Kontrolu by som až tak do života tínedžera nevnášala

Pomôžme im nevyhýbať sa zodpovednosti a doťahovať veci do konca, chváľme ich za veci, ktoré urobia dobre a najmä venujme im čas, aj keď sme práve v čase vlastného kariérneho rozletu. Hovorí o výchove tínedžerov česká psychologička a psychoterapeutka Ilona Špaňhelová.

Zaujímalo nás, prečo mladí dnes neraz prešľapujú na jednom mieste a majú obavy prevziať na seba zodpovednosť a akú rolu pri tom zohráva rodina a prístup rodičov.

Ilona Špaňhelová, je psychologička a psychoterapeutka. Vo svojej praxi sa najviac venuje deťom, témam ako detský vzdor, strachy a úzkosti detí, zvládanie emócií, súrodenecká rivalita, dospievanie, ale aj dospelým a rodine. Je matkou štyroch detí, autorkou mnohých článkov a kníh s detskou problematikou.

Adolescencia je obdobie, počas ktorého má chlapec či dievča telesne, psychicky a sociálne dozrievať, čím vstupuje do dospelosti. Človek však nedozrieva vo všetkých oblastiach naraz. Dnes psychológovia hovoria o tzv. „oneskorenej dospelosti“. Čo to znamená?

Áno, je to tak. Chlapec alebo dievča rastú veľmi rýchlo fyzicky. Vidíme, ako rýchlo sa menia na muža a ženu. To, čo však zaostáva, je ich psychická, neraz aj sociálna zrelosť. Oneskorená dospelosť sa teda u mladých prejavuje často práve tým, že nemajú ešte zrelé názory na veci, udalosti a skutočnosti. Vo svojom úsudku vedia byť múdri a niekedy aj nemúdri.

Vyzerajú ako dospelí. Pokiaľ však ideme do konfrontácie s ich názorom, dokážu byť veľmi nekompromisní, nevedia v pokoji argumentovať, vysvetliť, z akého dôvodu zastávajú daný názor. Často sú mladí takí krehkí, až sa rodičom zdá, že niekedy do nich stačí len trochu „ťuknúť“ iným názorom a mladí sa rozsypú.

Pamätám si, ako mi jedna mamička rozprávala, že jej syn s ňou oduševnene diskutoval o antikoncepcii. Veľmi antikoncepciu obhajoval, zastával sa jej. Ona, mama ho vypočula a vysvetlila mu, ako veci vidí ona a prečo. Pádne argumentovala, vysvetlila mu aj zdravotné hľadisko. Krátko nato išla električkou a zbadala svojho syna sedieť na druhom konci električky a počula, ako sa rozpráva s kamarátmi práve o antikoncepcii. Musela sa usmiať, pretože zachytila útržky tejto debaty a vlastné slová počula hovoriť z úst svojho syna.

Dá sa povedať, kedy je človek psychicky a sociálne zrelý?

To je náročná otázka. Sú aj dospelí, ktorí nie sú psychicky či sociálne zrelí, hovoríme o nedospelých dospelých. Keby sme sa na to pozreli cez vývojovú psychológiu, malo by to byť tak, že keď človek prechádza zo strednej na vysokú školu, mal by už dosiahnuť psychickú a sociálnu zrelosť. Dospievanie je však dlhé obdobie, ktoré je u každého dieťaťa iné, niekedy je pokojnejšie, inokedy búrlivejšie.

Psychická zrelosť by mala byť do istej miery pokojným a zrelým názorom na veci, schopnosťou niesť dôsledky za to, čo človek urobí. Nebáť sa priznať si chybu, vinu. Za niektoré veci sa vedieť aj pochváliť. Vedieť vypočuť druhých, byť verný svojmu sľubu.

Sociálnu zrelosť by sme mohli pomenovať ako zrelosť nebáť sa vstúpiť do kontaktu s druhým človekom. Schopnosť vybaviť veci, pýtať sa, diskutovať, vyjadriť svoj názor, nebáť sa reklamovať veci, neagresívnym spôsobom sa vedieť ozvať, pokiaľ niečo nie je v poriadku.

Je to začiatok tohto obdobia zrelosti, je však dôležité, aby sme my, rodičia „vystavovali“ mladých takýmto situáciám a nerobili veci za nich.

Do akej miery má na adolescenta vplyv jeho rané detstvo?

Rané detstvo má na človeka veľký vplyv. Rodina dáva dieťaťu základy bezpečia, istoty. V mnohom ho podporuje, naviguje, učí ho, ako svet funguje, hovoria o tom, čo sa im páči na fungovaní sveta a s čím nesúhlasia, či sa to dá zmeniť… Rodina dáva dieťaťu jeho morálne nasmerovanie, hodnoty, štýl a mieru komunikácie, vzájomný vzťah, záujem jedného o druhého.

Dieťa rastie, neskôr sa preto viac konfrontuje s názormi svojich vrstovníkov a treba, aby viac hľadalo samo seba. Malo by sa akosi pretaviť a stať sa novým človekom, ktorý už dokáže prezentovať svoje názory. Priala by som si, aby rodina chcela aj v tomto období načúvať názorom mladého človeka, aby o nich premýšľala a pridala k nim aj svoj postoj. Veľakrát môže byť rovnaký, inokedy je odlišný.

Mladým chýba schopnosť záväzne a definitívne sa rozhodovať. Prešľapovanie na mieste a nerozhodnosť charakterizuje mnohých z nich. Čo je za tým?

Nerobila som prieskum v tejto problematike. Na základe vlastných poradenských a terapeutických skúseností mám dojem, že rodičia deti veľmi chránia. Mnoho vecí robia za nich, nemajú čas sa s nimi rozprávať, rozoberať ich názory, podporovať ich v ich postojoch.

Deti majú  prevažne v rukách telefóny, tablety, sedia pred počítačom. Žijú viac vo virtuálnom než v skutočnom živote. Z mnohých prípadov viem, že rodičia naháňajú dieťa za výkonom.

mám dojem, že rodičia deti veľmi chránia.

Niektoré deti majú toľko krúžkov a tréningov, až sú z toho unavené. Niekedy sa mi stáva, že rodičia nevedia dať dieťaťu hranice a čakajú, dieťa na určité veci príde samo. Na niečo to môže byť dobré, na niečo nie.

V pubertálnom veku rodičia mnohokrát nehovoria s deťmi o morálke, sociálnom cítení. Nevedú ich k súcitu k druhým, k rešpektu.

Môže to byť veľkým výberom možností, ale aj skutočnosťou, že sa boja robiť chyby, neveria si, nie sú schopní niesť za svoje rozhodnutia dôsledky. Opäť teda môže ísť o lenivosť alebo strach.

Strach z čoho?

Strach verejne sa vyjadriť, povedať svoj názor. Premýšľať nad svojím názorom, sformulovať ho. Ísť s vlastnou kožou na trh. Aj starší ľudia majú obavy, že nebudú prijatí, že ich druhí odsúdia, alebo nebudú obľúbení.

Spomínali ste ochranársky prístup zo strany rodičov a slabo nastavené hranice už v detstve. Môže to byť jedna z hlavných príčin, prečo mladí dnes neraz nevedia prekročiť prah dospelosti?

Áno, môže to tak byť. S deťmi nekomunikujeme, neučíme ich mnohým veciam, nechceme od nich, aby sa prekonávali, cvičili si vôľu.

Psychológovia odhadujú, že vôľa – teda schopnosť premáhať sa, mať isté sebavedomie, svedomie, schopnosť priznať si vinu – sú už u v predškolskom období pripravené tak, že dieťa tieto schopnosti vedome dokáže chápať a narábať s nimi. U dieťaťa treba preto pracovať s týmito atribútmi. Nedovoľme, aby dieťa napríklad len tak povedalo, vylialo sa TO. Ten proces – priznám sa, napravím to, mám čisté svedomie – je krásny, pre dieťa je očistný, radostný. Vstúpme do tohto procesu.

Poznám však aj rodiny, kde sa o to rodičia snažia a so svojimi deťmi pracujú. Nedá sa to zovšeobecniť na celú populáciu.

V niektorých neeurópskych krajinách dodnes pretrvali isté „rituály“, ktoré pomohli prejsť chlapcovi alebo dievčaťu cez prah dospelosti. V našich podmienkach však už takmer celkom vymizli. Mám na mysli medzníky ako napríklad nástup do práce, viac-menej presný vek ukončenia vysokoškolského štúdia, skoré uzavretie manželstva, narodenie dieťaťa… Dnes sú tieto hranice voľné, všetko sa odsúva na neurčito. Čím to je?

Myslím si, že za to môže najmä strach niektorých mladých zo zodpovednosti. Možno aj obava z istého poriadku. Keď mladý človek začne chodiť do práce, je to o poriadku, systéme. Má byť v práci od – do, donesie za to domov istý obnos peňazí, počíta, ako si tieto peniaze rozdelí do ďalšej výplaty.

Má tak nastavený určitý vnútorný poriadok – dokáže byť viac zodpovedný sám za seba, vie, za čo je zodpovedný, ako si môže naplánovať deň.

Veľakrát ich chránime, vybavujeme veľa vecí namiesto nich, nenecháme ich premýšľať, odvodiť si niektoré súvislosti.

To všetko mu do jeho vnútorného prežívania môže priniesť pokoj.

Ďalej je tu vonkajší poriadok – v určitom čase prichádza z práce, vie, ako má rozplánované popoludnie, komu a ako chce venovať svoj čas, vie, kedy treba ísť spať a kedy ísť do kina.

Mladý muž alebo žena má už nielen viac zodpovednosti, ale aj sebavedomia. A aj jeho dni, správanie a nastavenia v živote majú v sebe väčší poriadok.

Nerobíme chybu my, dospelí, že od našich adolescentov požadujeme príliš málo?

Určite. Veľakrát ich chránime, vybavujeme veľa vecí namiesto nich, nenecháme ich premýšľať, odvodiť si niektoré súvislosti. A takisto im neumožníme mať z vecí, ktoré urobia, radosť – niečo sa mu podarilo, istú vec dotiahol, vybavil, alebo sa ospravedlnil za nejaký svoj priestupok, nezhodu. A potom má čisté svedomie a dobrý pocit sám zo seba.

Čo môžeme ako rodičia zmeniť na svojich postojoch, aby sme deťom pomohli zvnútorniť si hodnoty, ktoré v rodine dostali?

Treba hovoriť o hodnotách, ktoré deti v sebe majú. Vlastne sa zorientovať v tom, čo prežívajú, čo cítia, za čím si stoja, v čo veria.

No a potom im ponúkať výzvy, úlohy a nezabudnime ich za to pochváliť a oceniť.

Mám na mysli pochvalu a ocenenie v pravom zmysle slova. Mladý človek veľmi potrebuje, aby si niekto všimol, že sa mu niečo podarilo, že bol úspešný. Nemá ešte také životné skúsenosti ako jeho rodičia, a preto potrebuje spätnú väzbu, vďaka ktorej sa upevňuje, uisťuje sa, či urobil veci dobre, či má takto ďalej pokračovať.

Nuda, ktorú mladí dnes často zažívajú, ich vedie k úniku z reality a siahajú po adrenalínových aktivitách. Tie však s bežným prežívaním nemajú nič spoločné a adolescenti sa vo svojom živote nedokážu ukotviť. Ako im môžeme pomôcť chytiť situáciu do vlastných rúk?

Tak, že ich postavíme priamo pred danú výzvu. Nedovolíme dieťaťu, aby ju obišlo. Pokazil si niečo? Čo to bolo, ako to, že sa to stalo, ako to môžeš napraviť? Pomôžem ti, ak chceš, vymysli ty, ako to urobíš. Budem stáť za tvojím chrbtom a nebudem chcieť, aby si cúvol.

Je to teda neustála podpora, nabádanie k zodpovednosti. To si však od nás dospelých vyžaduje veľa času a kontroly.

Povedala by som, veľmi veľa času. Kontrolu by som až tak do života mladého človeka nevnášala. Mohol by to vnímať ako istú mieru sledovania, mieru nedôvery z našej strany vo vzťahu k nemu.

A keď sa pozriem na dnešnú rodinu, samozrejme mnohí rodičia sú vo veku puberty svojho dieťaťa vo veku kariérneho rozkvetu, môžu sa venovať svojim najrôznejším záľubám.

Pre mňa je to však vzácny čas s dieťaťom, keď sa môžeme spolu rozprávať, spoznávať sa. My doma máme na to vyhradený nedeľný čas.

Mladý človek veľmi potrebuje, aby si niekto všimol, že sa mu niečo podarilo, že bol úspešný.

Máme veľký kalendár, nad ktorým vždy v nedeľu pri káve, čaji, koláči sedíme a zhovárame sa. Povieme si, ako sa máme, či sa niečo počas minulého týždňa udialo, na čo máme spolu myslieť v budúcom týždni, pomôcť si.

Je to taká rodinná komunikácia, vzájomná výmena. Kedysi sme to robili v daný deň pri večeri, keď sme sa zišli. Teraz už sú deti veľké, niektoré pracujú, iné ešte chodia do školy, tak sa tak ľahko v priebehu týždňa nestretneme.

Chce to však vôľu chcieť a túžiť po vzájomnom vzťahu.

Samostatnou kapitolou je svet internetu a médií. Sociálne siete otvorili mladým pohodlný svet, v ktorom sa dá skryť, alebo byť obdivovaný, no zároveň ich takmer odučili normálnej komunikácii. Aj pápež František vyzýva mladých, aby sa neobmedzili iba na to, že budú „pozorovať život z balkóna a nestrávili ho pred obrazovkou“. Ako ich môžu dospelí sprevádzať na tejto ceste?

Svojím príkladom, silou vzťahu a pravidlami, ale aj väčšou pozornosťou jedného voči druhému. Raz som bola v reštaurácii a jeden mladý pár sedel na pizzy. Chlapec mal po celý čas v ruke mobil a niečo na ňom robil. Dievča po celú dobu mlčalo a dívalo sa do taniera.

ani ja ako mama si nevezmem k jedlu mobil, no odložím ho, alebo ho stíšim, aby ma nič nerušilo

Čo na to povedať?

Keď si pomyslím na mnohých svojich klientov v adolescencii a spýtam sa ich, či spolu ako rodina aspoň večerajú pri stole a bez mobilov, je len malé percento takých, čo mi povedia, áno, večeriame spolu a rozprávame sa.

Znova sme teda pritom, treba nastaviť pravidlo, ktoré má vychádzať z toho, že ani ja ako mama si nevezmem k jedlu mobil, no odložím ho, alebo ho stíšim, aby ma nič nerušilo, keď mám okolo seba svojich najbližších. Keď mi niekto zavolá, ozvem sa mu neskôr. Dôležité pre mňa je, vrátiť sa späť k osobnému vzťahu, k vzájomnosti.

Pre mladého človeka  je typické snívanie a túžba po ideáloch. Staršia generácia však adolescentov neraz iba odsudzuje a tvrdí, že mladí sú cynickí až depresívni. Ako nájsť medzi generáciami spoločnú reč?

Snívanie, plány, hoci sú nerealistické, patria do života mladého. Jeho život to rozjasňuje, robí ho krásnym. Je fajn, keď sa učíme vzájomne sa rešpektovať. Necháme hovoriť mladého človeka a my starší sa napríklad presunieme do veku, keď sme tiež mali „násť“ a rozprávame sa o tom, čo sme si vysnívali, čo sa nám splnilo.

Vzájomný rešpekt a vzájomné počúvanie sa nás môže veľmi obohatiť.

V čom je odlišnosť a zároveň krása súčasných mladých?

Pozriem sa na to z pohľadu generačného rozdielu. Mladí sú úžasní v zápale pre vec. Keď sa pre niečo rozhodnú, dokážu za tým ísť. Sú úžasní v tom, ako rozumejú výpočtovej technike. Môžu nás, mňa toho veľa naučiť, vďaka čomu sa náš život môže zjednodušiť.

Môžu spoznávať svet, majú viac možností cestovať a zároveň si rozšíriť srdce na rôzne iné národy, kultúry. Mladý človek si môže povedať, čo sa mu na danej kultúre páči, čo by mohol aplikovať aj na svoj život, alebo čo sa mu nepáči.

Neboj sa byť zodpovedný, keď dáš slovo, dodrž ho.

Je tu priestor aj pre nás, starších, aby sme mohli mladého lepšie spoznať, obohatiť sa, povedať neraz aj svoj názor, postreh, pohľad.

Na druhej strane by som si priala, aby sme mladým dodávali viac odvahy – neboj sa oženiť, prijmi krásu tohto záväzku, aj s ťažkosťami, ktoré so sebou prináša. Neboj sa ozvať sa v práci, ak s niečím nie si spokojný. Predtým sa však skonfrontuj s vlastným svedomím, s nebeským Otcom a potom hovor. Neboj sa byť zodpovedný, keď dáš slovo, dodrž ho.

Neboj sa byť radostný, skutočne šťastný, nie vďaka droge. Neboj sa robiť niečo pre druhých – uvidíš v jeho očiach, v jeho slovách radosť a vďačnosť.