Nič sa nedeje náhodou

Akosi som si už zvykla, že menšie či väčšie „katastrofy“ sa u nás dejú, keď je manžel odcestovaný. Jeho neprítomnosť doslova priťahuje choroby či úrazy detí, pokazený spotrebič či dlhšiu odstávku vody. Bolo to tak aj nedávno.

Kým som bola s najmladším na oslave narodenín jeho spolužiaka, dostala som telefonát, že starší syn si rozbil hlavu. Bežať v Taliansku na pohotovosť je zážitok, ktorý by som nikomu nepriala. Podráždená som teda nasadla do auta a ponáhľala som sa domov.

Dôležité je moje vnútorné nastavenie, otvorenosť duše prijímať a pretvárať všetko na niečo cenné.

Keď som zbalila potrebné veci, pripravená čakať na vyšetrenie aj niekoľko hodín, napadlo mi, že zatiaľ sa v mojom živote nič neudialo náhodou.

Vždy som bola presvedčená, že každá udalosť, aj tá, ktorá ma prekvapí, má svoj význam, každý človek, ktorého stretnem, ma dotvára. Dôležité je moje vnútorné nastavenie, otvorenosť duše prijímať a pretvárať všetko na niečo cenné.

S týmto postojom som vstúpila do preplnenej čakárne nabitej chorými, postrelenými výtržníkmi, utrápenými bezdomovcami a inak fyzicky či duševne zranenými osobami. Hodiny bežali, trpezlivo som stála, opierajúc sa o vozík, na ktorom sedel môj syn.

V kúte som zrazu zbadala starenku, úbohú zošúverenú stvoru, ktorá na prvý pohľad pripomínala „šúpolienku“. Strávená životom, unavená a vychudnutá až na kosť ležala opustená a odložená na konci chodby. Podišla som bližšie, lebo sa mi zdalo, že jej pery čosi šepocú. „Som smädná,“ vydýchla žena.

Upozornila som na ňu sestričku, no s nehybným výrazom povedala, že musí najprv počkať na vyšetrenie. Hladila som ju, držala za ruku, prihovárala som sa jej hlasom, ktorý túžil zmierniť jej bolesti a samotu.

Nič sa nedeje náhodou, treba si len otvoriť srdce a prijímať nielen svoje bolesti, ale aj utrpenie tých, čo nám skrížia cestu.

Po chvíli som sa od nej musela vzdialiť, lebo nás so synom zavolali do ambulancie. Bola skoro polnoc. Keď sme už mohli opustiť nemocnicu, niečo vo vnútri mi nedalo a začala som sa rozhliadať hľadajúc starenku. Bola umiestnená neďaleko, v provizórnej izbe, dvere boli pootvorené a spolubývajúci muži na ňu nadávali. Boli to podmienky, ktoré nijako nerešpektovali jej zdravotný stav a ľudskú dôstojnosť.

Vraj neustále počíta do sto, je neprítomná a nedá sa pri nej spať, zlostili sa chlapi. Pristúpila som k posteli a zľahka som sa dotkla jej tváre. Vyplašenými očami, ktoré kričali všetko utrpenie, sa na mňa zdĺhavo zadívala. „Nebojte sa,“ povedala som jej. „Boh vás má nesmierne rád. Nemusíte už počítať, to on čoskoro spočíta vaše skutky lásky a istotne ste ich v živote urobili veľa. To ostatné stačí len ľutovať. Boh je láska, je milosrdenstvo.“ Žena náhle prestala rátať, telo sa jej uvoľnilo a zmĺkla. Ešte párkrát som ju pohladila a potom som dodala: „Musím teraz ísť, no raz sa stretneme v nebi. Vy tam istotne pôjdete čoskoro.“

Unavení sme sa pobrali domov. Syn bol trpezlivý a s úsmevom ma chytil za ruku. Všetko ticho sledoval a ako dospievajúci chlapec citlivo reagoval na všetku bolesť, ktorú okolo seba videl. Spolu sme sa za babičku i za všetkých trpiacich a opustených pomodlili.

Nič sa nedeje náhodou, treba si len otvoriť srdce a prijímať nielen svoje bolesti, ale aj utrpenie tých, čo nám skrížia cestu. Všetko tak nadobudne nový hlboký význam.