Slovenské lavičky v porovnaní s Lisabonom zívajú prázdnotou – ľudia tu netrávia čas spolu vonku. Prešovčanka Mária Fialková chcela vrátiť život na ulicu, preto sa rozhodla dotiahnuť nápad na záverečnú prácu na Fakulte umení do konca. Hra The Kit for an Urban Kid (Súprava pre dieťa z mesta) oslovila aj porotu prestížnej súťaže, ktorá jej v študentskej kategórii udelila Národnú cenu za dizajn 2019.
Mgr. art. Mária Fialková vyštudovala produktový dizajn na Technickej univerzite v Košiciach v Ateliéri dizajnu Inovácia na Fakulte umení. Časť štúdia absolvovala v Krakove a v Lisabone, má za sebou pracovnú stáž vo Švédsku. Žije v Prešove, momentálne pracuje ako grafická dizajnérka.
Počas štúdia ste strávili semester v Krakove a dva v Lisabone. Ako ovplyvnili tieto mesiace strávené v zahraničí vašu tvorivosť?
Obdobie v Lisabone bolo pre mňa dosť podstatné, malo vplyv na to, čo som neskôr vytvorila. Raz, keď som sa už odtiaľ vrátila domov, som sa pozerala von oknom svojej izby na dvor, kde sme sa hrávali ako deti, a tam nikoho nebolo.
V Lisabone trávia ľudia čas vonku, sedia na lavičkách, rozprávajú sa na rohu ulice, dokonca aj keď prší, pozerajú futbal pod dáždnikmi – stále sú vonku. Bolo mi ľúto, že na „mojom“ dvore nebolo nikoho, a preto som si zvolila za cieľ svojej diplomovky priviesť ľudí späť do verejného priestoru. Zdalo sa mi najjednoduchšie začať od detí – ak ich tak vychováme, aj v dospelosti budú mať chuť tráviť čas vonku.
Skrsol konkrétny nápad hneď, alebo ku jeho konečnej podobe viedla dlhšia cesta?
Stanovila som si najprv problém, ktorý som chcela riešiť, ale hľadanie riešenia nebolo až také jednoduché. Štyri súpravy hier boli až výsledok, na začiatku som si myslela, že by bolo vhodné nejaké detské ihrisko.
Potom som však zistila, že tie nie sú v súčasnosti až také prospešné pre detský rozvoj, často sú oplotené, plastové od podlahy až k detailom, existuje strašne veľa noriem, ktoré musíte pri ich navrhovaní dodržať.
pozerala von oknom svojej izby na dvor, kde sme sa hrávali ako deti, a tam nikoho nebolo.
Tak som zistila, že to nebude dobré riešenie pre problém, ktorý som si stanovila, navyše sme mali vytvoriť aj model finálneho produktu – čo by bolo pri ihrisku nemožné. Hľadala som teda niečo menšie, kompaktnejšie, možno ľahšie na výrobu.
Ako ste sa dostali k súprave hračiek na štyri ročné obdobia?
Chcela som riešiť daný problém komplexne počas celého roka, nielen „jednou celoročnou hrou“. Tak vznikol nápad rozdeliť to na štyri ročné obdobia – tie ponúkajú dostatok možností na aktivity a deti tak môžu tráviť za každého počasia aspoň časť dňa vonku. Zároveň som chcela pre deti bližší kontakt s prírodou.
Čo sa vlastne ukrýva pod názvom The Kit for anUrban Kid?
Finálnym riešením sú štyri škatule – súpravy aktivít na štyri ročné obdobia pre deti od 6 rokov. Tieto „Kity“ sú určené najmä pre deti z urbánneho, teda mestského prostredia. Na jar je to súbor 6 byliniek, ktoré môžu deti vysadiť do pôdy priamo v rašelinových črepníkoch – tie sa potom samy rozložia.
Pri každej zo štyroch súprav je pracovný zošit – v jarnom pracovnom zošite nájdu deti zábavné úlohy o mravčekoch, rastlinkách a pozorovaní počasia.
V letnej hracej súprave sú základné herné pomôcky, ktoré dnešné deti možno ani nepoznajú, ako prak, guma na skákanie.
Na leto je tam hra Na stopára, ktorú sme hrali my ako deti: jeden z nás nakreslil kriedou na chodník okolo bytovky nejakú trasu šípkami, zaznačil tam stanovištia s úlohami a my ostatné deti sme ich museli plniť. Na konci sme našli poklad. V tejto letnej hracej súprave sú základné herné pomôcky, ktoré dnešné deti možno ani nepoznajú, ako prak, guma na skákanie, švihadlo, lupa a kriedy.
V letnom zošite sa majú deti naučiť zakresliť mapu z vtáčej perspektívy, vďaka čomu aj lepšie spoznajú svoje okolie a orientačné body, kde sa majú pohybovať. Tak sa o ne rodičia nemusia až tak báť, lebo deti poznajú svoje prostredie, kde žijú – vedia napríklad, kde je cesta, kam nemajú ísť.
Na jeseň je v „Kite“ herbár a do priloženého pracovného zošita si deti vlepujú rastlinky. Cez daždivé jesenné dni si môžu prekresľovať napríklad žilnatinu listov a môžu podrobne pozorovať jednotlivé časti kvietka. V zime je to vtáčia búdka, ktorú jednoducho dokážu poskladať aj deti, a v zošite sú zábavné úlohy o vtáčikoch, napríklad O čom dnes štebocú vrabce alebo úloha zakresliť čiarou melódiu ich spevu – to sme robili aj my ako deti.
Čerpali ste teda najmä z toho, čo ste si pamätali z detstva?
Áno. Počas tvorenia týchto súprav som vytvorila aj dotazník, ktorý som rozposlala svojim kamarátom. Chcela som vedieť, ako oni vychovávajú svoje deti dnes a ako boli oni sami vychovávaní. Písali mi krásne spomienky na hry, ktoré sa ako deti hrali. Bolo to pre mňa veľmi inšpirujúce.
Ako zareagoval na váš nápad vedúci diplomovej práce?
Profesor Tibor Uhrín sám navrhoval niekoľko dizajnov hračiek, veľmi ma v tom podporoval, páčilo sa mu to. Dobrú atmosféru sme mali v celom našom ateliéri Inovácia. Samotná téma detstva je trocha nostalgická, sú to naše vlastné spomienky, možno aj preto to nadchlo toľkých ľudí.
On bol teda iniciátorom myšlienky prihlásiť sa na Národnú cenu za dizajn 2019?
Rok po skončení školy sme ho boli navštíviť so spolužiačkou. Hneď sa nás spýtal, či sme už prihlásili naše produkty do súťaže. Dovtedy som nad tým veľmi nerozmýšľala.
sú to naše vlastné spomienky, možno aj preto to nadchlo toľkých ľudí.
Na poslednú chvíľu – termín bol do polnoci – som to rýchlo poslala. Cena za produktový dizajn sa udeľuje raz za dva roky.
Ako ste sa dozvedeli o tom, že ste ocenenie získali? Čo to pre vás znamenalo?
V Bratislave bol slávnostný galavečer, počas ktorého nám ceny odovzdávali. Šlo o tri ocenenia v profesionálnej sekcii a jedno v študentskej, potom tam bol ocenený dizajn s pridanou hodnotou, opraviteľný dizajn a ďalšie.
Na galavečere boli všetci, ktorí sa dostali do druhého kola. Keď mi oznámili, že som vyhrala, bol to pre mňa najprv veľký stres, je to jedna z najlepších súťaží pre dizajnérov – nie, je to najlepšia súťaž pre dizajnérov na Slovensku, neexistuje asi nič lepšie na propagáciu.
Bola to určite veľká česť, veľmi som sa tešila, ale asi som mala najprv také vnútorné obavy z reakcií ľudí, že to budem musieť prezentovať širokej verejnosti, budem musieť ísť na galavečer, robili so mnou rozhovor pre televíziu, rádio – pre bežného človeka to nie sú úplne normálne veci. No tešila som sa a vedela som, že táto súťaž urobí „Kitu“ dobrú reklamu.
Stalo sa tak?
Po galavečere sa to rozbehlo. Začali sa mi ozývať ľudia cez facebook, kde som si ešte predtým vytvorila stránku The Kit for an Urban Kid. Súpravy si začali objednávať jednotlivci, oslovili ma aj dve firmy.
Súpravy si začali objednávať jednotlivci, oslovili ma aj dve firmy.
Popri práci som začala vyrábať ďalšie a ďalšie súpravy, pomáhal mi aj môj snúbenec, robili sme ich cez víkendy, do noci.
Organizátori výstavného festivalu detských hračiek ma pozvali do Bratislavy – chceli ma podporiť ako študentku, preto mi na festivale zabezpečili stánok, ktorý si inak účastníci museli hradiť sami. Ľudia tam boli veľmi milí, vraveli mi, že keď ich malé deti trochu vyrastú, určite chcú pre nich takúto hračku. Dokonca sa mi nedávno ozval jeden chlapec, že mi chce s touto myšlienkou pomáhať, že dá výpoveď v práci a chce sa tomu venovať. (smiech)
Vidíte v tom svoju budúcnosť?
Určite je to na začiatok veľmi dobré a mám už nové nápady na „kity“, ale asi sa tomu nechcem venovať navždy.
Porota označila za kľúčovú hodnotu vášho projektu aktiváciu užívateľa, teda motiváciu na malú, ale významnú zmenu. Máte odvahu prinášať takéto pozitívne zmeny aj naďalej? O umeleckom svete sa hovorí, že je to nádherný, no tenký ľad…
Už od šiestich rokov som začala chodiť na výtvarnú do Základnej umeleckej školy, veľmi ma vtedy inšpirovala moja úžasná učiteľka Ivana Pančáková, za čo som jej dodnes vďačná. V deviatke som sa rozhodla pre gymnázium, sama mi to poradila – ak si ešte nie som istá, čo chcem ďalej robiť.
Vždy som sa na to pozerala tak trocha prakticky – ako robiť niečo umelecké, čo by ma zároveň aj uživilo.
Teraz som už presvedčená, že ísť na vysokú školu na dizajn je lepšie z gymnázia ako z umeleckej strednej školy.
Vždy som sa na to pozerala tak trocha prakticky – ako robiť niečo umelecké, čo by ma zároveň aj uživilo. Tak sa mi zdal produktový dizajn ako niečo, s čím prichádza každý človek denne do kontaktu, čoho sa môže dotknúť. Neviem, obavy z pracovného a umeleckého sveta nemám, všetko ide zatiaľ tak dobre (úsmev). Či mám nejaký odkaz ľudstvu? Tešte sa zo života. Je krásny.
Foto: Jakub Šimoňák
Zdroj YouTube
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.