Ťažšie je presvedčiť ženy, aby nechali mužov byť mužmi

Tým, že chlapci často nemajú správne mužské vzory, sami sa nestávajú mužmi, akými by mali byť. Hovorí v rozhovore pre portál nm.sk Ján Balažia, ktorý sa dlhé roky venuje mužskej spiritualite.

Hovorili sme o kríze stredného veku, o tom, ako správanie otcov ovplyvňuje život detí a výber ich budúcich partnerov, ale aj o ženách, ktoré mužov brzdia v rozvíjaní ich mužského sveta. 

Ján Balažia so spoločenstvom Pre rodiny organizuje pre chlapov (ale aj rodiny) obnovy s názvom Chlapskí chlapi, v ktorých im pomáha objaviť, čo skutočne znamená byť mužom. Venuje sa aj fungovaniu vzťahov medzi manželmi, otcami a ich deťmi. Je autorom knižiek Príbeh vzťahu otec a syn a tiež Otec a dcéra. Ako vznikli naše problémy. Je ženatý, má dve deti a dve vnúčatá. 

Mužskej spiritualite a otcovstvu sa venujete najmä prakticky. Čo teraz muži potrebujú?

Je to asi tá najťažšia otázka, lebo muži toho potrebujú veľmi veľa, predovšetkým stať sa mužmi. Mužom sa chlapec nestane iba tak, že sa tak narodí, ale preto, že ho tak niekto vyformuje. A vyformovať z chlapca muža nie je vôbec jednoduché. 

Prečo ste sa vôbec rozhodli venovať tejto téme?

Lebo sa to dotýkalo mňa osobne, rovnako aj môjho syna, a myslím, že je to záležitosť drvivej väčšiny mužov západnej kultúry. Tendencia je, že muži sú vo vzťahových záležitostiach čoraz slabší. Nevedia, čo to znamená mať chlapskú identitu. Hľadajú ju a nevedia, čo s tým.

Spomínali ste aj osobnú skúsenosť. Dostali ste sa k téme mužskej spirituality cez krízu? 

V roku 2004 som bol na jednej duchovnej obnove, kde nás chlapi z Moravy a Čiech previedli programom pre mužov.

Muži sú vo vzťahových záležitostiach čoraz slabší. Nevedia, čo to znamená mať chlapskú identitu.

Zaujal nás do takej miery, že sme ho začali robiť aj my. Ďalší prelomový rok bol, keď sa do programu obnovy mužov zapojilo aj spoločenstvo Pre rodiny a už som v ňom nebol sám. 

Aké sú najčastejšie problémy, s ktorými za vami muži prichádzajú?

Najčastejšie nevedia, čo majú robiť. Prichádzajú s otázkami, prečo sú ich manželky nespokojné alebo prečo sú plní strachu, depresie, úzkosti, nevedia nadväzovať vzťahy, opustiť svoje matky. Vlastne nevedia, prečo sú mužmi.

Vy im to pomáhate objaviť?

Vraciame sa ku koreňom. Tie siahajú až do kmeňových kultúr či starého židovstva. Čo znamená byť mužom sa odovzdávalo a učilo. Postupne sa to vytrácalo. 

Zlomové bolo obdobie vedecko-technickej revolúcie, keď otcovia odišli z rodín a neboli v nej prítomní. V ďalšom období to bola prvá a druhá svetová vojna, kde zahynuli milióny mužov. Synom sa nemal kto venovať, lebo otcovia boli mŕtvi. Kontinuita sa prerušila. Ženy boli nútené prevziať výchovu. Prevzali ju svojím ženským spôsobom.

Možno aj to bol dôvod na vzrast feminizmu, keďže ženy museli zastávať pôvodne mužské úlohy a požadovali tak aj práva prislúchajúce mužom, čo je legitímne. Legitímne podľa mňa nie je, keď chcú mať vlastnosti mužov. Strácame všetci to podstatné a krásne, čím ženy sú. 

Hovoríte, že muža nerobí mužom testosterón, ale mužom sa treba stať. Ako sa to deje? Čo by mal muž podstúpiť, aby sa ním stal?

Počas prvého dôležitého obdobia vo veku približne troch až štyroch rokov by mal chlapca začať sprevádzať otec a iní muži. 

Na okraj spomeniem, že svet rovesníkov vznikol až zavedením povinnej školskej dochádzky Máriou Teréziou, ale predtým sa deti veľmi s rovesníkmi nestretávali. Vyrastali v rodine, kde, pokiaľ nemali dvojča, rovesníka nemali. 

Chlapci teda vyrastali so staršími chlapcami a mužmi. Prirodzene od nich pozorovali, čo sa deje. Išlo o dôležité odovzdávanie skúseností a chlapci ho vnímali ako dobrodružstvo. V rôznych kultúrach existovala skúška, keď chlapec prechádzal z detského sveta do dospelého. Tento prechod akceptovali ženy aj muži.

Chlapci sa od matiek začali oddeľovať veľmi striktne a jasne. Ide o iniciáciu, v ktorej chlapci museli dokázať urobiť niečo výnimočné a odvážne, aby si zaslúžili byť v spoločenstve mužov. 

Proces viedlo celé mužské spoločenstvo, nielen otec. Nebol závislý od toho, či chlapec mal otca alebo nie, alebo aký dobrý či zlý vzťah s ním mal. V dvanástich alebo trinástich rokoch sa tak stal niekým.

Začíname byť spoločnosťou sebcov sústredených na seba, svoj blahobyt i prospech.

Mohol hovoriť na zhromaždení mužov, ktorí ho pozorne vypočuli. V porovnaní s dnešnými dvanásťročnými chlapcami mal úplne iné postavenie. Skúškou sa stal nielen členom spoločenstva, ale zaviazal sa aj podieľať na jeho úlohách. Bol jeho plnohodnotným členom. Vedel, že nie je najdôležitejší a plnením úloh dal súhlas na službu. 

Pri uchopení moci sa učil využiť ju v prospech iných, slabších a utláčaných. Z náboženského pohľadu vnímal zodpovednosť aj pred Niekým, komu sa raz bude zodpovedať a skladať nielen posledný účet. Učil sa odložiť aj svoje pôžitky a pohodlie bokom a urobiť niečo v prospech ostatných. Takto to fungovalo veľmi dlho, až kým sa nezačal klásť veľký dôraz na individualizmus človeka. Rozmer služby sa stratil a začíname byť spoločnosťou sebcov sústredených na seba, svoj blahobyt i prospech.

Čiže iniciácia spočívala aj v službe druhým?

Podstatou bolo, aby prežili všetci, nielen ten jeden. Dnes to funguje tak, že čo iní vytvorili, využívame hlavne pre seba. Predtým sa fungovalo opačne.

Ako sa iniciujú muži dnes? Kedysi mali spôsob, no teraz už neexistuje. Ako to majú robiť?

Aj to je dôvod, prečo robíme akcie pre mužov, lebo dnes sa nemajú ako iniciovať prirodzene. Ukazujeme im, ako by mohli žiť a že život sa dá uchopiť aj inak. Chlapom je prirodzené chodiť na športové podujatia. Združujú sa aj v krčmách, či na bicykloch. Potreba a hlad byť s inými mužmi je badateľná, ale dôležité je, aký je výsledok ich stretávania sa.

Kedysi bol výsledok záujem o spoločenstvo, v ktorom muži žili. V Biblii sa píše, že sa starali o vdovy, siroty. Dodnes majú ortodoxní židia veľmi silné spolucítenie a sú v tomto smere lídrami. Aj vďaka tomu zastávajú rôzne vysokopostavené funkcie. Spoločenstvo totiž odhalilo talent jednotlivca, povzbudilo ho a posunulo ďalej. Je to aj vďaka ich spolupatričnosti a vďaka tomu, že sú zameraní aj na iných, nielen na seba. 

Mnoho mužov a žien v mojom okolí rieši, aby si našli dobrého partnera. Existujú podľa vás nejaké signály, podľa ktorých sa dá zistiť, či je ten človek pre nich zrelý? Kedy treba zvýšiť opatrnosť pred vstupom do vzťahu alebo manželstva?

Kým si začneme hľadať partnerov, treba sa vrátiť trochu späť. Musíme si najskôr uvedomiť, že muži a ženy sú úplne odlišné množiny ľudí. Obe skupiny hľadajú iné otázky a odpovede na svoj život. Ženy poväčšine hľadajú vzťahy a lásku, prijatie vlastnej krásy a prežívanie pocitu bezpečia vo vzťahu. 

Muž nastupuje na tzv. hrdinskú cestu. Kladie si otázky typu: Mám na to? Som to schopný urobiť? Dokážem to? Ak muž nastúpi na správnu cestu, poskytne žene pocit bezpečia a prijatia, po ktorom ona túži.

Problémom západnej kultúry je, že sa z niečoho, čo bolo predtým prednosťou – kríza, ťažkosť –, spravilo zlyhanie s celým negatívnym emočným prežívaním.

Ak žena nastúpi na svoju cestu, tak by mala mužovi potvrdzovať, že na to má, že je práve tým mužom, ktorého chce. Nejde až tak o krásu. Kedysi sa hovorilo, že muž nemusí byť pekný, stačí, keď je mužom, a myslím si, že ženy chcú podvedome od muža inú kvalitu, ako je len vonkajšia krása. Ako môžeme vidieť, kult fyzickej krásy zväčša nevedie ku kvalitným vzťahom.  

Muž prirodzene hľadá kariéru a úspech, no nemalo by to byť jeho celoživotnou náplňou. Práve v strednom veku naráža na svoje obmedzenia. Historicky sa v tomto čase diala nejaká transformácia. Priviedla ho zväčša na inú kvalitu života aj vďaka spoločenstvu mužov. Oni mu potvrdili, že ak prežíva krízu, tak je to v poriadku, lebo ponúka iný rast ako doteraz. Vo východných kultúrach ešte funguje sprevádzanie. 

Problémom západnej kultúry je, že sa z niečoho, čo bolo predtým prednosťou – kríza, ťažkosť –, spravilo zlyhanie s celým negatívnym emočným prežívaním. Ak v minulosti muž niečo „nedal“, bolo to brané tak, že objavil cestu, ktorá nevedie k úspechu. Nebolo to nič, za čo by sa mal hanbiť, ale niečo, čo ho mohlo priviesť k tvorivosti, aby hľadal iné riešenie.

Ako to myslíte? 

Dnes je to tak, že ak sa mladým, ale aj starším mužom niečo nepodarí, tak ostávajú veľmi frustrovaní. Môžu prežívať až zničujúce emócie. Tie niekedy vedú až k paralýze. Poznáme mladých mužov neschopných zamestnať sa, osamostatniť sa a opustiť svoje pôvodné rodiny, kde vyrástli. Je to aj preto, lebo sme zlyhanie definovali ako niečo veľmi zlé. V mozgu sa potom vybudujú úplne iné štruktúry. 

T. A. Edison urobil napríklad niekoľko tisíc pokusov, kým objavil žiarovku, a nikdy to nevzdal, lebo nezdar považoval za objavenie cesty, ktorá nevedie k želanému výsledku, a tak ju môže vyškrtnúť zo svojho zoznamu. Výsledkom je človek, ktorý si verí a je pevný. Čiže pri výbere manžela je dobré pozrieť sa na vec aj z tohto pohľadu.

Ženy potrebujú prežívať istotu a tá vedie ku kontrole. Vo výchove to nie je vždy na mieste. Kontrola hovorí: ja ti neverím, musím ťa skontrolovať, či si to urobil dobre, a do mysle dieťaťa vnáša prvok nedôvery. Tým nechcem povedať, že netreba nič skontrolovať. No to, čo je dobré vo výrobe, nie je dobré vo vzťahoch. 

Najviac buduje vzťahy dôvera. Túžime po nej bez ohľadu na pohlavie. Žiarlivosť je napríklad tiež dôsledok tohto princípu. Samozrejme, po sklamaní je dobré sa pýtať, ako sa veci majú a prečo sa dejú. Myslím si, že ak by sme vedeli vychovávať deti princípom dôvery, pre vzťahy by to bolo veľmi budujúce. 

Môže byť teda pre ženy varovným signálom pred vstupom do vzťahu, ak muži nezvládajú svoje zlyhania? Často je problém, že sami si neuvedomujeme problémy, ktoré máme.

Je to trošku komplikovanejšie. Ženy si podvedome vyberajú takého partnera, aký je ich otec. Otec je prvý muž v živote dievčaťa. Dievča, ktoré vyrastalo v rodine alkoholika, si s veľkou pravdepodobnosťou vyberie chlapca, ktorý ak aj nepije, tak raz bude piť, lebo problémy, ktoré prídu, sa naučil riešiť od otca týmto spôsobom. Vzory sú v nás hlboko zakorenené.

Na našom kurze Otec a dcéra sa zúčastňujú otcovia so svojimi 13-  až 14-ročnými dcérami. Tie, ak majú opísať svojho budúceho partnera, opíšu svojho otca bez toho, aby si to uvedomili. Otcovia tam s hrôzou zisťujú, akú majú nad svojimi dievčatami moc. Otázka teda nie je, či to vedia dobre rozoznať, otázka je, akých majú dobrých otcov.

Čiže platí to aj naopak, keď muž zvažuje vzťah so ženou?

Zdá sa, že máme len dve možnosti prežívania terajšej reality, a to máme zakódované v našom nevedomí. V detstve sa naučíme reagovať a správať podľa toho, ako nám boli napĺňané alebo nenapĺňané naše potreby, a podľa toho teraz reagujeme.

Tým, že chlapci často nemajú správne mužské vzory, sami sa nestávajú mužmi, akými by mali byť.

Buď preberieme vzorce správania od rodičov, alebo si ich vytvoríme sami, aby sme úspešne prežili v pôvodnej rodine. A podľa toho sa snažíme vybrať si partnera.

Zvyčajne si vyberieme takých, ktorí nám budú bolestivo siahať na naše nastavenia. Keď túžime po uznaní, zväčša si zoberieme niekoho, kto nám ho nebude dávať, a podobne.

Platí to aj naopak? Hľadajú muži ženy podobné ich matkám?

Tým, že chlapci často nemajú správne mužské vzory, sami sa nestávajú mužmi, akými by mali byť. Potom je to trocha komplikovanejšie, pretože napríklad hoci sami by mali byť oporou, hľadajú oporu u ženy. 

Toto by mohlo byť aj na ďalší rozhovor, lebo je to širšia téma, ale stáva sa aj to, že si hľadajú ženu podľa vzoru svojej matky.

Čiže v princípe by sme mali pravdivo poznať rodinu, z ktorej vychádzame, a byť k nej aj voči sebe dostatočne sebakritickí? Musíme byť pozorní na to, koho hľadáme, lebo sme silno ovplyvnení vlastnou rodinou?

Áno, no mám obavy, že v tých rokoch, keď sa zaľúbime, to nie sme schopní urobiť. Skôr by som išiel podľa toho, ako nám naša rodina dokázala, respektíve nedokázala naplniť naše potreby. Zrejme si tak vyberieme partnera, ktorý nám ich tiež nedokáže naplniť. Myslím si, že aj preto je málo šťastných manželstiev.

Deficit nenaplnených potrieb v detstve narastá. Keď sa nenaplní, podobá sa na narastajúci hlad. V strednom veku hovoríme aj o kríze stredného veku, kde nás naše deficity dobehnú. V tomto období sa veci už veľmi jasne sformujú.

Nie je to z istého hľadiska aj zlé, keď očakávame od partnera naplnenie našich potrieb, našej prázdnoty? 

Áno, očakávame to od druhých, ale de facto nikto nám zvyčajne nedokáže úplne uspokojiť deficit potrieb. Čím viac je potreba v detstve saturovaná, tým menšia je v dospelosti. 

Dieťa, ktoré zažívalo bezpečie a prijatie, bolo akceptované, je lepšie pripravené do partnerského života. Problémom je, že máme tendenciu idealizovať si detstvo, lebo ho nemáme s čím porovnávať. Až keď máme približne desať rokov, sme schopní vidieť, že svet môže byť aj iný, ale vtedy sme už vlastne sformovaní. 

V tom čase postupne začína vzbura a puberta, keď začíname vidieť rodičov aj z iného pohľadu. Existuje kniha Všetko, čo viem, som sa naučil v materskej škole od Roberta Fulghuma. Znie to trocha nadnesene, ale vo svete vzťahov je to v poriadku. Znamená to, že obdobie do šiestich rokov je pre našu osobnosť najdôležitejšie. Naučíme sa vzorce správania a tie nám ostanú až do dospelosti. 

Mám vo svojom okolí veľa kamarátok, ktoré sú atraktívne, múdre, pekné aj vzdelané. Márne však čakajú na posunutie vzťahu, ktorý by si už žiadal žiadosť o ruku alebo vôbec nejaký nový impulz. No nedeje sa to. Podľa žien sú v tomto muži málo proaktívni. Prečo je to podľa vás tak?

Je to tak, lebo sa to nemali od koho naučiť. Chlapi sa potrebujú vydať na cestu hrdinu, ku ktorej patrí byť rytierom, ochrancom a tvorcom vzťahov, inak povedané, byť iniciátorom. Ženám v tom pomáha vlastné telo. Keď dostane menštruáciu alebo hormonálnu rozkolísanosť, musí ju neraz prijať cez bolesť, a tak vie, čo je ťažký život. Každý deň musí bojovať s inými pocitmi a vnímať cez ne rôzne udalosti. 

U chlapov to tak nie je. Iniciácia u žien teda dochádza cez jej telo. Veľmi dobré by bolo, aby bola na zmeny pripravená od svojej rodiny a všetko, čo sa s ňou deje, prijala ako niečo pozitívne, dobré, krásne a potrebné. Žiaľ, málokto sa tým v rodine citlivo zaoberá.

Mám však kamaráta, ktorý so svojou rodinou dcéru pripravil. Keď jej prišla prvá menštruácia, urobili jej nádhernú oslavu, kúpili jej šaty – skoro ako svadobné –, išli ju osláviť slávnostnou večerou a vysvetlili jej, že sa stala ženou a je to niečo nádherné. Dnes je z nej dospelá zrelá žena a veľmi to na nej vidno. Je zdravo sebavedomá. Čiže dá sa to aj inak a v rodinách je to žiaduce. Keďže u mužov sa to nedeje, ženy cez svoju intuíciu vycítia v mužovi slabosť. Ona nevie síce prečo, ale vie, že vie.

Existujú princípy, na ktorých môžu otcovia budovať dobré otcovstvo? Predovšetkým, ak nemali dobrého otca a nemali sa to kde naučiť?

Myslím si, že muž sám to zvládne ťažko. Mal by si nájsť mužskú partiu, ktorá je však vekovo rozdielna. Mali by tam byť muži rôznych vekových kategórií, nie rovesníci, aby dochádzalo k sprevádzaniu. 

Uhol pohľadu na to, čo sa deje, je medzi rovesníkmi iný ako u dvadsať rokov staršieho muža. Kedysi to bolo tak, že ak mal otec narážajúci na svoje vlastné obmedzenia v kríze vlastného veku syna prichádzajúceho do puberty, vedel, že sa mohol o niekoho oprieť – hlavne o najstaršieho muža. 

On mu vedel povedať: Neblbni, to, čo sa ti deje, je fajn a vedie to k niečomu, čo bude veľmi dobré. On zasa mohol pomôcť s pomocou spoločenstva svojmu synovi, aby zvládol prechod do mužského sveta. Recept je v rôznorodom vekovom spoločenstve. Ak si všimnete, aj malí chlapci sa túžia spriateliť so staršími chalanmi a dospelými. A ak je to prirodzené, je to aj ľahké a bez výchovných bojov. 

Ak má otec krízu so svojím pubertálnym synom alebo dcérou a prídu za vami, čo im radíte?

Ak sa prihlásia na jeden z našich programov Otec a syn alebo Otec a dcéra, tak ostanú prekvapení, že vôbec nechceme meniť ich deti. Venujeme sa najmä ich zmene. Pokiaľ sú ochotní prijať, že by sa mali zmeniť, vzťahy sa zvyčajne napravia.

Ak si ako muž a žena nevyjdeme v ústrety, tak sa nikdy nestretneme.

Ak by ostali pri svojich starých receptoch, ťažko čakať, že by sa niečo zmenilo. Snažíme sa pozrieť na to, čo vnímajú cez pohľad sebapoznania. Prečo robím veci tak, ako ich robím? Prečo žijem tak, ako žijem? Čo ma v minulosti determinovalo? Ako by sa z toho dalo vyjsť von?

Túto tému sme už z časti načrtli, no čo ak sme z rodín, kde sme nemali možnosť vidieť dobrý príklad, ale chceli by sme mať dobré vzťahy?

Nevidím inú cestu pre mužov, ako nájsť si vekovo rôznorodé spoločenstvo. Veľmi rozšírený individualizmus totiž vedie k osamelosti. Je to ako so spomínaným hladom – čím dlhšie nie je naplnený, tým viac trpím.

Páči sa mi citát Abbého Pierra: „Oslňujúca krása slobody nie je v tom, že nás oslobodzuje od niečoho, ale pre niečo. Pre to, aby sme milovali a boli milovaní. Peklo je samota toho, kto si absurdne chcel postačiť sám.“

Ak si ako muž a žena nevyjdeme v ústrety, tak sa nikdy nestretneme. A keď sa stretneme, potom je to úžasné.

Aké dôsledky vidíte, keď deti nemajú správnych otcov? 

V každom prípade budú túžiť po vzťahoch, ale prostriedky, ktoré budú na ich dosiahnutie používať, budú deformované ich vlastnou skúsenosťou. 

V ženskom svete sa veci somatizujú, čiže idú cez telo. Ženy majú následne blízko k tomu, aby si svoje vzťahy riešili cez ponúkanú sexualitu. Dnes sa to poväčšine deje. U mužov je problém, že sa nestanú mužmi a ostávajú v ženskom svete.

Chlapci sa nemusia snažiť o svoje dievčatá, lebo si myslia, že ich môžu získať cez sexualitu, a dievčatá nevedia, že získavanie partnera cez telo nespôsobuje nič dobré. Všetci sú frustrovaní. Chlapci ostávajú nezrelí, nevedia si nič odriecť, nevedia na nič počkať, nevedia ísť do rizika a to zase nenapĺňa ženy. Je to bludný kruh.

Myslíte si, že kríza otcovstva a mužskosti je celospoločenský fenomén?

Môj pohľad je takýto: kríza rodiny rovná sa kríza mužstva. Podpisuje sa na tom do určitej miery aj nezdravý feminizmus. Keď žena túži byť ohodnotená ako muž, je to v poriadku. Treba si však uvedomiť a prijať, že každý z nás má iné vlastnosti. A toto neprijímanie mi nesedí, pretože v niektorých rolách sú nezastupiteľné ženy a v niektorých muži.

Ako môžeme pomôcť v tejto kríze mužstva my ženy? Čo môžeme robiť?

Keď sme rozbehli projekt Otec a syn, otcovia mali potom chuť zaviesť doma prvky otcovskej výchovy, no tvrdo narazili na ženský odpor, na potrebu kontroly. Boli sme „nútení“ pozvať a urobiť program aj pre ženy. Ponúkli sme im, že by nemali brániť takémuto procesu. Ťažšie, ako presvedčiť mužov, aby boli mužmi, je presvedčiť ženy, aby nechali mužov byť mužmi.

Sú oporné body, ktorých sa môžu matky držať, aby zo svojich synov nevychovali nedospelých tridsiatnikov čakajúcich, že im mama operie?

Ak sú otcovia ochotní venovať sa chlapcom, treba ich nechať. Potom je dôležité aj to, čo hovorí žena o svojom manželovi v rodine. Pokiaľ to bude len vykonávateľ trestu – počkaj, až oco príde –, tak ho dieťa tak bude aj vnímať. Taktiež keď žena hovorí pred deťmi o mužovi, že málo zarobí, v podvedomí detí sa buduje myšlienka, že otec je nešikovný. Nikdy nie je doma, keď ho potrebujem. Pre dieťa to môže znamenať, že sa vyhýba rodine.

Všetky informácie, ktoré hovoria ženy o svojich mužoch v ich neprítomnosti, vydávajú o jeho a mužskom svete nejaký signál.

Všetky informácie, ktoré hovoria ženy o svojich mužoch v ich neprítomnosti, vydávajú o jeho a mužskom svete nejaký signál.

Keď potom príde otec a aj sa bude snažiť, v ich vnímaní ostane z pohľadu matky. Aj to, ako hovorí mama o mužskom svete, sa stáva filtrom ženského videnia mužského sveta. To však nie je mužský svet. Keď sa dieťa rozbehne k matke, ona si ho spravidla pritúli. Otec ho vyhodí do vzduchu.

Pocit bezpečia znamená pre mamu niečo iné a bude to prezentovať aj v mužskom svete. Nemiešajme sa navzájom do svojich svetov. Dieťa potrebuje zakúsiť aj mužskú, aj ženskú výchovu.

Takže viesť deti k rozlišovaniu?

Najdôležitejšie je, aby sme poznali samých seba, inak budeme nezrozumiteľní pre naše deti. Spoznať, prečo sú ženy také, aké sú, a prečo sú muži takí, akí sú. Bez toho sa ťažko pohneme. V strednom veku obe pohlavia zažívajú krízu a majú z nej východiská, no pravda o tom, prečo sa to deje, aký som a aké riešenia tomu prináležia, je veľmi dôležitá. Umožní mať zdravú ďalšiu generáciu. Ide však o beh na dlhé trate.

Nedá sa to urobiť iba jednou duchovnou obnovou, školením, ktoré by radikálne zmenilo život. Zmena je proces, ktorý trvá niekoľko rokov. Ďalší problém je, že chceme všetko – teraz a hneď. Vo svete vzťahov to tak nefunguje. Ak ľudia nezažijú hneď úspech, je ťažké motivovať ich, aby pokračovali ďalej. Aj dieťa si potrebuje overiť zmenu správania, či to otec, mama myslia naozaj so zmenou vážne. A to, čo sa deje, je postupné, ale trvalé. Dieťa vie, keď je cisár nahý, ale nie to jeho chyba…