Ježiš pozýva a nabáda svojich učeníkov k vzájomnej jednote, “…aby svet uveril, že si ma ty, Otče, poslal” /Jn 17, 21/. Ak ide o učeníkov, ktorí sú roztrúsení do rôznych cirkví a cirkevných spoločenstiev, platí to s azda ešte väčšou naliehavosťou. Lebo nič tak neprekáža evanjelizácii sveta, ako nejednota tých, čo sa hlásia ku Kristovi ako Jeho učeníci…Pozvanie k jednote vo viere a láske sme dostali všetci, čo máme vznešené meno kresťan, učeník, nasledovník. Dekrét o ekumenizme Druhého vatikánskeho koncilu /čl. 4/ všetkých katolíckych veriacich vyzýva k zodpovednosti za jednotu kresťanov, aby “pochopili znamenia časov a horlivo sa zapojili do ekumenickej činnosti”. Ako prijímame túto výzvu?
Dovoľte mi podeliť sa s malou skúsenosťou, ktorú sme zažili spolu s manželom za čias totality. Našu túžbu po jednote kresťanov sme hľadali naplniť spolu s nejakými druhými kresťanmi v modlitbe na tento úmysel. Môj manžel mal v zamestnaní skvelého šéfa, Milana Jurču z Cirkvi bratskej /ďalej CB/, tak sme začali v nedele, idúcky zo svätej omše, chodiť ku nim na nedeľnú bohoslužbu slova. Spoznávali sme tam kazateľov, tých, ktorí pracovali s mládežou, s detským i dospelým zborom a tešili sme sa z opravdivosti ich služby. Priateľom sme charakterizovali toto spoločenstvo ako svojho druhu “rehoľu žijúcu vo svete”, vzhľadom na prijímanie členov do CB na základe osobného rozhodnutia. K 90. výročiu nás CB požiadala napísať niečo o nich. Vyjadrili sme to slovami: Čo nám Boh daroval cez CB.
Bolo toho naozaj veľmi veľa: Účasťou na ich bohoslužbách slova, či na modlitbových hodinách začala svojho druhu “výmena duchovných darov” medzi nami katolíkmi a protestantmi. CB nám poskytla pre našich kňazov Biblickú konkordanciu od brata Juraja Potúčka, páter Emil Krapka, SJ, im prišiel predstaviť podstatu svätej omše a jej dôležitosť pre každého katolíka/ katolíčku. Manžel bol pozvaný, aby na stretnutí mládeže CB predstavil katolícke učenie o Eucharistii, s odkazom na novozákonné knihy a prax prvotnej cirkvi. My sme s radosťou išli pomáhať stavať novú modlitebňu CB na Starej Turej, čo bola krásna duchovná skúsenosť!
Čo je však veľmi podstatné v ekumenickej komunikácii: zachovať si jednotu s vlastnou Cirkvou a “nepodnikať ” na vlastnú päsť aj v zložitých situáciách nespokojnosti s vlastným spoločenstvom.
Najmä každé ráno sme pripravili striedavo modlitbu a meditáciu nad Božím slovom a potom sme so zápalom pracovali na stavbe. Pokračovalo to ďalej “dialógom života” v konkrétnych podobách: napríklad spoločné modlitby za ťažko chorého syna; brat kazateľ František Ciesar preniesol náš preklad knihy Listy rodičom na vydanie do zahraničia; v modlitebni CB v Bratislave sme smeli mať – napriek všadeprítomným očiam ŠTB – svoje katolícke duchovné stretnutia; spoločne sme ďakovali s viac ako 50 členmi CB za život môjho zosnulého manžela; teraz, po viac ako 38 rokoch spoločne žijeme s viacerými rodinami z CB Slovo života v duchu spirituality evanjeliovej jednoty Hnutia fokoláre. Toto bohatstvo vnímame aj ako odpoveď na našu túžbu “spoločne sa modliť za jednotu kresťanov”.
Vzájomne sme si zdôraznili plnú slobodu svojej identity viery, a následne aj slobodu nezúčastniť sa prijímania pri ich slávení Večere Pánovej, lebo lásku a priateľstvo voči nim sme chceli žiť vo vernosti pravde o Eucharistii.
Vtedy sme si uvedomili, ako je dôležité chápať ekumenickú komunikáciu na prvom mieste ako dielo Svätého Ducha a nie realizovať naše túžby a predstavy. Ale s nami a v nás samých sa udiala zmena, že Ježišovu vrúcnu modlitbu k Otcovi za jednotu jeho učeníkov sme prijali za svoju a tak sme sa otvorili formovaniu ekumenickej mentality v nás. Poznanie druhých kresťanov nás otváralo úcte k darom druhých kresťanov, ktoré rozvíjali a rozvíjajú. [1] Čo je však veľmi podstatné v ekumenickej komunikácii: zachovať si jednotu s vlastnou Cirkvou a “nepodnikať ” na vlastnú päsť aj v zložitých situáciách nespokojnosti s vlastným spoločenstvom. Ježiš prítomný v jednote svojich učeníkov[2] je zdrojom múdrosti pri riešení problémov a zachová nás v láske a v postoji pokánia.
Pápež František vo svojom “Liste putujúcemu Božiemu ľudu v Nemecku” z 29. júna 2019 /čl. 11/ dodáva odvahu nespokojencom, ktorí žiadajú “synodálnou cestou” nastoliť “štrukturálne reformy”, ktoré majú v mnohom blízko k cirkevnej praxi Evanjelickej cirkvi.
Máme spoločné Sväté písmo, máme spoločné Apoštolské vyznanie viery, máme Magnu chartu Božieho kráľovstva v modlitbe Pána Otče náš. Ako ďalej?
Zdôrazňuje aj odvahu zachovať vernosť dvom určujúcim prvkom našej cirkevnej DNA: priorite evanjelizácie a sensu Ecclesiae. To umožňuje vedome prijať synodalitu[3] ako spôsob bytia Cirkvi, kde celok je viac ako časť, čo nám rozšíri pohľad, aby sme spoznali väčšie dobro v riešení, ktoré prinesie úžitok nám všetkým.
Ako bude meniť ekumenická komunikácia postoje jednotlivých cirkví a cirkevných spoločenstiev zoči voči náročným výzvam dnešných čias? Máme spoločné Sväté písmo, máme spoločné Apoštolské vyznanie viery, máme Magnu chartu Božieho kráľovstva v modlitbe Pána Otče náš. Ako ďalej? Na to dáva istú nádejnú odpoveď Max Thurian, teológ ekumenickej komunity v Taizé: “…Musíme pristúpiť k počúvaniu Božieho slova, a to spoločne a s pomocou prvých vykladačov a učiteľov z dôb, keď prenasledovaná Cirkev ešte žila v najživšej a najširšej jednote.”
K tomu môže celý Boží ľud pridať svoje “Amen!” a svoju modlitbu a pôst. Lebo spoznávanie sa a ekumenická komunikácia je pre nás ekumenických kresťanov štýlom pre náš vzťah s Bohom a s blížnym.
v konzultácii s otcom ThDr. Antonom Konečným.
[1] Pápež Ján Pavol II. vo svojej knihe Prekročiť prah nádeje to považuje za druhú stranu mince škandálu rozdelenia kresťanov: Boh využil rozdelenie kresťanov, aby si každé spoločenstvo rozvinulo podľa svojej kultúry a možností vlastné duchovné dary, ktoré budú obohatením pre všetkých kresťanov v jednej Kristovej Cirkvi.
[2] Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene zjednotení, tam som ja uprostred nich. Mt 18,20.
[3] Synodalita, podľa pápeža Františka v čl. 12 citovaného Listu putujúcemu Božiemu ľudu v Nemecku, nemôže postrádať Ježišovu logiku, ktorú používal pri veľkých rozhodovaniach: pôst a modlitbu. Musí byť vždy sprevádzaná milosťou pokánia, aby naše osobné aj spoločné konanie sa vždy viac podobalo kenoze Krista /Fil 2, 1-11/ a ju vyjadrovalo.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.