Po roku veľmi ťažkej duchovnej krízy, ktorú som opísal v predošlom článku, si bola Chiara Amirante istá, že práve v tom roku „pekla“ sa zrodilo jej nové povolanie, povolanie do podsvetia! Až doteraz úplne nasledovala charizmu Chiary Lubichovej, teda „jednotu a opusteného Ježiša“ a bola veľmi spokojná. Ako spomína, bola to skúsenosť „radosti, jednoty a raja“.
Od obdobia duchovnej krízy cítila jasné volanie, aby žila dni, ktoré jej ostávajú pre pomoc osobám, aké prešli smrťou duše. Ide o izoláciu od Boha vynútenú nielen absenciou viery, ale predovšetkým zotrvávaním v hriechu, ktorý zatvára srdce pred Božou láskou. Vysvetľuje to tiež svätý Pavol, keď hovorí: „Mzdou hriechu je smrť“ (Rim 6, 23).
Od obdobia duchovnej krízy cítila jasné volanie, aby žila dni, ktoré jej ostávajú pre pomoc osobám, aké prešli smrťou duše
Na konci tohto času temna sa vyjasnilo, čo sa stalo základným povolaním komunity Nových horizontov: svedčiť o plnosti radosti zo Zmŕtvychvstalého Krista s mimoriadnou pozornosťou na tajomstvo Jeho zostúpenia do podsvetia.
Chiara si želala, aby s čo najväčším počtom osôb zdieľala tajomstvo plnej radosti, ktorú nám Pán stvorenia zjavil: „Ostaňte v mojej láske. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v Jeho láske. Toto som vám povedal, aby vo vás bola moja radosť a aby vaša radosť bola úplná. Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 9-12). V tomto prikázaní Ježiša to „ako“ znamená milovať až do bodu, v ktorom On kričí so mnou: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“. A to až do tej miery, že zostúpi do priepasti odlúčenia sa od Otca, ktorú hriech spôsobuje v našej duši, a to až tak, že zoberie na seba smrť, aby ju premohol a priniesol k zmŕtvychvstaniu.
Chiara hovorí, že objavila novú dimenziu v požiadavke „milujte sa, ako som ja miloval vás“, ktorá sa rozšírila – dať sa k dispozícii blížnemu a byť stále pozorná na potreby iných, ako som to robila až do toho času. To „ako“ znamenalo napodobňovať spravodlivého sluhu, ktorý „niesol naše choroby a našimi bôľmi sa On obťažil, (…) na ňom je trest pre naše blaho a Jeho ranami sme uzdravení.“ (Iz 53, 4-5). Teda mala som milovať svojho brata až pokiaľ sa jeho krik z opustenosti nestal mojím, jeho „peklo“ učiniť mojím. Prežijúc ich osobne dostali úplne iný význam. Pretože je jedna vec, keď poznáš, že peklo existuje a úplne iné je, keď ho zažiješ osobne.
mala som milovať svojho brata až pokiaľ sa jeho krik z opustenosti nestal mojím, jeho „peklo“ učiniť mojím
Chiara spomína, že to veľmi bolestné obdobie, ktoré prežila, dostalo nový význam pre jej povolanie. Pochopila, že v duchovnom napredovaní sa musíme zamerať na to, ako vyjsť na vrchol Karmelu (ako ho volala sv. Terézia z Avily), to znamená na hlbokú jednotu s Bohom, ktorý nás vedie na končiar vrchu lásky. Ale keď sme tam raz prišli, nedá sa zostať tam hore a musíme „zostúpiť do podsvetia“, kde je ľud, ktorý kričí, trpí a zomiera. Tam treba svedčiť o tejto plnej radosti, ktorá kvitne z Evanjelia, keď sa žije s radikálnosťou.
Chiara Amirante nám odhalila, že to, čo má pre ňu skutočne význam, je zamerať sa na neustálu modlitbu. Žiť ponorená do kontemplácie, ale robiť to tak, aby výstup na vrch Tábor stále sprevádzal zostup do „údolia temna“, kde sa nachádzajú mnohí bratia, ktorí prežívajú duševnú smrť. “Od malička som meditovala Evanjelium, ale v tom momente, ako keby každé slovo nadobudlo nové svetlo, iný odtieň: objavila som, že Božie slovo je nekonečné, ako je nekonečný Boh a že pre každý deň prináša niečo nové, nad čím sa dá kontemplovať. Vytvoril sa skutočný a pravý „cnostný kolobeh“. Keď som viac milovala a videla Pána, ako sa prejavuje, Pán sa ešte viac prejavoval a ja som mala väčšiu túžbu milovať ho. Tak sa všetko premenilo na lásku k bratom. Milujúc bratov prišlo nové svetlo pre lásku Boha.“
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.