„Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ (Rim 8, 35)
Apoštol Pavol napísal kresťanom v Ríme mimoriadne hlboký a obsahovo bohatý list. Opisuje v ňom, ako mocne pôsobí evanjelium v živote každého človeka, ktorý ho prijme, a aj revolúciu, ktorú toto ohlasovanie prináša: Božia láska nás oslobodzuje!
Pavol to sám zakúsil a chce o tom svedčiť slovom aj príkladom. Jeho vernosť Božiemu povolaniu ho privádza až do Ríma a tam bude mať možnosť dať svoj život za Pána.
„Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“
Krátko predtým Pavol potvrdil: „Boh je za nás.“[1] Božia láska k nám je pre Pavla láskou verného ženícha, ktorý nikdy neopustí svoju nevestu, ku ktorej sa slobodne pripútal nerozlučným zväzkom, ktorý spečatil vlastnou krvou.
Boh teda nie je sudcom, ale práve naopak, stáva sa naším ochrancom.
Preto nás od neho nemôže nič odlúčiť, keď sa s ním stretávame prostredníctvom Ježiša, jeho milovaného syna.
Žiadna veľká alebo malá ťažkosť, ktorá môže na nás doľahnúť zvnútra či zvonku, nie je pre Božiu lásku neprekonateľnou prekážkou. Svätý Pavol, apoštol, hovorí, že práve v týchto situáciách sa „super-víťazom“ stáva ten, kto dôveruje Bohu a odovzdá sa mu![2]
Žijeme v časoch super-hrdinov a super-postáv, ktoré si namýšľajú, že aroganciou a mocou všetko prevalcujú. Ponuka evanjelia spočíva v tvorivej miernosti a otvorenosti voči názorom druhého.
„Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“
Lepšie pochopiť toto slovo života a žiť podľa neho nám môže pomôcť odporúčanie Chiary Lubichovej: „Samozrejme, my veríme, alebo aspoň hovoríme, že chceme veriť, v Božiu lásku. Veľmi často však […] naša viera nie je taká odvážna, ako by mala byť. […] počas rôznych skúšok, napríklad pri chorobách alebo pokušeniach. Veľmi ľahko sa môže stať, že nás preniknú pochybnosti: ,Naozaj ma Boh miluje?‘ Lenže my nesmieme zapochybovať. Musíme sa s dôverou bezhranične zveriť Božej láske. Tmu a prázdnotu, ktoré môžeme zakúšať, musíme prekonávať láskyplným objímaním kríža. A potom sa vrhnúť milovať Boha tým, že budem plniť jeho vôľu a milovať blížneho. Ak budeme takto postupovať, zakúsime spolu s Ježišom silu a radosť zmŕtvychvstania. Na vlastnej koži pocítime pravdivosť poznatku, že pre toho, kto verí a odovzdáva sa do jeho lásky, sa všetko zmení: negatíva na pozitíva, smrť na prameň života a z temnôt uvidíme vychádzať nádherné svetlo.“[3]
„Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“
Tí, čo nepoľavia vo viere v Božiu lásku, ukazujú ľudstvu východisko aj počas pochmúrnej vojnovej tragédie. „Naša krajina sa tu na Balkáne ocitla v nezmyselnej vojne. Do môjho oddielu prichádzali aj vojaci priamo z frontu, z prvej línie, často mávali vnútorné traumy, pretože videli zomierať príbuzných a priateľov priamo pred svojimi očami. Nemohol som pre nich nič viac urobiť, len ich každého jedného milovať, ako som vedel. V zriedkavých chvíľkach pokoja som sa usiloval porozprávať sa s nimi o veciach, ktoré má človek v takej situácii vo svojom vnútri. Dospeli sme však aj k rozhovoru o Bohu, pretože mnohí z nich neboli veriaci. Počas jedného z týchto momentov som navrhol pozvať kňaza, aby odslúžil svätú omšu. Všetci súhlasili a vyskytli sa aj takí, čo pristúpili k sviatosti zmierenia po dvadsiatich rokoch. Môžem povedať, že Boh tam bol s nami.“
[1] Porov.: Rim 8, 31.
[2] Porov.: Rim 8, 37.
[3] Chiara Lubichová, Parola di Vita agosto 1987, tamtiež, Parole di Vita, spracoval Fabio Ciardi (Opere di Chiara Lubich 5; Città Nuova, Rím 2017), s. 393.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.