Ak sa uzamkneme v strachu, budeme mať sterilné ruky, ale mŕtvu dušu

Ideme do obdobia, pri ktorom budú niektoré profesie zvlášť postihnuté opatreniami pandémie korona vírusu. „Prinajhoršom sadnem do auta a budem šoférovať, “ hovorí spevák Richard Čanaky, detskému publiku známy ako Zahrajko. „My ako umelci sme stále pripravení sýtiť ľudskú dušu a dúfam, že nikdy nenastane doba, keď budeme nútení navždy mlčať.” Rozprávali sme o budúcnosti umelcov, o obmedzení kultúry a o solidarite. 

Na Facebooku ste zverejnili fotografiu vášho auta s komentárom, že ponúkate svoje služby šoféra. Znamená to, že pre hroziacu ekonomickú krízu umeleckej brandže uvažujete nad zmenou profesie? 

Bolo to myslené polovážne, trošku aj z recesie. Samozrejme, pre mňa je prioritou byť umelcom, hudobníkom, Zahrajkom. Bola to myšlienka, že ak bude najhoršie, či by niečo takéto fungovalo ako alternatíva. Dúfam, že k tomu nikdy nebude musieť dôjsť, že by som sa musel živiť ako taxikár. Nejakí ľudia sa mi však už ozvali, tak možno niečo spácham aj s autom. (smiech)

Niektorí vaši fanúšikovia zareagovali, že by ich deti rady spoznali obľúbenú celebritu a rady by sa s vami aj odviezli…

Niektorí to zobrali vážne a písali, že by v časoch korony neradi išli vlakom z Bratislavy do Košíc a že by moje služby šoféra radi využili. Nechcem robiť taxikára, stále sa snažím presviedčať, že povolený počet päťdesiat ľudí nám ešte umožňuje navštevovať škôlky a pri dodržaní hygienických pravidiel takéto akcie ešte stále môžu byť.

Ako ste prežili ako spevák prvú vlnu pandémie? Tam sme zažili aj prísny lockdown. 

Mám pocit, že vtedy som to nebral tak dramaticky ako teraz. Je to akoby človek liezol na nejaký kopec, a keď je už hore, tak zistí, že tam ešte nie je, že je tam ešte lúka, a keď ten vrchol kopca dlho neprichádza, už sa ani neteší.

Teraz je to oveľa horšie, depresia je vážnejšia a nevieme, koľko ráz sa to bude opakovať.

Tá prvá vlna bola dobrodružná, všetci sme to sledovali, že niečo sa deje, ale všetci sme dúfali, že už v máji bude koniec. S nadšením sme streamovali. Koncerty sme rušili, ale žili sme v očakávaní. Teraz je to oveľa horšie, depresia je vážnejšia a nevieme, koľko ráz sa to bude opakovať.

Prišli ste počas prvej vlny o veľkú časť príjmov?

Určite. Pre celý showbiznis je máj, jún, leto vrchol sezóny. Hudobník sa celý rok teší na tieto mesiace, hoci sú veľmi náročné, ale on z toho žije a tá drina je jeho chlebíček. A toto všetko padlo.

Bolo to pre vás existenčné?

Začal som míňať najprv svoje úspory, potom som dúfal, že sa to v lete vráti, ale už sa to nevrátilo tak, ako som očakával. Plus som musel niečo investovať aj do biznisu, takže to bolo náročné. Nejaké streamy sme robili, takže to nebolo úplne likvidačné, ale žiadna sláva.

Teraz sa teším, že povolili aspoň 50 ľudí v interiéri, a dúfam, že sa nájdu odvážne škôlky, ktoré si ma zavolajú ako Zahrajka, a budem môcť fungovať v obmedzenom režime. Žiaľ, ako Spievankovo máme veľké koncerty pozastavené, ale dúfam, že toto tu nemôže trvať večne a že sa to čoskoro skončí.

Dosť pravdepodobné je, že obmedzenie na 50 ľudí v interiéri je opäť len na nejaký čas a že v nejakej fáze príde k sprísneným opatreniam. Čo budete ako umelci robiť, ak dôjde k úplnému zákazu zhromažďovania? 

Keď to príde, tak to príde. Ja som optimista a verím, že umelci sú kreatívni a budú sa snažiť robiť všetko preto, aby sme si našli nejaké formy zárobku. Prinajhoršom sadnem do auta a budem šoférovať. Niečo však určite vymyslíme.

Prihlásili ste sa o štátne kompenzácie po prvej vlne?

Nie, bolo to pre mňa komplikované, ani som to moc nechápal, aj som sa pýtal účtovníka, ale nejako sme to nestihli. Teraz som podal žiadosť, lebo tvorím album ako Zahrajko s detskými pesničkami, takže som požiadal o štipendium a dúfam, že sa dopátram ešte k podobným grantom na dofinancovanie.

Ministerstvo kultúry sľúbilo pomoc umelcom do konca roka, ktorá by po prepočtoch mohla vyjsť najviac okolo 3000 eur. Kompenzovalo by vám to výpadok príjmov za niekoľko mesiacov? 

Ako pomoc jednotlivcovi je to v poriadku. Horšie sú však na tom väčšie agentúry, alebo ľudia, ktorí mali v prenájme priestory, aparatúru, pódiá a majú v tom veľké peniaze. Majú síce väčšie obraty, ale oni tie peniaze musia točiť. Títo ľudia za pár mesiacov úplne skrachujú a o to ťažšie sa budú opäť rozbiehať. Jedna vec je mať na potraviny a bežný život, no zároveň biznis niečo stojí.

Sú ľudia, ktorí dnes frflú na umelcov, že čo chcú, keď sa majú dobre, veď predsa niektorí ľudia nebudú mať ani na živobytie…

To je prirodzené, keď niekto zarába mesačne tisíc eur, nastaví si štandard, z ktorého vie pekne fungovať a možno si aj stovku odloží. Keď niekto zarobí tritisíc eur, tak si odloží viac, a aj štandard má nastavený prirodzene inak. Človek s väčším príjmom nie je namyslenejší, ale keď mu to príjem umožňuje, tak má prirodzene vyšší štandard. Žije možno vo väčšom komforte, ale má aj väčšie výdavky.

Aj umelci majú pobraté hypotéky, lízingy, kadejaké splátky… plus peniaze ukladajú do firmy, kde musia peniaze točiť, inak biznis padne a to si bežní ľudia neuvedomujú. Toto obdobie je kritické pre všetkých, ktorí k svojmu biznisu potrebujú návštevníkov, hostí, divákov.

Čakáte nejakú pomoc od štátu?

Určite. Našou nevýhodu je, že my umelci nie sme veľakrát praktickí v týchto veciach a nevieme v tom chodiť, nemáme odbory alebo niekoho, kto by za nás vybavoval tieto papierovačky, ktoré nás stoja veľa energie.

Povolanie umelec na Slovensku vlastne ani neexistuje, máme eseročky, sme SZČO, každý je sám za seba. My však máme spievať, hrať, to je naša práca. A to nehovorím o ďalších zamestnaniach, bez ktorých by showbiznis ani nefungoval, zvukári, osvetľovači, ľudia, čo stavajú veľké pódiá…

Našťastie svitá na lepšie časy a vznikla Hudobná únia Slovenska, ktorá možno v budúcnosti niečo podobné bude zastrešovať a bude nám ľahšie. Už teraz sa rozbieha a komunikuje aj s vládou a príslušnými ministerstvami a snaží sa zastávať naše potreby.

Nemá toto vyriešiť aj solidárnosť medzi ľuďmi zdola? Teda aby boli ľudia citliví a vedeli o možnosti pomôcť najbližšie mesiace profesiám, ktoré budú ohrozené, čo sa týka príjmov?

Je to pekná myšlienka, ale nereálna. Pre mnohých sme tŕňom v oku. Ľudia poznajú len veľké pop-star, alebo v televízii vidia smotánku a bulvár. Nevedia, ako to celé funguje, ani kto všetko do umeleckej brandže patrí.

Najhoršie sa budú mať malí umelci, divadelníci, ktorí chodili po divadielkach a škôlkach, maľovali, tvorili. Tí reálne budú musieť ísť robiť za kasu do obchodu či robiť taxikárov, lebo nemôžu vôbec pracovať. Potrebujú sály, divákov, obecenstvo.

Naivné by bolo si myslieť, že nám ľudia majú posielať peniaze. To je nereálne. Toto by mal riešiť štát. Tak ako keď búrky zničia úrodu a poľnohospodári dostanú dotácie, alebo keď štát oddlžuje nemocnice. Nastal čas, aby sa štát postavil za tvorcov slovenskej kultúry.

Nie je to aj čas hľadať nové spôsoby, ako osloviť svoje publikum a ponúknuť mu alternatívne umelecké výstupy? 

My sme snažili ísť online, ale aj to má svoje limity. Plus naše publikum sa teraz tiež rozhoduje, na čom ušetriť, tiež majú málo. Momentálne nám môžu pomôcť tým, že tých päťdesiat ľudí príde na našu akciu. Ľudia sa však boja a ja ich chápem.

Keď zapneme ráno médiá, všade sa na vás vyrútia počty nakazených.

Kultúra nesmie vyschnúť. V duši človeka je potrebné, aby nenastala sterilita – neplodnosť ducha.

Keď si ráno pozriem počasie, kde hlásia, aká bude teplota, viem, čo s takýmito informáciami spravím. Ja však netuším, čo mám robiť s číslami počtu nakazených. Ja by som chcel návod, ako sa mám podľa týchto čísel zariadiť.

Teda chýba vám jasná komunikácia pravidiel, že keď prekročíme taký počet infikovaných, bude to znamenať toto, a keď bude toľko hospitalizovaných, bude to znamenať tamto? 

Dnes som sa dozvedel informáciu z jednej škôlky, kde mi píšu, že pre istotu rušia moje predstavenie. Nikto im to nezakázal, ale rušia to. Pre istotu… boja sa. Hoci neviem, koho a čoho, lebo deti sú v škôlke tie isté a ja som zdravý. Ak je detí viac, spravím dve vystúpenia po sebe. Každý má iný meter na uplatňovanie usmernení a s tým sa ťažko žije.

Idú zimné mesiace, pravidlá sa budú s veľkou pravdepodobnosťou sprísňovať. Čo budete robiť?

Snažím sa pracovať na novom detskom CD, tak ak sa to podarí, budem mať hádam z čoho žiť a možno budem z obývačky streamovať koncerty. (smiech) Aj Spievankovo je kreatívna banda, tak verím, že niečo vymyslíme. Pokiaľ nezakážu spievať na ulici a nebudeme musieť chodiť za hranicu do krajiny kráľa Miroslava si zaspievať, tak budeme spievať aj na námestí do klobúka. (smiech)

Čakajú nás náročné mesiace, vieme situáciu upokojiť svojím nastavením? V čom vidíte úlohu vás umelcov v tomto období? 

Ako v rozprávke Stolček prestri sa! V šatke musí vždy zostať nejaká omrvinka. Kultúra nesmie vyschnúť. V duši človeka je potrebné, aby nenastala sterilita – neplodnosť ducha. Musí v nás zostať človečenstvo, teplo človeka. Aj v obdobiach vojny sa točili filmy, ľudia sa zabávali, chodili do divadla. Ak sa uzamkneme v strachu, budeme mať sterilné ruky, ale mŕtvu dušu… a budeme ako zombie. Zomrieme zaživa. My ako umelci sme stále pripravení sýtiť ľudskú dušu a dúfam, že nikdy nenastane doba, keď budeme nútení navždy mlčať.