Mala niečo po dvadsiatke, keď sa ako dobrovoľníčka dostala do Nepálu a uvedomila si, že pre deti, ktoré tam prišla učiť, musí urobiť viac. Aj keď je taká mladá, má mínus na účte a žije na druhom konci zemegule. Mama totiž Michaelu „Myshu“ Gautam celý život učila, že „keď sa chce, všetko sa dá“. Tak sa rozhodla to vyskúšať.
Michaela Gautam je zakladateľka neziskovej organizácie Thao a majiteľka rovnomenného obchodu s orientálnou módou, ktorý založila počas materskej dovolenky s prvým synom. Ziskom z neho podporuje svoje charitatívne aktivity v Nepále. Po tom, čo tam v roku 2009 odišla ako dobrovoľníčka učiť deti angličtinu, v hlavnom meste Káthmándú totiž založila detský domov, ktorý sa stará o opustené deti a poskytuje im prostriedky na lepšie vzdelanie. Je vydatá a má troch synov. Žije v Brne.
Na začiatku bol taký obyčajný a prízemný cieľ, že keby nešlo o Michaelu, tak by asi nič z toho, k čomu to nakoniec viedlo, nikdy nevzniklo. V krajine pod himalájskymi vrchmi chcela totiž len schudnúť. A presvedčená, že v západnom svete, kde je jedlo všade okolo, nemá šancu, zamierila tam, kde nie je čo jesť.
Keďže na dobrovoľnícku misiu v Afrike bola primladá, dostala šancu v Nepále. „Mala som dvadsaťdva a odišla som tam učiť deti angličtinu,“ spomína Mysha, ktorá však na mieste pochopila, že tie deti potrebujú viac.
A pre mňa všetky tie deti a ľudia okolo neziskovky sú niečo ako rodina.
„Keď vidíte na ulici bezprizorné dieťa, ktoré nikoho nezaujíma a nikto preň nič nerobí, jednoducho mu chcete pomôcť,“ opisuje, ako sa z dobrovoľnej učiteľky pomaly stávala zakladateľka neziskovej organizácie Thao, pomocou ktorej mohli najskôr najšikovnejšie deti začať študovať na lepších školách.
„V Nepále sa totiž dieťa berie ako súčasť domácnosti – podojí byvola, vyvedie kozy, ide na drevo. Keď som tam žila, stretla som však deti, ktoré veľmi túžili po zmene. Veľa sa učili, chceli so mnou tráviť čas a ja som im naozaj chcela pomôcť. Nepálske štátne školy sú totiž naozaj mizerné. Riaditelia bývajú opití, učitelia ani nechodia do práce,“ uvedomovala si mizivé šance svojich žiakov. To sa už však jej polročný dobrovoľnícky pobyt v Nepále skončil a doma sa začal bežný život.
Založila si rodinu a porodila dvoch synov. Pre niekoho dostatočný dôvod kapitolu Nepál definitívne zatvoriť. Urobila predsa, čo mohla… „Ani mi to nenapadlo. To, že sa vám narodí druhé dieťa, predsa neznamená, že zabudnete na prvé. A pre mňa všetky tie deti a ľudia okolo neziskovky sú niečo ako rodina. Nehovorím, že to všetko šlo ľahko. Dostalo sa mi totiž aj nepochopenia od najbližších, muža aj mamy, ale rodinu skrátka nemôžete nechať napospas osudu len preto, že to práve nie je jednoduché,“ vysvetľuje mladá žena, od ktorej mama čakala, že si konečne urobí vysokú školu a začne budovať kariéru, a muž, že bude spokojnou matkou na materskej.
Namiesto toho sa rozhodla podnikať. Nechcela, aby jej pomoc nepálskym deťom bola závislá od darov sponzorov. Chcela pomáhať inak – z vlastného zisku.
Jeden „prúser“ za druhým
Odišla na mesiac späť pod Himaláje a vrátila sa so škatuľou miestnych šperkov s tým, že zisk z predaja pôjde na jej neziskovku, ktorá už pomáhala nielen dostať sa šikovným deťom na súkromné školy, ale v rámci nej Michaela založila aj domov pre opustené deti.
Vyrazilo jej dych, ako to so šperkmi postupne zafungovalo. „Lenže potom prišlo to, pred čím ma všetci realisti z môjho okolia varovali – jeden „prúser“ za druhým. A to doslova.
Chcela pomáhať inak – z vlastného zisku.
Pri mojich prvých charitatívnych pokusoch v Nepále ma obrali, otec mojich detí ma opustil a z obrovských dlhov ma musela ťahať maminka,“ rekapituluje začiatky mladá matka, ktorá sa vtedy cez slzy ako kliešť chytila starej múdrosti, podľa ktorej všetko nakoniec skončí dobre, a ak to tak nie je, tak to ešte nie je koniec.
Zobrala to tak, že našla slepú ulicu, a teraz už aspoň vie, kadiaľ nejsť! Skúsila to inak. „Pamätám si to ako dnes. Na účte som mala tak maximálne na nájomné. Rozoslala som ešte mail s ponukou nepálskych nohavíc s tým, že ak to nevyjde, začnem si hľadať prácu. A odišla som so starším synom do kina. Keď som sa vrátila a pozrela do mailu, našla som tam objednávky asi za dvadsaťpäťtisíc korún (1000 eur). Nakoniec sa tých nohavíc za prvý mesiac predalo za vyše tridsaťtisíc eur a takmer som tomu nedokázala uveriť – ja, obyčajné dievča, ktoré sa od dvadsiatky nedokázalo vyhrabať na svojom účte z povoleného prečerpania, mám zrazu firmu s miliónovým obratom…!“
Dieťa na ulici nie je nič zvláštne
Pomáhala dvojnásobne, Nepálci mali v krajčírskych dielňach prácu, ktorá ich férovo živila, a pre Michaelinu charitu to bolo ako nájdenie prístavu na rozbúrenom mori. „Veľmi si síce vážim sponzorov a dnes ich máme naozaj dosť, ale drvivú väčšinu našich charitatívnych aktivít už pokrýva zisk z Thaa, čo je predsa len o niečo spoľahlivejšie. Mali sme totiž aj takých darcov, ktorí si to zo dňa na deň rozmysleli, hoci väčšina z nich je úžasná,“ hovorí Mysha otvorene.
Nepál sa nakoniec stal miestom, kam neprináša niečo len ona. Priviedla si totiž odtiaľ manžela. A novú rodinu získala nielen ona, ale aj opustené Nepálčatá. „Manželovi najbližší sú totiž v našom detskom domove permanentne. Tak sa náš vzťah aj začal. Najskôr mi prišiel pomáhať môj muž, potom sa pripojila maminka a súrodenci. Deti ich dnes normálne oslovujú – babi a strýko. Majú tak rodinu, školu, jedlo a pitie, skrátka domov.“
Navyše už nejde len o žiakov, ktorých spoznala pred desaťročím ako učiteľka angličtiny. „Máme tam aj deti, ktorým pri zemetrasení pred štyrmi rokmi zomreli rodičia a nemajú nikoho, kto by sa o ne zaujímal,“ dodáva s tým, že tam štát pre opustené deti nič nerobí. „Keby sa bezprizorné dieťa objavilo tu, niekto si ho všimne a rozbehne sa celá tá mašinéria. Tam nie. Dieťa žijúce na ulici totiž nie je nič zvláštne.“
Nedokážem to nerobiť
Happy end ako z rozprávky! Keby to bol hollywoodsky film, asi by bol čas pustiť záverečné titulky. Ale život je život. „Pred tromi rokmi sme boli zrazu len krok od krachu. Rok predtým Nepál postihlo zemetrasenie, ktoré moju neziskovku položilo doslova na kolená, vyhrážali sa mi dokonca zabitím. Začali sa tak kumulovať problémy s dodávkami.
Rozoslala som mail s ponukou nepálskych nohavíc s tým, že ak to nevyjde, začnem si hľadať prácu.
Dostali sme sa do situácie, keď množstvo zákazníkov čakalo na tovar celé mesiace, čím sme ich navždy stratili, rušili sme objednávky, prerábali na darčekoch na uzmierenie, každý sa totiž logicky sťažoval a žiadna reklama nemala význam. V najťažších chvíľach som niekoľkokrát vážne uvažovala, že končím. Opäť to však bolo o tom, že na rodinu sa len tak nevykašlete, aj keď máte pocit, že idete proti múru, že vám nikto nerozumie, bijete sa s rasistickými reakciami a do toho vám ešte krachuje obchod…,“ opisuje najnovšiu prekážku medzitým už mama troch malých detí.
Aj túto však preskočila. A do skrípt o živote si pripísala ďalšiu skúsenosť. Ktosi múdry totiž povedal, že skúsenosť nie je to, čo sa nám deje, ale to, čo s tým urobíme. A ona sa rozhodla opäť postaviť na nohy. „Nedokážem si predstaviť, že by som to nerobila, hoci je to ťažké, niekedy až pekelne. No skúšala som odísť už aj do päťhviezdičkových rezortov, váľať sa na pláži a popíjať gin s tonikom, ale zistila som, že ma to nerobí ani zďaleka takou šťastnou, ako sa s pár „ušmudlanými“ deťmi učiť angličtinu, spievať a tancovať s nimi v domove, kde sa nedá ani poriadne osprchovať, pretože v Nepále to jednoducho nejde. Skrátka mi robí oveľa väčšiu radosť venovať sa iným, ako samej sebe. Asi je to vo mne. Nejaké poslanie, životný údel…? Neviem.“
Foto: archív M. G.
Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.