Biskup Salvatore Boccaccio bol presvedčený, že iniciatíva založiť novú komunitu nepochádza od Chiary Amirante, ale od Boha… Chiara mala problém uveriť, že jej don Salvatore dal hneď svoje „áno“. Evidentné bolo, že v tom bolo niečo nadprirodzené.
Chiara Amirante hovorí: „Obaja sme boli veľmi racionálne osoby. Navyše Mons. Boccaccio bol aj veľmi opatrný človek. Bez tajomného pôsobenia Ducha Svätého by bolo skutočne nemožné dostať od neho povolenie na projekt, ktorý predpokladá žiť pod jednou strechou spolu s kriminálnikmi a pomáhať im znova povstať k novému životu. Pred podobnou požiadavkou by ma ktokoľvek považoval za ľahkomyseľného blázna a povedal by mi, že pre také mladé dievča, bez akéhokoľvek ekonomického zdroja, bez nevyhnutnej prípravy a žiadneho typu podpory by jednoducho išlo o misiu, ktorá je neuskutočniteľná.“
Don Salvatore odporúčal Chiare, aby sa skúsila obrátiť na samosprávu v Ríme, či by nebola ochotná dať k dispozícii nejakú nevyužitú stavbu. Chiara našla opustenú školu, ktorá by mohla na začiatok poslúžiť. Napísala projekt, predstavila ho, dostala veľa prísľubov, ale nič konkrétne sa nedialo…
Myšlienka zobrať niečo do prenájmu bola tiež ťažko uskutočniteľná. Len čo sa totiž vlastníci dozvedeli, že ide o mladých ľudí so závislosťami, všetci sa stiahli…
Ďalší veľký problém predstavovali náklady na udržiavanie domu. Chiara po predbežných prepočtoch zistila, že by bolo treba asi 10 000 eur mesačne len na stravu a ubytovanie pre zhruba dvadsiatich mladých ľudí. Zatiaľ čo jediná suma, s ktorou mohla rátať, bolo približne 500 eur, ktoré vtedy mesačne zarobila svojou prácou.
Chiara s úzkosťou spomína: „Čoraz naliehavejšie som cítila potrebu dať konkrétne odpovede svojim priateľom z ulice, kým politici dávali svoje prísľuby bez toho, aby prešli k činom, a mnohí zatiaľ zomierali…!“
Chiara Amirante bola v tom čase hlboko zasiahnutá okrem iného aj veľmi silnou skúsenosťou s Giorgiom, ktorý prežil niekoľko rokov na ulici kvôli drogám a bol pozitívny na HIV. Po stretnutí s Chiarou zažil obrátenie a pocítil lásku Boha. Rozhodol sa, že po zvyšok života bude svedčiť o tomto svojom objave mnohým iným mladým ľuďom, ktorí si tak ako on mysleli, že nájdu šťastie v drogách. Bol nadšený myšlienkou otvoriť nové centrum a chcel byť nejakým spôsobom v tejto aktivite nápomocný.
Jeho zdravotný stav sa však rýchlo zhoršoval. V dôsledku infekcie očného nervu spôsobenej jeho chorobou HIV znenazdania oslepol a lekári mu povedali, že mu neostáva veľa života.
Sám o tom povedal: „Práve vo chvíli, keď som našiel svetlo, som sa stal slepým, práve teraz, keď som našiel život, musím zomrieť…“
Následne, v priebehu dvoch mesiacov, upadol na nepoznanie, až sa z neho stala iba kostra, a odišiel do večnosti. Chiara hovorí: „Zakúsila som veľmi hlbokú bolesť zmiešanú s bezmocnosťou, keď som ho videla tak rýchlo zhasínať pre chorobu, ktorá nič neodpustí. Myslela som aj na to, že vďaka intenzívnemu očisteniu podstúpenému pred smrťou je prvým anjelom, ktorý nám môže pomôcť tam hore, tak ako si to veľmi želal.“
Giorgio bol pekný mladý chlapec so svetlými vlasmi a modrými očami, ktorý v kvete mladosti v priebehu niekoľkých týždňov upadol a premenil sa na kostru obtiahnutú kožou. Pre Chiaru to bola skúsenosť, ktorá ju hlboko poznačila a ešte viac ju tlačila, aby sa ponáhľala.
Hovorí: „Sľúbila som si, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby sa viac nestalo, že mladí ľudia ako Giorgio, ktorí hľadali šťastie na nesprávnych miestach, ktoré sa pre nich stali hrozným peklom, sa môžu v priebehu niekoľkých dní zmeniť na chodiacu kostru a zomrieť bez toho, aby zažili krásu života. Koľko ich je po svete takých len preto, lebo sa nenašiel nik, kto by im vo vhodnom čase vedel predstaviť perly Svetla nachádzajúce sa v Božom slove. Sú zožieraní drogami, závislosťami, HIV a chorobami, ktoré zabíjajú! A na rozdiel od Giorgia nemajú ani podporu viery, ktorá by ich sprevádzala v bolestných chvíľach ich prechodu do večnosti…“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.