Taliansko sa nadýchlo

Začiatkom mája sa pre nás skončilo neľahké dvojmesačné obdobie karantény. Prvý raz sa dalo vyjsť z domu a nemyslieť pritom len na tie najzákladnejšie potreby, ako je nákup potravín, drogérie či liekov. Môcť si zašportovať na čerstvom vzduchu som vnímala ako bonus, na ktorý som tak dlho čakala. Prechádzku vo dvojici s manželom či dieťaťom som po toľkých týždňoch považovala za luxus a úprimne som sa z nej tešila.

Ulice sa pomaly zapĺňali, ihriská sa postupne otvárali nedočkavým deťom. Na lavičke som si všimla mamičku s kočíkom pre dvojičky. Podišla som bližšie a pochválila som jej pármesačné bábätká. Šťastne sa usmiala a spontánne sa rozrozprávala o období v karanténe po pôrode, bez akejkoľvek pomoci. „Ste výborná mama, zvládli ste to. Teraz už bude pre vás všetko ľahšie,“ povzbudila som ju. Iná staršia žena, stojaca obďaleč, sa hrdo ozvala: „Všetci sme to zvládli. Deti a vnúčatá som nevidela po celý ten čas. Naučilo ma to však žiť lepšie prítomnosť, lebo som si uvedomila, že tu už zajtra nemusím byť.“

Čas v karanténe nás jednoznačne obohatil, pomyslela som si. Jasné je, že asi v žiadnej rodine nechýbali problémy spojené s „vynúteným“ spolužitím členov rodiny.

Posilnené, úprimné vzťahy medzi nami sú pozitívnym výsledkom uzavretia medzi štyri steny.

Napätie vyvolané už len samotným pocitom neviditeľného ohrozenia novým vírusom, práca a škola z domu, chýbajúci pohyb a neistota z ďalšieho vývoja koronakrízy v každom z nás vzbudzovali isté obavy. Ak sme sa prestali kontrolovať, pocit tiesne poľahky prerástol do drobných konfliktov medzi nami či túžby izolovať sa od ostatných. Asi to bola najlepšia previerka našich vzťahov. Podrástli sme v empatii, naučili sme sa lepšie komunikovať a poznať vlastné limity. Posilnené, úprimné vzťahy medzi nami sú pozitívnym výsledkom uzavretia medzi štyri steny.

Ako mnohé deti v Taliansku aj tie naše, hoci už nie malé, hneď na začiatku prepuknutia pandémie vzali do rúk štetce a namaľovali dúhu s nápisom „Andrà tutto bene“ (Všetko dobre dopadne). Obrázok nám na dverách visí doteraz. Počet nakazených a úmrtí v Taliansku výrazne klesol, život sa vrátil do takmer normálnych koľají. Len deti nenastúpili do školy a hranice štátov sa, dúfam, čoskoro začnú otvárať. Pre pozdvihnutie ekonomiky, ktorá stojí najmä na cestovnom ruchu, je to veľmi dôležité.

Taliani si vedia život užívať, milujú spoločnosť a vysedávanie na námestiach. Možno tá disciplinovanosť im trochu chýba. Rúška nie sú a neboli povinné pri pohybe vonku, no je pravda, že aj napriek tomu sa pre mnohých stali každodennou súčasťou. Horšie je to so sociálnym odstupom.

Ktovie, prečo dvojmesačné odriekanie v niektorých neposilnilo naše „civilizované ja“, ktoré chápe, čo znamená brať ohľad aj na druhých.

Postávanie pred barmi s kávou či drinkom v ruke je ťažké praktizovať na vzdialenosť dvoch metrov. Po toľkom odlúčení sa mnohí veľmi radi vrátili k horúcim objatiam a bozkom na líca. Chladnému zamávaniu cez ulicu už, zdá sa, odzvonilo. Najmä mladí majú pocit, že môžu konečne dobehnúť mesiace „spoločenskej pasivity“, a tak sa veselo zhlukujú v parkoch. A policajné hliadky všetko kontrolovať nestíhajú. Ktovie, prečo dvojmesačné odriekanie v niektorých neposilnilo naše „civilizované ja“, ktoré chápe, čo znamená brať ohľad aj na druhých.

Naopak, veľmi zodpovedný prístup som zažila v reštaurácii: meranie teploty, potrebné rozostupy medzi stolmi, rukavice, dezinfekčné gély, platenie kartou… Rovnako aj organizácia trhu je neuveriteľne, až prekvapivo dôsledná.

Horúca talianska krv pri vyšších teplotách, ktoré už teraz v máji často vystúpili na 30 stupňov, akoby začínala vrieť. Verím však, že aj krásna južanská nátura si uvedomuje, že ľad je ešte stále veľmi tenký.

Našou reakciou na uvoľňovanie opatrení by mala byť vnímavosť a citlivosť na druhých, ktorej sme sa práve počas nedávnych týždňov mohli viac naučiť.

Azda čoskoro budem môcť zvesiť z dverí dúhu s nápisom a odložiť si ju do zásuvky ako spomienku na náročné, no veľmi prínosné obdobie.

Slovo pandémia pochádza z dvoch gréckych slov – pan, čo znamená všetci, a demos, čo prekladáme ako ľud. Pandémia sa teda dotýka nás všetkých a vyžaduje si odpoveď každej osoby. Myslím si, že našou reakciou na uvoľňovanie opatrení by mala byť vnímavosť a citlivosť na druhých, ktorej sme sa práve počas nedávnych týždňov mohli viac naučiť. Bol by to azda ten najväčší úspech, ktorý by si naša európska spoločnosť, tak málo zvyknutá na nečakaný diskomfort, mohla pripísať na svoj účet.