argumenty, ktoré Chiaru silno stavali proti milosti, ktorá ju podopierala. Chiara spomína, že v jednej chvíli pripustila: „Všetko, čo môj pozemský otec hovoril, bolo správne a logické. Bola však tiež pravda, že keď ma môj nebeský Otec žiadal žiť podľa evanjelia doslova a pobádal ma k aktu viery, iste nebude chýbať pri starostlivosti o mňa. Znova som sa teda konfrontovala z mojimi styčnými bodmi a vo chvíli, keď mi dali svoje schválenie tak biskup Boccaccio, ako aj otec Nazareno, svätý a rozvážny kňaz, ktorý ma sprevádzal, ako aj Graziella, v poslušnosti som sa rozhodla hodiť bez váhania do tohto nového bláznovstva.“
Nebeský Otec ešte raz Chiaru poriadne prekvapil. Do 24. mája, dátumu, ktorý si stanovila, aby všetko opustila a odišla na ulicu, napriek ustavičnému hľadaniu nedokázala nájsť nijaký dom aspoň na prenájom. S údivom spomína: „Ešte v to ráno som nečakane dostala prvý telefonát, v ktorom mi ponúkali dom, ale ktorý by bol k dispozícii až okolo decembra. O chvíľu nato mi v druhom telefonáte ponúkali priestory blízko námestia Bologna, kde by som mohla zadarmo prijímať mladých ľudí a organizovať stretnutia s priateľmi, ktorí si priali spolupracovať. Prešlo niekoľko hodín a dostala som tretí telefonát, v ktorom mi ponúkali, stále zadarmo, priestory hneď v podchode metra na stanici Termini.“
Chiara z vlastnej skúsenosti hovorí: „Toto je spôsob konania charakteristický pre Pána. Mesiace hľadania nepriniesli nijaký výsledok a naopak, práve v deň, keď som sa rozhodla urobiť skok do neznáma, napodiv sa mi otvorili tri rôzne perspektívy, všetky od neznámych osôb. Kto pozná ceny prenájmov v Ríme, pochopí, že všetky tieto ponuky priestorov bez zaplatenia čo len eura v to isté ráno boli neuveriteľné…! Boh iste mohol zasiahnuť skôr, ale myslím si, že mi chcel dať veľmi silné potvrdenie o dôležitosti toho, aby mala táto nová komunita základ len v radikálnosti evanjelia, aby som mu slepo dôverovala a dala nabok všetky moje argumenty.“
Takto sa začalo dobrodružstvo Nových horizontov…
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.