Viac ako sto rokov sa mnoho kresťanov z rôznych cirkví modlí a pracuje na budovaní jednoty kresťanov. Proces sa nám môže zdať málo dynamický a bez väčších prekvapení, lebo ešte stále sme rozdelení. Takýto pohľad môže demotivovať a oslabovať entuziazmus pre jednotu kresťanov. Potrebujeme viac vniknúť do skrytého pôsobenia Svätého Ducha a viac veriť, že „Bohu nič nie je nemožné“. Pokúsime sa poukázať na menej známe skutočnosti Božieho pôsobenia v nás, rozdelených kresťanoch…
Turíce sú práve vhodnou príležitosťou otvoriť oči a s obdivom skúmať skryté, nové a nádejné veci. Ježiš nám prisľúbil: „Duch Svätý vás naučí všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril“ (Jn 14, 26). A to sa deje stále, aj v počiatkoch Cirkvi, aj v súčasnosti.
Prvé stretnutie s Duchom Svätým bolo vopred prisľúbené a očakávané na modlitbách v prvom spoločenstve Ježišových učeníkov, spolu s Máriou, Ježišovou Matkou. Udialo sa 50 dní po zmŕtvychvstaní Pána Ježiša. Vtedy Duch Svätý zjednotil Izraelitov z rôznych národov a jazykov a všetci počuli hovoriť o veľkých Božích skutkoch vo svojej materčine. Aj pohania zažili mocné stretnutie s Duchom Svätým pri Petrovej misijnej kázni v dome stotníka Kornélia v Cézarei. K týmto udalostiam sa Cirkev počas svojej histórie každoročne vracia a nanovo ich aj prežíva.
Počas histórie Cirkvi Duch Svätý popri vznikajúcich rozdeleniach a rozkoloch stále živil túžbu po jednote. Toto pôsobenie Ducha Svätého je nesmierne povzbudzujúce. Popri smutnom „ľudskom faktore“ rozdelení jestvujú vždy i snahy smerom k jednote.
Cenným projektom na napredovanie k viditeľnej jednote kresťanov boli oficiálne ekumenické teologické dialógy po Druhom vatikánskom koncile. Po viac ako 40 rokoch dialógu s anglikánskym spoločenstvom, s luterskou, reformovanou a metodistickou cirkvou je na mieste otázka: Čo sme dosiahli a čo zostáva ešte otvorené? V štúdii emeritného predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov kardinála Waltera Kaspera[1] sa v závere konštatuje: „Môžeme radostne vyhlásiť, že niektoré z klasických dišpút, z ktorých vyrástli naše bolestné rozdelenia, sú dnes v podstate vyriešené novým konsenzom o fundamentálnych bodoch doktríny. V iných diskutovaných otázkach sa nakoniec našla aspoň konvergencia. Táto konvergencia pomohla, aby sa dialógy pohli dopredu, za doterajšie polemické pozície, a aby sa vytvorila pokojná ekumenická atmosféra, v ktorej výmena darov obohatí obidve strany.“
Na Turíce 1998 Duch Svätý zjednotil viac ako 50 hnutí a cirkevných spoločenstiev, ktoré sa na pozvanie pápeža Jána Pavla II. stretli na Námestí sv. Petra v Ríme a zjednotili sa v prijatom sľube, že budú vzájomne spolupracovať v službách Cirkvi a ľudí, ku ktorým sa cítia poslané.
Pri ekumenickej spomienke 500. výročia reformácie Martina Luthera sme zakúsili vanutie Ducha Svätého. Ono je evidentné aj z knihy, ktorá vznikla pri tej príležitosti.[2].
Zjednocujúcemu pôsobeniu Ducha Svätého otvárajú celé kresťanstvo pentekostálne hnutia, ktoré odvodzujú svoj názov od Turíc, od zoslania Ducha Svätého.
Ide o mohutný fenomén nárastu Kristových vyznávačov na všetkých kontinentoch, najmä v krajinách tretieho sveta, v krajinách globálneho Juhu.[3] Svoje korene majú v prebudeneckých hnutiach 19. a 20. storočia v angloamerickom priestore. Vlastný im je dôraz na svedectvo, na zvestovanie formou piesní, Božieho slova, na prežívanie Božej prítomnosti, na osobu Ducha Svätého a jeho dary: najmä na dar uzdravovania, na svedectvo o Božej moci v konkrétnych činoch, na žitú vieru a zážitkovú spiritualitu. Tieto prejavy viery sú veľmi blízke obyvateľom krajín, ktoré zažili oslobodenie z neslobody kolonializmu. Aj popri svojej chudobe na periférii bohatého sveta prežívajú radosť z Božej blízkosti.
Pentekostálne (letničné) hnutie sa stalo najmä v období druhej polovice 20. storočia novým a mocným prúdom kresťanstva. Prikláňalo sa k evanjelikálnym cirkvám. Historické cirkvi si dosť dlho nevšímali tento nový jav, možno ho považovali za cirkevne a teologicky nerozvinutý. A naopak, pentekostálne hnutia zasa považovali historické cirkvi za mŕtve, neschopné radostného prežívania viery. V takýchto vzťahoch a popri určitom prozelytizme ťažko hovoriť o ekumenizme. Preto to podstatné a spoločné vo vyznávaní viery zatiaľ nie je putom jednoty. Je tu však výzva hľadať spoločnú reč, je tu dialóg života a úsilie učiť sa jedni od druhých radostne oslavovať Boha. Boh má svoje cesty a spôsoby, ako podnietiť bratské spoločenstvo ľudí. Veríme, že novodobý obrovský nárast pentekostálnych hnutí a cirkví[4] je v Božích plánoch. Duch Svätý, Duch Pána Ježiša, môže mocným vanutím premeniť turbulencie na bratskú spoluprácu.
Zakončíme slovami kardinála Kurta Kocha, predsedu Pápežskej rady pre napomáhanie jednoty kresťanov: „Predbežná ekumenická jednota môže dnes spočívať v tom, že budeme do hĺbky spoznávať rôzne kresťanské spoločenstvá s ich tradíciami, budeme ich chápať a z nich žiť… To, čo Duch Svätý v iných cirkvách zasial, treba brať ako dar určený aj pre nás.“[5]
Máj 2020, Terézia Lenczová, v konzultácii s otcom ThDr. Antonom Konečným
[1] Kasper, Walter: The Harvisting the Fruits of Ecumenical Theological Dialog, 2011, závery a zhrnutia.
[2] V roku 2013 vznikla kniha From Conflict to Communio (Od konfliktu k spoločenstvu), ktorá je nám už k dispozícii v slovenčine.
[3] Halasová, Tereza: Letničný oheň ako kedysi, I., II., III., časopis Rozmer, čísla 3/2019, 4/2019, 1/2020.
[4] Podľa citovaného prameňa Halasová, Tereza, časopis Rozmer, prevratný vplyv tejto formy kresťanskej zbožnosti je najmä v Afrike – v roku 2000 evidovali 11 percent letnične orientovaných kresťanov, v Latinskej Amerike v roku 1965 predstavovali 73 percent všetkých latinskoamerických nekatolíckych kresťanov – s mocnou príťažlivou silou v krajinách Amazónie.
[5] Koch, Kurt: „Chvála mnohorakosti. Vytráca sa kresťanským cirkvám jednota z očí?“ Prednáška na Teologickej fakulte v Padernborne v roku 2019, citované in: Sočúvka, František SJ: Kľúčové body zbližovania cirkví: Písmo, synoda alebo pápež?, Viera a život, č. 5/2018, s. 92.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.