Výzva s názvom Exodus 90, ktorá sa už niekoľko rokov teší záujmu aj u nás na Slovensku, prednedávnom opäť ožila. Na 90 dní sa muži rôzneho veku, slobodní i otcovia rodín, laici i zasvätení zaväzujú, že sa až do Veľkej noci budú prehlbovať v askéze, modlitbe a bratstve, aby mohli na konci tejto cesty vyjsť predovšetkým duchovne silnejší a odhodlanejší žiť svoje povolanie.
O svoju osobnú skúsenosť s Exodom 90 sa s nami podelil Martin Godál, ktorý sa doň zapája už po tretí raz. Za ten čas, ako hovorí, prišiel na mnohé dôležité zistenia. Napríklad, že zameranie na výkon vás k ničomu neprivedie, ale aj na to, že bez sily a podpory bratstva by len sotva túto výzvu dotiahol do konca.
Exodus 90 robíš už po tretí raz. Oslovila ťa táto výzva od začiatku?
Práveže nie. Keď som o Exode počul prvý raz, vôbec ma to neoslovilo, dokonca sa mi to ani veľmi nepáčilo.
Prečo?
Prišlo mi to strašne zamerané na výkon. Napokon, je to aj dosť častá kritika, s ktorou sa človek môže v súvislosti s touto aktivitou stretnúť. Druhá vec, ktorá sa mi na tom všetkom nepozdávala, bola, že mi to z dlhodobého hľadiska pripadalo neudržateľné. Som typ človeka, ktorý rád vníma, že sa aj v duchovnom živote postupne niekam posúva, a Exodus mi v tomto pripadal ako úplný opak tejto mojej predstavy.
Nakoniec si sa do toho predsa len pustil. Čo ťa presvedčilo?
Moji priatelia. (smiech) Je pravda, že som dlho odolával. Dnes si uvedomujem, že človek na to potrebuje čas. To je asi prvá podmienka. Tou druhou je správne uchopenie celej tejto skúsenosti. Veľakrát sa mi totiž zdá, že Exodus nie je správne pochopený. Ja sám som ho nepochopil.
V čom?
V tom, že som sa hneď na začiatku zameral práve na výkon, za ktorý som celú túto aktivitu predtým kritizoval. Exodus je postavený na troch pilieroch – askéze, modlitbe a bratstve a myslím, že v takomto poradí sa to udáva aj v príručke. Mladý človek má tendenciu rýchlo sa upnúť práve na tú askézu. Dnes by som to však ja osobne vzal úplne z druhého konca. Bratstvo je pre mňa v súčasnosti veľmi dôležité, je to pilier, na ktorom všetko stojí i padá.
Ako si na to prišiel?
Ako som spomenul, prvý rok sme s kamošmi robili Exodus presne tak, ako by sa to robiť nemalo. (smiech) Bolo to všetko o výkone, chceli sme všetko robiť perfektne. Ku koncu sme to už flákali, prišla korona a mnoho chalanov už ani nemalo záujem stretávať sa online. Tam som asi prvý raz zažil, čo to znamená, keď vás bratstvo opustí a človek ostane na niečo také sám. Keď som potom do toho ďalší rok opäť šiel, uvedomil som si, akú to má silu, keď sa muži dokážu vzájomne motivovať iba tým, že sa stretávajú.
Prečo si sa rozhodol, že do toho pôjdeš znova?
Myslím, že som vnímal, že mi chýba práve ten moment vzájomného podelenia sa i samotné bratstvo.
Koľko je vás tento rok vo vašom bratstve a kto je jeho súčasťou?
Je nás sedem. Sú medzi nami slobodní muži, ale aj otcovia rodín. Stretávame sa pravidelne raz do týždňa a zároveň tvoríme medzi sebou tzv. kotvy, čo je vždy dvojica, ktorá sa navzájom kontaktuje na dennej báze.
Čo pre teba ako slobodného muža znamená vidieť toľkých otcov rodín zapájať sa do takejto dosť náročnej aktivity?
Keď som videl, koľkí muži, ktorí majú rodiny, sa rozhodujú pre Exodus, uvedomil som si, že asi žijeme v spoločnosti, kde je všetko také civilizované a štruktúrované, že ako muži nemáme veľa možností, kde by sme sa mohli stretnúť so svojou dušou a zároveň s tou divokosťou, o ktorej hovorí aj spisovateľ John Eldredge. Keď sa nám potom naskytne príležitosť niečo také zažiť, hneď po tom siahneme.
Predstava, že by som mal Bohu dávať nejaké presné zátvorky, do ktorých by sa mal zmestiť, je podľa mňa spiritualita výkonu.
To sa mi spája aj s novodobým trendom otužovania sa…
Áno (smiech). To je tiež dobrý príklad. Ja som si o otužovaní čítal viac od Wim Hofa, ktorý spomína, že je vedecky dokázané, že sa rodíme s tzv. hnedým tukom, ktorý má schopnosť automaticky sa transformovať na teplo. Naše mamy nás však od útleho detstva teplo obliekajú, vykurujeme si naše príbytky… S tým chladom sa v podstate nikdy nestretneme, a preto voči nemu strácame rezistenciu. Takto si to nejako spájam aj s naším duchovným životom. Sme už takí krehkí, že pomaly strácame kontakt aj s vlastným vnútrom.
Krízu mužnosti však nemožno zvaliť len na spoločnosť, veď ju budovali aj muži…
To je pravda. Kríza mužnosti je téma na dlhšie a podľa mňa tkvie ešte niekde hlbšie. Veľa sa tejto téme venuje aj Richard Rohr, ktorý hovorí aj o tom, že dnešným mužom chýba iniciácia, respektíve prijatie medzi komunitu starších mužov.
Máš dojem, že spomínané bratstvo v Exode je aspoň nejakým náznakom takéhoto prijatia?
Svojím spôsobom áno. Byť súčasťou skupiny, kde sú aj starší muži, otcovia rodín, ktorí otvorene rozprávajú o svojom živote, je skúsenosť, z ktorej sa môžeme aj my mladší veľa naučiť.
Hovoríš, že niektorí muži sa počas Exodu veľmi rýchlo upnú na askézu, ale nie je práve tá tým najúčinnejším nástrojom, ako bojovať proti nerestiam?
Asi by som povedal, že podstatou Exodu nie je ani tak bojovať proti nerestiam, ako skôr bojovať za nejakú cnosť. Askéza je podstatná súčasť duchovného života, ale ak sa to obmedzí len na to, čo všetko dokážem a ako sa viem zaprieť, nakoniec sa to bude točiť iba okolo mňa. Tým centrom by sme však nemali byť my, ale Boh, ktorý prináša pravé oslobodenie.
Ako sa v tom však nezamotať? Aktivizmus môže mať rôzne podoby, nemusí to byť len o fyzickom dokazovaní si niečoho. Môžeme sa zapliesť do našich vlastných neutíchajúcich duchovných úvah…
To sa môže stať veľmi ľahko. Možno práve z tohto dôvodu nemám rád pojem duchovný projekt. Ja som si reálne nijaký nespravil. Mám iba spísaných pár smerov, ktorými chcem kráčať, ale nepáči sa mi predstava, že by som mal Bohu dávať nejaké presné zátvorky, do ktorých by sa mal zmestiť. To je podľa mňa spiritualita práve toho výkonu, keď sa snažíme vyšplhať vlastnými silami čo najvyššie a Boha už potom len ťaháme za nohy.
Ako sa tomu podľa teba dá vyhnúť?
Sám na to hľadám odpoveď. Možno sa ako kresťania potrebujeme naučiť viac počúvať, ako hovoriť.
Stále to však môže pôsobiť, akoby Exodus (asi svojou formou a štruktúrou) paradoxne tieto mantinely Bohu kládol.
Exodus, počas ktorého sa centrom stane môj výkon, teda oblasť askézy, má nutne tendenciu skĺznuť do cvičenia vôle. Jeho hlavným cieľom je však získať slobodu od všetkých zotročení, aby sme tak dokázali lepšie prežívať naše povolania. Teda byť lepšími mužmi, otcami, manželmi, rehoľníkmi či kňazmi. Výsledkom správne prežitého Exodu by nemala byť dokonale vykonaná askéza, ale schopnosť lepšie prežívať svoj vzťah s Bohom i s ľuďmi. Ak si toto pri Exode neuvedomíme, pravdepodobne pôjdeme zlým smerom.
Čo bolo pre teba najnáročnejšie, keď si výzvu začínal?
Na začiatku bola pre mňa veľmi náročná modlitba a potom netráviť toľko času na internete.
Celá výzva trvá tri mesiace, prekrýva sa s Pôstnym obdobím a končí na Veľkú noc. Prečo na to nestačí čas pôstu?
Myslím, že to má hlboký súvis práve so zlými i dobrými návykmi. Ide aj o psychologický aspekt. Hovorí sa, že trvá približne 21 až 30 dní, kým si človek spraví „detox“ od nejakého zlozvyku. Potrebuje však ešte dvakrát toľko času, aby si vybudoval nejaký nový dobrý návyk. O tom to teda celé je. Nielen, že s niečím prestanem, ale postupne sa učím, ako si osvojiť pozitívne návyky.
Vďaka skúsenosti Exodu som sa naučil, že nemusí byť ľudskou zameranosťou na seba, ak sa niekto postaví do pozície lídra. Môže to byť jeho skutočný dar.
Spomenul si, že pre teba je veľmi dôležitým momentom bratské podelenia sa. Niekedy však máme tendenciu navzájom sa zdôverovať v našich spoločenstvách, až sa z toho časom môže vytratiť intimita, človek zostane duchovne roztrieštený na všetky strany. Nevnímaš takéto riziko aj v Exode?
Áno, niekedy sa môže ísť až do takej hĺbky, že ľudia si pomaly hovoria svoje hriechy. Podľa mňa to nie je správne. Môžu z toho potom vzniknúť rôzne nepríjemné vnútorné zranenia. Kde je tá hranica? Na to by sme sa mohli spýtať nejakého psychológa. Podľa môjho názoru by však človek mal mať aspoň istotu, že sa otvára pred ľuďmi, ktorí jeho dôveru a otvorenosť nezneužijú a že všetko ostane len medzi nimi, a to by mala byť podmienka aj počas Exodu.
Keď človek začína Exodus, mal by si na začiatku dobre premyslieť a spísať svoje motivácie a ciele. S akými cieľmi si do toho tento rok šiel ty?
Ja som si spísal dve oblasti. Tou prvou je, že by som si rád prehĺbil svoju modlitbu. V tomto Exodus veľmi pomáha, keďže tu máme tzv. svätú hodinku, kde má človek priestor na tichú kontempláciu. Druhou oblasťou je čas. Mám tendenciu ním naozaj plytvať, preto by som bol rád, keby som sa s ním naučil efektívnejšie pracovať.
Keď si to porovnáš s odstupom času, vnímaš, že ťa táto skúsenosť v niečom za posledné roky zmenila?
Myslím, že áno. Ja som napríklad skôr uzavretejší typ a obľubujem väčšinou rolu pasívneho pozorovateľa. V minulosti som mal preto dosť často tendenciu zazerať na ľudí, ktorí mali, naopak, líderské schopnosti. Myslím si však, že aj vďaka tejto skúsenosti Exodu som sa časom naučil, že to nemusí byť ľudskou zameranosťou na seba, ak sa niekto postaví do pozície lídra. Môže to byť jeho skutočný dar. A že ak aj ja prijmem to, kým som, budem sa vedieť lepšie darovať druhým.
Ako by si opísal obdobie po Exode?
Podľa mňa je to jeden z najdôležitejších momentov. Je to totiž čas, keď v istom slova zmysle opadne aj ten obdiv okolia a tým aj sila motivácie. Dokonca sa v tomto období odporúča, aby sa bratstvo zase stretlo a aby si zhodnotilo, ako sa mu darí kráčať po Exode, prípadne v čom chcú jednotlivci pokračovať.
Celý Exodus je svojím spôsobom pripodobnením k prechodu izraelského národa cez Červené more. Zažil si aj ty moment, keď ťa Boh takto previedol suchou nohou na druhý breh?
Pre mňa je celá táto cesta povolania v istom zmysle obdobím prechodu. Som v saleziánskej formácii a z profánneho života som vstúpil do komunitného života. Keď sa pozriem na svoj predchádzajúci život, vnímam množstvo pádov, ale aj Boha, ktorý stále koná. A možno aj preto som sa teraz tretí raz podujal na túto aktivitu, aby som pochopil viac, čo to znamená, že všetko v mojom živote stojí na ňom.
Foto: archív M. Godála
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.