Jeden neznámy Ján mi napísal: “Pomôžte mi, som závislý od počítačov! Iný zasa: “Celkom ma pornografia dolapila… Ako z toho vybŕdnuť?” Jedna matka sa sťažuje: Také krásne prázdninové programy som vymyslela pre naše deti. Ale všetky tri:18,16,14 sa venovali iba PC.”
Čo sme získali touto nekontrolovateľnou novou technikou? Čo je to za epidémiu, ktorá sa rozprestrela ako závoj hmly na nedostatočne obrobené pole? Čo nás sputnáva – nielen mladých ľudí! – a stále viac zužuje priestor osobnej činnosti?
Odborník na výskum činnosti ľudského mozgu Manfred Spitzer svojou knihou Digitálna demencia už pred niekoľkými rokmi varoval pred tým, že globálne používanie nových techník zasahuje do činnosti mozgu Homo sapiens tak, že mení našu mentalitu.
Určité, málo používané sektory mozgu, sa používaním nových technológií brzdia, ba postupne znefunkčnia. Človek sa zmení, bude iný, tvrdí odvážne. O to viac detský mozog, ak je nesprávne vyživovaný, napríklad častým konzumovaním televízie, už od útleho detstva, prináša to ako následok generálnu, neobnoviteľnú stratu schopnosti absorbovať mnohostrannú pestrosť poznatkov. Čím skôr sa stane počítač a smartfón hlavnou činnosťou dieťaťa, o to viac dochádza k závažnejšim zmenám v mozgu.
Už dávno sa väčšina ľudí dostala do pasce digitálnych médií, pričom nevníma nebezpečenstvo. Preto je stále aktuálnejšia otázka: v akej podobe sa prejavia účinky zmien mozgu, ako bude vyzerať človek budúcnosti? “Chorý”, hovorí ako holú pravdu Spitzer. Fakt, že tu je nový prúd závislostí, môžu potvrdiť preťažení psychoterapeuti.
Všetky prejavy závislosti od digitálnych médií prinášajú neobnoviteľné danosti pre celý náš mozog.
Dokonca aj v prípade poučenej sebadisciplíny, ktorá používa návody na rozumné narábanie s novými technikami, aby nevznikla závislosť, musí vziať do úvahy: všetky prejavy závislosti od digitálnych médií prinášajú neobnoviteľné danosti pre celý náš mozog.
Musíme sa ešte pýtať, ako bude vyzerať človek budúcnosti. Podľa názoru 90-ročnej psychoterapeutky, ktorá sa venovala mládeži viac ako 60 rokov, sa dá všeličo vytušiť. Všetky oblasti vzdelávania, ktoré zahŕňajú nevyhnutnosť racionálneho, teoretického myslenia v dnešnej generácii dospelých získávajú prioritu a vo voľnom čase televízna pasivita naberá na sile.
A tak sa duša človeka v západnej civilizácii premieňa na trpiacu, zakrpatelú, úbohú dušu. Tá má – isteže nie u všetkých, ale u mnohých ľudí – málo možností, aby sa mohla rozvíjať, žiť, byť ako breza v rannom vánku. Je okýptená, pridusená, potláčaná, zažíva útoky.
Rast duše sa môže pridusiť nielen častým konzumom médií, ale aj nákupmi.
Prečo sa jej tak zle darí? Nuž, naša duša potrebuje mať určité podmienky pre svoj rozvoj, podobne ako rastúci strom, a tie sa v našej dobe tvrdo zanedbávajú. Rast duše sa môže pridusiť nielen častým konzumom médií, ale aj nákupmi – viac šiat, viac alkoholických nápojov, viac jedál, viac maškŕt, viac technických prístrojov…
Takto možno dušu priviesť k zakrpateniu, ba priam k zmrazeniu, keď jej nedáme žiadnu príležitosť sa nadýchnuť – lebo jej priestor je už niečím iným obsadený: hlukom z reproduktorov, vizuálnymi lákadlami z televízora, priveľa rozptyľovaním, stresom zo smartfónov a z komputerov, ktoré človeka okrádajú o čas.
Ak sa má duša rozvíjať, potrebuje opätovné striedanie ticha, aby v ňom mohla v sebe načúvať.
To nedáva duši ani telu na dlhú dobu – podľa neurológov ani zdraviu mozgu – žiadnu šancu. Ak sa má duša rozvíjať, potrebuje opätovné striedanie ticha, aby v ňom mohla v sebe načúvať, potrebuje voľný priestor, aby mohla rozvinúť svoje prijímače na jednotlivé situácie a mohla ich patrične spracovať.
Naša duša potrebuje a hľadá ticho – aj na začiatku života potrebuje starostlivosť v láskyplnej výlučnosti dvojice matka-dieťa. Aj malé dieťa potrebuje ticho pre objavenie svojej identity ako základne pre silu svojej tvorivosti. Zdravie, tvorivé schopnosti a tým aj schopnosť učiť sa a vcítiť sa u človeka našich čias klesá čoraz viac aj preto, lebo už malým deťom nie je dopriate sa v pokoji zakoreniť do života individuálnou tichou hrou. A práve vtedy – ako to zakúšame v psychoterapeutickej praxi – sa rozvíja prijímací orgán duše a sprostredkúva tvorivý prúd z podvedomia.
Ľudstvo je však na to odkázané, aby skrze citlivých, osobitne vnímavých, v pravom zmysle slova oduševnených ľudí načúvalo posolstvám zo svojho prapôvodu: v podobe slov, poézie, obrazov, hudby. Pre ľudstvo je to dôležitý dar, ktorý mu sprostredkúva vnímavý orgán duše. Duša, nie intelekt, je orgánom, cez ktorý ľudstvo dostáva konštruktívne direktívy, smernice pre zdravie tela a duše, pre život, pre svoju budúcnosť.
Okýptená, pridusená duša ako choroba doby sa podobá duševnej slepote, ktorá vystavuje človeka napospas tme straty orientácie, duševnej neplodnosti a bezmocnosti. Preto a právom zakúša moderný človek toľko strachu, preto je toľko vpádu a ničivých útokov Zlého v našom svete.
Už v roku 1972 som v mojich publikáciách začala používať pojem “preštelovanie hlavy” /Verkopfung/, lebo už vtedy mi bolo nápadné, že nový človek v technicky rozvinutých krajinách bol síce ešte vždy družný a spoločenský, ale čoraz menej empatický v správaní sa voči svojmu prostrediu. Zreteľne mal stále menej jemnocitu pre druhých, menej súcitu, menej prirodzenej spontánnej potreby a ochoty pomáhať. A táto hĺbka citov u mladej generácie sa postupne stráca, nie, že by im chýbala vôľa, ale vôbec zmysel pre to vcítiť sa do druhého človeka, dieťaťa, starého alebo chorého človeka. Zdá sa, že chýba celá paleta vnútorných impulzov ako všeobecná vlastnosť kultivovaných ľudí v mladej generácii – našťastie nie u všetkých.
S dominanciou “preštelovania hláv”, ide súbežne a ruka v ruke preceňovanie sily rozumu a pozície človeka vo svete.
Osudu “preštelovania hlavy” /Verkopfung/ sa môže sotvakto z nášho kultúrneho okruhu vyhnúť – bez osobitných darov, bez šťastia a bez osobitnej námahy – pokiaľ bol ponorený od škôlky, základnej školy a ďalších stupňov vzdelávacieho systému v duchu jednostrannej intelektualizácie. Čím sú študujúci starší, tým viac je ich vzdelávanie orientované prednostne na ich rozum, na ich myslenie.
To nie je v podstate zlé – ako nutný predpoklad prípravy na výkon povolaní v technickom čase – a predsa to znamená jednostrannosť, ktorá ako každý extrém, skrýva v sebe svoje špeciálne nebezpečenstvo.
Tento preexponovaný až prebujnelý dôraz na funkciu myslenia nazval dánsky lekár a hlbinný psychológ Ewald Bohm “neurózou preštelovanej hlavy”. V jednej svojej učebnici o tom píše: “Títo ľudia hovoria a hovoria o všetkom a neprežívajú nič. Nie sú si sami istí, či toľko reči a toľko rozmýšľania nie je zo samého strachu pred prežívaním. Väčšinou sa domnievajú, že sa výborne poznajú, ale majú v sebe neslýchaný pancier.” To má za dôsledok, že ľudia dneška sa stávajú povrchnejšími. Veria iba na takzvanú realitu, na to, čo sa dá uchopiť a zaplatiť.
S dominanciou “preštelovania hláv”, ide súbežne a ruka v ruke preceňovanie sily rozumu a pozície človeka vo svete. Že táto pýcha je prehnaná a potrebuje skôr hlboké uvažovanie o človeku našich dní – dosvedčujú aj pokusy o klonovanie ľudí…
Natíska sa prirodzená otázka: pretrvali v našej generácii nejaké zvyšky ľudí, ktorí smeli mať ešte normálne detstvo; či sa im zachovalo niečo z vlastností ako je súcit, spolucítenie, ohľaduplnosť? Alebo je už ľudstvo na ceste k bezcitnej mentalite robotov? Kresťan v žiadnom prípade nechce byť taký, nechce takto chcieť. Snaží sa staviť na spoločenstvo so Stvoriteľom, na vďačnosť, na nadšenú oddanosť a totálnu obetavosť z lásky.
Zostáva otázka: Môže vôbec existovať budúcnosť pre človeka, ak láska digitálne ochladla?
Múdri rodičia vo vzťahu k užívaniu médií sa vynasnažia s novou rozhodnosťou o zachovanie schopnosti učiť sa a o zachovanie priestoru slobodnej činnosti pre svoje deti: zrušia televízor, ponechajú iba jeden PC pre celú rodinu a pre jeho používanie “šetriaci” režim, starajú sa rozhovorom a konštruktívnymi činnosťami o svoje deti, najmä o mladistvých. To predpokladá, že rodičia si vyhradia čas pre svojich potomkov, že maminky sa venujú svojim deťom namiesto toho, aby im za ich vlastnoručne zarobené peniaze kupovali hračky alebo najnovšie modely mobilov.
My všetci potrebujeme nadovšetko venovať našim citom viac pozornosti v ich prapôvodnom poslaní, k opravdivým, hlbokým túžbam našich duší, vnímať ich, vážiť si ich a rozvíjať ich. Tam, kde sa to deje, môže nanovo vzniknúť túžba po viere a tiež zážitky viery. Tento jav, túžba po viere, je reálny a častý najmä v dnešných dňoch, skúsenosti z psychoterapie nemožno zamlčovať.
A nielen v oblasti psychoterapie! Odvážna misijná činnosť sa presadzuje s prieraznou silou! Z púšte vyrastajú Oázy viery! Domy modlitby vznikajú ako huby po daždi – najmä v juhovýchodnej Európe – človek sa začína prebúdzať v novom rozmýšľaní k svojmu vlastnému určeniu: objavovať centrálny postoj a novú silu vo Všemohúcom Bohu a v Ježišovi Kristovi!
Odvráťme sa od povýšenectva nášho materialistického, technicistického a intelektualistického “vševedkovstva”!
Obráťme sa teda! Odvráťme sa od povýšenectva nášho materialistického, technicistického a intelektualistického “vševedkovstva”! Prikloňme sa k jedine zmysluplnému postoju človeka: k našej prepojenosti v Božom stvorení. Potom budeme schopní nájsť a rozvinúť zdravé formy života aj pre naše telá. Potom bude aj naša duša môcť opäť začať dýchať namiesto chorľavosti. Iba duševne zdravý človek dokáže prevziať zodpovednosť za starých, slabých a za spoločenstvo ľudí.
Len tak môžeme ešte dnes získať nádej na budúcnosť.
Autorka: Christa Méves (90), psychoterapeutka pre mladistvých s dlhoročnou praxou; spolupracovníčka prestížneho časopisu Vision 2000.
Publikované v časopise Vision 2000, preklad textu publikujeme so súhlasom redakcie.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.