Chceme sa obhliadnuť za nedávnou návštevou pápeža Františka v Rumunsku a pripomenúť situácie, ktoré iné média prehliadli.
Prinášame niekoľko podnetov z cesty pápeža Františka v Rumunsku: jeho gestá, slová vyslovené spontánne, niektoré kľúčové témy z návštevy tejto krajiny, ktorá má dvadsať miliónov obyvateľov, z ktorých 15% žije v zahraničí, 86% je pravoslávnych a 7,4% katolíkov.
Zo slov, ktoré pápež František vyriekol spontánne počas svojej návštevy v Rumunsku, je možné zachytiť niečo z jeho duše i spôsob ako prinášať evanjelium. Na stretnutí s mládežou a rodinami, na námestí, pred Palácom kultúry v Iasi, improvizujúc povedal: “Viete čo odporúčal sv. František z Aassisi svojim bratom, ako majú šíriť vieru? Hovorieval: „Choďte a hlásajte Evanjelium a ak to bude nevyhnutné, tak aj slovami“. (potlesk) „Tento potlesk patrí sv. Františkovi z Assisi!“.
Slová ktoré pápež František počas príhovorov, homílií a tlačových konferencií vyslovil, potvrdil predovšetkým svedectvom svojho života, svojím konaním, svojím bytím.
Nechal napríklad zastaviť pápežský sprievod smerujúci k Prezidentskému palácu Cotroceni, vystúpil z auta a išiel pozdraviť dav, ktorý ho zdravil. Dojímavým pozdravom chorých a zdravotne znevýhodnených, v katedrále Panny Márie v Aisy, ktorých pozdravoval pokojne, jedného po druhom. Bolo možné vidieť to, čo hovoril predtým o Ježišovi v homílií na Lúke slobody v Blaj: „Hľadaj v každom Jeho osobu, Jeho tvár, Jeho zranenia a Jeho príbeh“.
„Hľadaj v každom Jeho osobu, Jeho tvár, Jeho zranenia a Jeho príbeh“.
Požiadal o odpustenie rómov : „Nie sme opravdivo kresťanskí, ba ani ľudskí, ak nedokážeme v druhom vidieť predovšetkým človeka, až potom jeho konanie, k čomu nás zvádza naše posudzovanie a predsudky“.
Sú to malé gestá, drobné pozornosti, ako keď daroval ruženec rómskemu dieťaťu, ktoré mu podávalo ruku, potom si však všimol, že tých detí je tam oveľa viac a preto nechal rozdať ružence aj im. Či to nie sú práve tieto skutky, ktoré oslovia omnoho viac ako záplava slov a zostanú v osobnej pamäti jednotlivcov i všetkých prítomných?
Vo svojom príhovore pred Palácom kultúry v Lasi, aby ilustroval jeho obsah, ktorým bolo puto medzi generáciami a znovu objavovanie vlastných koreňov, bez prípravy uzatvára: „Už končím ale ešte mi chýba záverečná kapitola, nerád by som vynechal skúsenosť, ktorú som zažil keď som prichádzal na námestie. Stála tam staršia pani, už pokročilejšieho veku, babička. V náručí držala vnúča, ktoré mohlo mať tak dva mesiace, nemalo viac. Keď som tadiaľ prechádzal, ukázala mi ho. Usmievala sa a jej úsmev vyjadroval spoluúčasť, akoby mi tým úsmevom vravela: „Pozeraj, teraz už môžem snívať!“, na okamih ma to dojalo a nenabral som odvahu priviesť ju sem pred vás. Preto vám to teda rozprávam. Starí rodičia snívajú, keď ich vnuci napredujú a vnuci majú vtedy odvahu, keď čerpajú z koreňov starých rodičov“.
Starí rodičia snívajú, keď ich vnuci napredujú a vnuci majú vtedy odvahu, keď čerpajú z koreňov starých rodičov
Toto je len niekoľko fragmentov v poradí z tridsiatej pápežovej cesty, ktorá zanechá hlbokú stopu v krajine s dvadsiatimi miliónmi obyvateľov, z ktorých tri milióny, čo je asi 15%, žijú v zahraničí a z tohto čísla ich viac ako 1 milión 200 tisíc žije v Taliansku. Rozhodli sa emigrovať aby utiekli pred chudobou. Náklady na živobytie sú často na hranici únosnosti, priemerný zárobok je asi 500 € ale životné náklady sú oveľa vyššie a úplne odlišné ako v západných krajinách.
Komunistický režim tu vládol od roku 1949 až do roku 1989 a privodil krajine neslobodu a ekonomický úpadok. Aj napriek tomu že v roku 2007 sa Rumunsko stalo členom EÚ a je na ceste ekonomického rastu, ešte stále prekonáva veľké kontrasty a patrí medzi najchudobnejšie krajiny Európy.
Je síce krajinou veľkej migrácie ale musí tiež nahradiť chýbajúcu pracovnú silu na domácom trhu, no migranti z Ázie, ktorí prichádzajú, sú tiež chudobní. Platy migrantov sú malé, z toku peňazí, ktoré sa do Rumunska vracajú sa podporuje ekonomika, na trhu rastú stavebné firmy pretože ľudia si stavajú domy vo vlasti s nádejou, že sa raz do nich vrátia.
Opúšťanie krajiny však zapríčiňuje „vyľudnenie dedín“, oslabenie vlastných kultúrnych a duchovných koreňov, je tu fenomén tzv. „bielych sirôt“, ktorými sú deti matiek, ktoré odišli pre dobro celej rodiny hľadať šťastie do zahraničia. Podľa UNICEF je v Rumunsku asi 350 tisíc „bielych sirôt“ a ďalších asi 100 tisíc ich je v Moldavsku. Vychovávajú ich otcovia, starí rodičia, tety a strýkovia alebo iní príbuzní, dokonca susedia či rôzne inštitúty.
Myslieť na bratov a sestry ktorí sú v zahraničí je prejavom patriotizmu, bratstva a spravodlivosti.
Z tohto dôvodu, v príhovore autoritám v paláci Cotroceni, v sále Unirii, v Bukurešti, pápež znovu bez prípravy komentuje: „Vzdávam hold utrpeniu toľkých synov a dcér Rumunska, ktorí svojou kultúrou, svojím dedičstvom hodnôt a svojou prácou, obohacujú krajiny, do ktorých emigrovali a ktorí plodom svojho úsilia pomáhajú vlastným rodinám, ktoré zanechali vo svojej vlasti. Myslieť na bratov a sestry ktorí sú v zahraničí je prejavom patriotizmu, bratstva a spravodlivosti. Robte tak aj naďalej“.
Preto viackrát pripomenul zameranie sa na chudobných, prvoradosť posledných. Pápež František vyzýva štát, aby budoval „inkluzívnu spoločnosť“, v ktorej sa na „najslabších, najchudobnejších a najbiednejších nehľadí ako na „nežiadúcich“ ale „ako na obyvateľov a bratov, ktorých je potrebné naplno začleniť do občianskeho života“.
A aby sa tak stalo je potrebné sledovať smer cesty, ktorá však nemôže byť tou, ktorá je postavená na: “invazívnej moci centier vysokých financií “, ale na základe „centrality ľudskej osoby a jej nepopierateľných práv“. Čím viac si spoločnosť osvojí osud najviac znevýhodnených, tým viac ju možno nazvať skutočne občianskou.
Jednota kresťanov, (…) v modlitbe, pripomínaním si krvavých obiet mučeníkov, skutkami milosrdnej lásky a tiež tým, že sa budeme mať radi“
Ďalším kľúčovým slovom a mottom cesty bolo : „Spoločné kráčanie“. Vyjadruje celý zmysel pontifikátu, ktorý vytvoril zo synodality svoje rozlišovacie znamenie, o to viacej to platí pre ekumenickú cestu, ktorá sa začala v máji 1999, kedy sa Ján Pavol II stretol s patriarchom Teoktistom. Bolo to po prvýkrát od schizmy s pravoslávím z roku 1054. Dav dlho kričal: „zjednotenie, zjednotenie“. Vtedy sa otvorila cesta dialógu s rumunským pravoslávnym svetom.
V Rumunsku dnes žije 7,4% katolíkov a 86% pravoslávnych. Je to motto laikov, ktoré poukazuje na spoločné kráčanie, už je: „čas kráčať spoločne“ v znovuobjavení a prebudení bratstva, ktoré nás už spája. Toto je už zjednotenie. Tento koncept bol potvrdený aj na tlačovej konferencii počas spiatočného letu: „Jednota kresťanov, (…) v modlitbe, pripomínaním si krvavých obiet mučeníkov, skutkami milosrdnej lásky a tiež tým, že sa budeme mať radi“.
To znamená ísť týmto úsekom cesty spoločne, odstrániť prekážky, spáliť zlobu a hnev, prekonať rozdelenia, aj tie historické, ktoré tu boli preto aby sme nanovo objavili to čo nás spája nielen ako kresťanov ale aj ako spoločnosť, pretože viera môže byť tým pojivom, ktoré nám umožní aby sme vstúpili do tej našej dynamiky „v budovani ľudskejšieho sveta“.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.