Keď som minulú sobotu naložil poslednú práčku, dovysával a umyl už aj kúpeľňu, premkol ma zvláštny, ale už dobre známy pocit. Známy, stále však nepoznaný. Čo teraz? Čo s časom, ktorý som ušetril po splnení všetkých svojich povinností.
Neviem, či ho poznáte tiež. Trúfam si však povedať, že je viacerým z vás známy. Príde vtedy, keď v noci odkladáte zubnú kefku do pohára nad umývadlom a viete, že už stačí len odkráčať do postele a zaľahnúť. Všetko je vybavené. Stačí len zaspať. V širšom kontexte – všetko je dokončené, stačí len zomrieť.
Ak sa vám s jednoduchšími príkladmi vyššie nedarí stotožniť, skúsme niečo väčšie. Nedávno mi istá kamarátka opisovala svoju skúsenosť s prvým ročníkom vysokej školy: mám pocit, že žijem od deadlinu k deadlinu. A po dokončení skúšky myslím na tú ďalšiu. V skúškovom časovom pásme som sa práve nachádzal aj ja. A spokojný som bol až vtedy, keď som vyložil práčku.
Dve správy: je to dobré!
Ahojte, volám sa Ignác a som závislý od zaneprázdnenosti. Pôsobí táto veta ako zo sedenia anonymných alkoholikov? Najskôr áno. Na rozdiel od iných, získaných závislostí sme sa však do tejto nejako… narodili.
Vezmite si: odmala plníme úlohy za odmenu. Ľudia okolo nás nás navigujú. Zjedz všetko a môžeš ísť von. Sprav si úlohu a dostaneš jednotku. Splň očakávania a potom si rob, čo chceš. Je teda robiť si, čo chceš, tou métou, ktorú si musíme zaslúžiť?
Azda stadiaľ vychádza každá revolta, snaha vzoprieť sa, každé nepochopenie mladej sily, ktorá chce byť iná ako tá pred nimi – ktorá si prešla tým istým, len v inej forme a za dosiahnutie tohto cieľa zaplatila empatiou s tými po sebe.
Čo s časom, ktorý som ušetril po splnení všetkých svojich povinností?
Dosiaľ by sa teda možno mohlo zdať, že robiť si, čo chceš, znamená zarobiť si svoju spokojnosť. A obdobia medzi deadlinmi sú len cenou, ktorú treba platiť.
Celé sa mi to však zdá pomýlené. Veď naše nastavenie nás vedie presne opačne – robiť to, čo sa očakáva, to dobré ťa vedie k spokojnosti. Jednotky, áčka, slušnosť, poslušnosť ti zaručia diplomy, tituly, beztrestnosť, spoločenskú váženosť. Teda nie akékoľkek výsledky, ale tie správne.
A výsledkom naháňania sa za výsledkami je naša potreba nekonečne sa zamestnávať – keeping yourself busy namiesto toho, aby sme sa tešili z toho, čo sme dosiahli. Má to však aj svoj hlbší problém.
Čo potom?
My vlastne nechceme dosiahnuť tú spokojnosť – lebo nevieme, čo to vlastne znamená. Čo obsahuje. A tak sa tam nikdy ani neplánujeme dostať. My sa skôr potrebujeme len zamestnávať.
Čo s tým voľným časom, keď už konečne doupratujem? Azda je načase sa pustiť do stĺpčeka pre Nové mesto? Porozmýšľať nad smerovaním svojho života? Posunúť sa do ďalšej, zákonite ťažšej fázy svojho života?
Ale kdeže. Radšej sa vrátim a doslova zneužijem svoje deadliny, aby boli mojimi vankúšmi vpredu aj vzadu, vľavo aj vpravo. Veď som už unavený, tak čo? Veď som sa ešte všetko nenaučil, teda teraz nie.
Výsledkom naháňania sa za výsledkami je naša potreba nekonečne sa zamestnávať .
A tak sa naša pozemská púť mení na etapový závod externých šéfov.
Mám známeho, ktorý pre svoju prácu skoro ani nespí. Nebaví ho, ale chodí tam, lebo ho zamestnáva. Keď sa vráti domov, namiesto toho, aby spravil skutočne to, čo potrebuje, a šiel spať, sedí s mobilom v ruke a hrá hry. Pripomína vám to niečo? Mne áno. Mňa.
Ja hrám karty na telefóne a na notebooku pozerám Netflix. Načo si hľadať prácu? Rodičia mi dajú peniaze. Veď ja som jeho excelencia študent a tej tento status mimoriadne vyhovuje. Rušiť status quo ne-snahy? Ale prosím vás. A čo vy? Čo je vašou únikovou cestou, keď si myslíte, že vám každý krivdí a vy si zaslúžite odmenu? Youtube, jedlo, porno? Jedna stránka sprístupnila počas karantény premium verziu, vraj aby sme nechodili von. Škoda nevyužiť.
Nie je to však odmena, je to strach, čo nás tam vedie. Bolestivé je pozrieť sa sám sebe do očí a uvedomiť si, že toto nevyšlo. Toto nie je verzia mňa, o akej som sníval v mladosti a v nástrahách som si ju nezastal. Preto sa len pekne treba vrátiť k deadlinom, a keď už je po nich, radšej prať, ako pokračovať do ďalšieho levelu.
Skutočná sloboda
Samozrejme, toto nie je nabádanie na neumývanie riadu, lebo veď treba meniť svet. Netreba si však tie svety pomýliť a spraviť z méty mať solídne základy, aby som mohol budovať métu, nekonečné zametanie základov.
Ak sa vám raz dostane do rúk kniha Netrápte sa pre maličkosti, v jednej z úvodných kapitol sa dočítate, že váš to-do-list ostane, žiaľ, plný aj po vašej smrti. Preto asi nemá zmysel snažiť sa všetko vyčiarkať. Skôr by sa oplatilo zamyslieť sa, kvôli čomu sa na tomto svete nachádzame. A to nemá nič spoločné s prázdnym zoznamom povinností.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.