Spoločnosť

Deviaty okruh pekla

Foto: Flickr/David Axe

Erdoğan už nepredstavuje spoľahlivého spojenca a právom sa dá považovať za jedného z najväčších destabilizujúcich faktorov v regióne. Imperatívom aktuálnej európskej politiky musí byť jednoznačná politika voči Turecku.

Posledný okruh pekla v Božskej komédii Dante Alighieriho, v ktorom Lucifer uprostred ľadu požiera Bruta a Judáša, je miestom, ktoré je vyhradené pre tých, ktorých Dante považoval za najhorších hriešnikov – zradcov. Udalosti posledných dní potvrdili cynikov, ktorí vyčítajú západu, a najmä USA zradu jedného z najspoľahlivejších spojencov na Blízkom východe, Kurdov. Čo však je motiváciou zúčastnených aktérov pre tento krok, a je naozaj takým nelegitímnym, ako sa zdá?

Pre začiatok zrekapitulujme situáciu na Blízkom východe. Kurdi sú najväčším národom bez vlastného štátu. Najväčšia časť žije v Turecku (15-20 miliónov), ďalších desať miliónov v Iráne, päť až deväť miliónov v Iraku a niekoľko miliónov v Sýrii.

Čo však je motiváciou zúčastnených aktérov pre tento krok, a je naozaj takým nelegitímnym, ako sa zdá?

Koncom Prvej svetovej vojny západné mocnosti požadovali značne menšie Turecko, v ktorom by existovala kurdská autonómia s možnosťou nezávislosti východne od Eufratu. Turecké obyvateľstvo tvrdé mierové podmienky mieru v Sèvres neprijalo a odstúpenie území Grécku a Arménsku viedlo k novej vojne 1919-1923.

V novej mierovej zmluve v Lausanne v roku 1923 Turecko využilo svoju pozíciu ako pevnosť voči Sovietskemu zväzu a znovuzískalo značnú časť stratených území a Kurdistan zmizol z politickej agendy západných štátov. Kurdské obyvateľstvo bolo novým Tureckým štátom utláčané a v dvadsiatich a tridsiatich rokoch vyjadrilo svoju nespokojnosť v niekoľkých, tvrdo potlačených povstaniach. Po Druhej svetovej vojne sovietske teritoriálne požiadavky voči Turecku, ako aj sovietska podpora kurdského separatizmu v Iráne viedli k turecko-západnému spojenectvu a vstupu Turecka do NATO v roku 1952.

Udalosti posledných desaťročí vrátili Kurdistan do všeobecného povedomia. Vznik kurdskej robotníckej strany PKK v roku 1978, ktorá je v EÚ vedená ako teroristická organizácia, viedol v Turecku k novej vlne napätia. V Iraku Sadám Husajn v roku 1988 v operácií Anfal nechal systematicky zabíjať kurdské obyvateľstvo chemickými zbraňami, s vyše stotisíc obeťami.

Po americkom oslobodení Kuvajtu v roku 1991 šiítska a kurdská menšina v Iraku začali povstanie, ktoré sa však nedočkalo západnej podpory.

Po vzostupe Islamského štátu od roku 2014 sa stali Kurdi najefektívnejšou skupinou v boji proti Islamskému štátu.

Po Husajnovom páde v roku 2003 Kurdi v Iraku získali autonómiu v severnom Iraku, zatiaľ čo sa v Sýrii po začiatku občianskej vojny etablovala kurdská samospráva na sýrsko-tureckom pohraničí. Po vzostupe Islamského štátu od roku 2014 sa stali Kurdi najefektívnejšou skupinou v boji proti Islamskému štátu a dokázali oslobodiť „hlavné mesto“ Islamského štátu, Rakku. Počas tejto doby západné štáty podporovali Kurdov v Iraku a v Sýrii materiálnou a leteckou podporou a výcvikom.

V Kurdami kontrolovanej časti Blízkeho východu život nabral na tamojšie pomery neočakávane pozitívny vývoj. Úspešne odstraňovanie stôp vojny bolo vykonané novou administratívou, so zavedením školskej výučby v kurdskom jazyku, rešpektovaním práv kresťanskej asýrsko-aramejskej menšiny a rovnoprávnosti žien a neformálnym prímerím s centrálnou vládou v Damasku. Pre Turecko bol však kurdský úspech už dlhšie  tŕňom v oku.

Spolupráca kurdských jednotiek YPG s tureckou PKK viedla v Ankare k obavám, že Sýria a Irak by sa mohli stať centrom hnutia za kurdskú nezávislosť, ktorá by mohla zasiahnuť aj Turecko.

Pre Turecko bol však kurdský úspech už dlhšie  tŕňom v oku.

Zároveň ekonomická kríza a napätá vnútropolitická situácia v Turecku znížili spoločenskú podporu pre 3,6 milióna sýrskych utečencov v Turecku a zvýšili tlak na vládu odpútať pozornosť od vlastných problémov. Turecký prezident Erdoğan už dlhšie ohlasoval tureckú inváziu v Sýrii východne od Eufratu, ktorá nadväzuje na vojenskú intervenciu na severozápade Sýrie od roku 2016.

Čo očakávame?

Turecká invázia sa v posledných dňoch stretla s celosvetovým negatívnym ohlasom. Jej následkami sú destabilizácia Sýrie, posilnenie Islamského štátu, desaťtisíce utečencov a dlhodobé posilnenie Asadovho režimu, ktorý by mohol zväčšiť svoj vplyv v severnej Sýrii.

Hrozí návrat politiky „etnického čistenia“. Francúzsko na znak protestu povolalo tureckého veľvyslanca, Nemecko zamrazilo export zbraní do Turecka. Zároveň však chýba ochota hocijakej strany sa v Sýrii vojensky zapojiť. Pre NATO Turecko ostáva najdôležitejším spojencom v regióne, a v období, keď Turecko politicky lavíruje medzi členstvom v NATO a protizápadným politickým kurzom, ostáva ochota stratiť dôležitého spojenca malá.

Turecké politické vedenie sa ukázalo byť na medzinárodnú kritiku mimoriadne háklivé, a tlačí na EÚ aby kritiku stlmila.

Hrozí návrat politiky „etnického čistenia“.

V tejto situácií by Turecko mohlo tlačiť na dlhšiu páku – hrozí vypovedaním utečeneckej zmluvy s EÚ a odsunom 3,6 milióna utečencov ďalej na západ. Prijatie toľkých utečencov by v EÚ nebolo politicky presaditeľné, a možnosti EÚ zabrániť tureckej invázií do Sýrie sú obmedzené.

Stiahnutie amerických jednotiek je súčasťou Trumpovej stratégie ukončenia amerického nasadenia v konfliktoch na Blízkom východe. V tomto kontexte eventuálna strata kurdských spojencov znamená len malý problém – podľa Trumpovej kalkulácie ich už USA v budúcnosti nebudú potrebovať. Odlišné pohľady časti vojenského a politického vedenia však s touto pozíciou nesúhlasí. Hlavne v americkom ministerstve zahraničných vecí, no aj v Pentagone, si uvedomujú širšie implikácie tohto kroku – Amerika stráca kredibilitu aj mimo regiónu, a globálne stráca rolu vedúceho spoľahlivého spojenca.

Na pamäti treba mať aj možné riziká pre USA ako aj celý región, ak by sa americkí vojaci stali, čo i len nechcene, terčom tureckej ofenzívy.

Trumpova pozícia je však tá, že Kurdi, ktorí sú neformálnym účelovým spojencom v boji proti Islamskému štátu, aj v tomto boji bojovali najmä za vlastné záujmy – s americkou pomocou. Táto pozícia nie je úplne chybná, a v konfrontácií medzi dvoma spojencami je ťažké nájsť pozíciu akceptovateľnú pre obe strany. Na pamäti treba mať aj možné riziká pre USA ako aj celý región, ak by sa americkí vojaci stali, čo i len nechcene, terčom tureckej ofenzívy. Možnosť novej konfrontácie s Tureckom, s eventuálnym výstupom Turecka z NATO by v extrémnom prípade mohla viesť k nutnosti americkej vojenskej odpovede.

Vojna s Tureckom však nie je v nikoho záujme, a momentálny pokus zachovať chladnú hlavu a nájsť diplomatické riešenie je pokusom obmedziť konflikt a vyhnúť sa eskalácií. Neochota tureckej strany ukončiť svoje nelegálne aktivity znamená však, že USA aj európske štáty musia odpovedať tvrdými sankciami. Ak však EÚ nebude ochotná reagovať na turecké aktivity v regióne, stráca všetku dôveryhodnosť nielen voči svojím spojencom a členom, ale aj voči štátom mimo regiónu.

Vojna s Tureckom však nie je v nikoho záujme, a momentálny pokus zachovať chladnú hlavu a nájsť diplomatické riešenie je pokusom obmedziť konflikt a vyhnúť sa eskalácií.

Nová humanitárna kríza, desaťtisíce nových utečencov, ako aj posilnenie Islamského štátu znamenajú, že Turecko aktívne podkopáva záujmy svojich západných spojencov. V spojení s udalosťami na Cypre, ako aj v Egejskom mori, kde Turecko agresívne vystupuje voči svojím susedom, by mali viesť k prehodnoteniu európskej, ale aj americkej pozície voči Ankare.

Erdoğan už nepredstavuje spoľahlivého spojenca a právom sa dá považovať za jedného z najväčších destabilizujúcich faktorov v regióne. Imperatívom aktuálnej európskej politiky musí byť jednoznačná politika voči Turecku, nevynímajúca ekonomické a politické sankcie, a podpora USA v pokuse o nájdenie diplomatického riešenia.

Ak sa vám článok páčil, zdieľajte ho svojim priateľom a známym na sociálnych sieťach.

Súvisiace články

Ivan Mikloš: Ak by Západ prestal dovážať ruský plyn a ropu, Rusko by si nemohlo dovoliť financovať vojnu

Mária Kostyálová

Výber NM: Zelenskyj sa rozprával s pápežom. Chcel by, aby sa František stal prostredníkom pri rokovaní

Michal Lukáč

Výber NM: Je to morálna autorita, povedal premiér Heger po stretnutí s pápežom

Michal Lukáč

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači. Súhlasím Viac

Cookies